Do každej rodiny…

Adventné EVANJELIUM podľa samých seba..

Prišiel opäť ten vzácny čas, moji blížni.
Aby som obrátil list na prahu nového liturgického roka.
Pozmenil slovník, a s ním aj vašu pozornosť, aj keď je to stále na tú samú, rovnakú tému.
Upraviac na tento účel len ostrie pluhu.
Aby sme sa posunuli ďalej. Videli za názorovú ohradu. A neprestupovali na mieste.
A netočili sa ako v bezvýchodiskovom bludnom kruhu.

PRETO nám novú brázdu na domajšej roli vyorať treba..
Aby sme sa vrátili tam, odkiaľ sme vzišli. Myšlienkami, slovami i skutkami zostali doma.
Aby sme si viacej vážili sami seba.
Aby sme mali v úcte predkov, ktorí nám ukázali, aký dôležitý je pre náš život domov,
TU dorobený, domáci chleba..

I.

Ponúkajúc v tomto zmysle dnes iný druh orby. Čoby príručku na očistnú duchovnú katarziu človeka..
Akcent na iné, v živote tak márnivo opomínané, pre nás smrteľníkov pominuteľné chvíle.
Iné myšlienky, dnes duchovnejšie ako inokedy.
Na spôsob nostalgicky sa vinúcich meandrov, ktoré do zeme pokojne hĺbi ticho tečúca rieka..

V pokornom očakávaní na iné, nielen na ihravé zimné ročné obdobie.
Na PRÍCHOD novej nádeje, na mravnú obrodu, na vnútorné pokánie..

Pustiť k sebe dovnútra lásku. Po roku premárnených sľubov, opäť nanovo, zas.
A do príbytkov našich vrátiť všetko to duchovno spred roka.
Všetko to, čo medzičasom zavial neúprosný čas..

Bytostne rovnako pre bezbožných, ako i pre veriaceho človeka..
S potrebou ľudí vrátiť sa (opäť) k sebe, aj ku koreňom svojim.
Odhodiť masku falošnosti, pokrytectva. A skončiť s meraním hodnôt dvojím..

Skončiť nadobro a navždy s obdobím nebotyčnej zvôle.
Bo treba nám viac pokoja v dome, svornosti, empatie, a prepotrebnej dobrej vôle..

Vydať sa po ceste žírneho ADVENTU.
Stíšiť krok i myseľ, nie zajtra, nie neskôr. Dnes, najlepšie od tejto chvíle, od tohto momentu..

A myslieť srdcom, nerobiť v živote skratky,
tak, aby boli na nás hrdí otcovia i naše životodarné stvoriteľky.
A nech to neznie pateticky.
Ale aj ONI, naše múdre, statočné, tak často v mladosti prehliadané matky.

A tiež, aby bola naša cesta vždy len rovná..

A na jej konci pocit, že život sme nežili krivo, plytko, bezcieľne. A teda nadarmo.
Vediac, že nič v živote nie je drahšie, ako to, čo máme doma, bez platenia.
Lásku, priateľstvo, blížnych svojich.
Všetko za vatikánsku menu, a teda zadarmo…
A to nejde bez úcty a lásky k sebe a k blížnemu, bez puta a vzájomnosti k rodu.
Bez výpravnej a prístavnej kotvy v živote, bez rodiny..

PRETO nám tak zmeniť mnohé treba vo svojom živote. Doma, v škole, vo fabrike, na úrade. V každej robote.

Byť úprimnejší, láskavejší, prajnejší, roduvernejší.
Neváľajúc všetko na dobu. Ani na biologické či astronomické hodiny..

Preto si treba zopakovať tie živé slová barda nášho. Verejne, opäť po roku.
Lebo ADVENT, to nie je iba stíšenie sa, či skrátenie dĺžky kroku..

Dnes ešte viac ako inokedy. V prospech dobra Teba, čitateľa .
Najmä tam hore, kde, ako tvrdí majster slova, Rúfus, budeme vyvolávaný každý po mene.
Tam, kde už nebude nenávisť, zloba ani žiadne plamene.

Tam, kde bude každý stáť iba sám za seba..
Tam, kde už bude neskoro na zmenu, sľúbiť polepšenie, iný život, jeho premenu…

Na túto dumku o ňom využime blížiaci sa čas Adventu.
Bo sú to práve dnešné chvíle, kde má význam pokúsiť sa ešte (po)zastaviť čas..

Nevediac, či nám taká ponuka príde ešte na stôl života.
A či sa v ňom ešte postretáme. V rodine, spolu. Radostne, s úsmevom, a pri plnom zdraví.
Zas..

