Určite, ale nečakajte odo mňa okamžite aj bombovú správu kedy sa to presne stane, a či sa tak stane krátko po inaugurácii novozvoleného prezidenta USA hoci, ako sa u nás hovorí „nemožno nič potvrdiť, ani vylúčiť“. Nebál by som som sa ale na to staviť, že slovenský premiér a prezident Trump sa budúci rok stretnú. Určite aspoň na okraj alebo v rámci zasadnutia lídrov NATO. Nedávno tí dvaja totiž spolu naprieč Atlantikom medzištátne telefonovali a pokiaľ si dobre pamätám – až tak veľa sa o tom síce nepísalo pre zvláštnu cudnosť mainstreamovej tlače – ale toľko na verejnosť preniklo, že sa spolu rozprávali o svojich skúsenostiach s atentátmi na ich osobu a o situácii na Ukrajine. Čaká nás nová podoba nášho transatlantického vzťahu s USA a nové vzájomné pochopenie.
Ja som len obyčajný goral na čerstvom horskom vzduchu, natlačený tesne na našu severnú hranicu s Poľskom, ale inštinkt starého penzionovaného politického komentátora mi našepkáva, že Trump a Fico sa stretnú a budú si tí dvaja veteráni mať čo povedať. Že z toho budú takzvané mainstreamové médiá, respektíve to, čo tu z nich budúci rok prípadne ešte zostane, na nervy a na prášky, je viac ako isté. Ale to nevadí, to je fajn a ja im tie infarktové stavy žičlivo doprajem. Dokonca si myslím, že stretnutie premiéra Fica a Donalda Trumpa bude väčším ťahákom než by bolo (alebo bude) Trumpovo stretnutie s Petrom Pellegrinim. Je to iba otázka času, čiže nie či sa to stane, ale kedy a kde sa to stane. Ako vravia naši priatelia Američania „mark my words“ (zapíšte si moje slová)
Viktor Orbán, starý lišiak z Budapešti, investoval do podpory Donalda Trumpa veľa svojho premiérskeho času a energie, dokonca ho aj navštívil priamo v jeho floridskom sídle, čo sa ukázalo ako geniálny ťah. Stratiť tým nemal čo, iba získať. A získal, lebo nepodporoval Kamalu Harrisovú a teraz sa môže smiať všetkým kyslým ksichtom v Európskej únii do očí.
Načo sú ti chlapče stradivari ak nevieš hrať na husliach, vravieva sa občas medzi nami hudobníkmi, a nech sa to niekomu páči alebo nie, Robert Fico na tie politické stradivari vie hrať celkom slušne. Dokonca má rovnako citlivý a vycibrený vzťah k mediálnemu obecenstvu ako Donald Trump, a aj to sa v takýchto prípadoch počíta. Zo štyroch svetových strán má premiér Fico zatiaľ po roku vládnutia odfajknuté oficiálne pracovné cesty na východ, dokonca na ďaleký východ (Čína a Južná Kórea), teraz sa vracia s ďalekého západu, kde si zároveň vybavil jedným vrzom aj južnú pologuľu, a čoskoro pocestuje aj na juh do Turecka. Pokiaľ ide o sever, tam tých atraktívnych možností na výber až toľko nie je, okrem nudnej Škandinávie, možno by som mu poradil Island. Islanďania majú nádhernú krajinu a prekrásnu štátnu hymnu, až človeku naskakujú zimomriavky keď ju počuje, čo máme, a ešte len budem od prvého januára po vylepšení z hudobnej dielne Oskara Rózsu, mať aj my. Ak by som mohol poradiť Jurajovi Blanárovi, hoci na mňa tu nik nedá, odporučil by som mu pripraviť cestu vo forme oficiálnej štátnej návštevy premiéra Fica aj do Austrálie a na Nový Zéland. Prečo nie? Nech mi niekto vysvetlí, prečo nie. Moskva bude na rade ôsmeho a deviateho mája, takže takto nejako to vyzerá, a podľa mňa to nevyzerá zle. „So far so good“ (zatiaľ je všetko dobré)
Len, aby sa nám to tu medzitým doma nerozhasilo tak, že by sme museli znovu k volebným urnám – tento raz už ale poriadne naštvaní a poučení zo súčasného vývoja a z riskantného experimentálneho krúžkovania všelijakých novotvarov v podobe Migaľov, Ševčíkov a Huliakov. Vyrehotaný Matovič sa aj so svojimi revolučnými červenotričkármi v posledných dňoch tiež nejako podozrivo sebavedome pohybuje v celých húfoch bláznivých novinárov hore dolu po chodbách parlamentu, lebo tí majú toho streštenca s miliardovými investíciami do celonárodných kovidových testovaní zvlášť radi. Ich afinita k nemu je priam magická.
No nič, psi poštekávajú ale karavána pôjde dúfam ďalej. A mne nech zas nik nevypisuje v komentároch pod videami na YouTube, že tu vyrábam okolo Fica kult osobnosti. Nevyrábam, iba si uvedomujem a nezabúdam, že ako jediný v súčasnom parlamente hlasoval v minulosti za deklaráciu o zvrchovanosti a za Ústavu samostatného Slovenska. Takže je mi ľúto kritici, ale to je u mňa dosť podstatný plus bonus, na rozdiel od jedovitého a večne nasratého Františka Mikloška, ktorý o zvrchovanosti nechcel ani počuť, bál sa jej ako čert svätenej vody a dodnes má s tým osobný imidžový problém.
Michal Zoldy
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.