II.

Nuž, ale aké by to bolo posolstvo, bez tých povestných horiacich štyroch sviečok..
Čo, keď zahoria, zahrejú,
i na najzraniteľnejších miestach roztopia v duši bôle.
A vystavia stopku bytiu zla, pomsty a nebotyčnej svojvôle.

Čoby oheň, štartujúci to povznášajúco nádherné obdobie roka..
Prítomnou spomienkou na príchod Mesiáša, proroka..

Ale aj všetko to ľudské, čo zostáva v roku navonok skryté. To, čo sa tak často hanbíme prejaviť.
To fluidum, ktoré, keď sme v núdzi, tak veľmi pomôže. Vtedy, keď aj silného človeka slabosť premôže.

Ten okamih, keď vypadne nám milosrdná slza z oka..

Keď nezostanú chladné ani myšlienky, oči, ani ľudská duša..
Keď otvoria sa brány (sŕdc) všetkých hriešnych ľudí, a odíde, čo nám dnes tak veľmi život kazí.
To, čo krivý charakter, čo spaľuje svedomie a zároveň ho aj mrazí..

Čo berie očiam krásu, srdcu vieru a duši spásu. A čo sa každým dňom tak nástojčivo vystavuje skúške času.
A o hriech každodenný nás vytrvalo pokúša..
Preto nám treba ten nádherný duchovný a mravoučný čas,
vracajúci sa k nám pravidelne v toku času, čo nemá brehy.
Prinavrátiac nám úvrať bázne a nebotyčnú horu tej hrejivej a hojivej ľudskej nehy.

Keď aj do zatvrdnutých i zatrpknutých ľudských sŕdc, príde teplo, nádej.
A to, čo sa nedá nikde kúpiť..

Dary, ktorými sme obdarovaní, čo potichu registrujú naše vnemy.
Ktorými však neviem prečo tak plytváme, my všetci, čo tu spolu žijeme,
na našej prenádhernej slovenskej zemi..

Dary, ktoré dostávame z božskej prozreteľnosti. Z lásky JEHO k človeku, k večnej nesmrteľnosti..
Chrám, ktorý nám sám Boh zoslal z neba, do ktorého však nemôže ľudská noha vstúpiť.

Preto nám pokánia a viac pokory v sebe tu na zemi, tak veľmi hľadať treba…

S vierou, že kto hľadá, nájde..

Zmysel života, poslanie, prečo sme tu. Aby nám život neprešiel medzi prsty..
Aby sme nemuseli na jeho konci povedať, že žili sme zbytočne, plytko. A nemravne.
Ochotní denno-denne zrádzať samých seba. Nehanebne klamať a bohapusto krásti..

Premrhávajúc ho ničotne, márne..

Preto ďalej treba ísť hrdo, poctivo, blížne. LEBO žiť treba ako káže svedomie, ako ĽUDIA.
Nie ako bytosti, ktoré bezostyšne berú do rúk právo Boha.
Ktoré vám „bezostyšne“ klamú do očí.
A ako 3 v jednom – vinia, žalujú a zároveň aj súdia..

A ktoré nemajú v myšlienkach, slovách ani v skutkoch nevyhnutnej miery..
Preto ten apel určený samým – sebe.
Aby sme nežili len život „čierno-biely. Bezfarebne a bez nádeje.
A bez tak prepotrebnej povznášajúcej ľudskej viery..

A ako káže zákon a Svätoplukov dar, nezvratné dedičstvo žijúcim našincom.

Treba zostať verní sebe a odkazu svojim predkom.
Nenechať sa novým pánom opiť rožkom. Mať vlastný názor a nezostať v tichu a v bezprávií.
A hlavne nebyť toho všetkého len nemým svedkom..

Bo treba nám ísť ruka v ruke spoločne. Navždy svorne..
Bez vidiny komerčnej mamony. Žiť pokorne, ale hrdo, mravne. Neokázalo.
Bohato do vnútra a navonok skromne..

Nestratiť pritom národnú hrdosť, svojprávnosť a osobnú česť..
Preto nám načim tieto hodnoty mať navždy v úcte.
A do života sa ich bez výhrad a bez okolkov každodenne snažiť vniesť..

Vediac, že táto ľudská výbava pomáha zdolať všetky nástrahy a neduhy doby.
Že tento modus vivendi prijatý za svoj vždy a v každom čase – človeka ČLOVEKOM robí.
A bez pátosu a bez fanfár aj zaslúžene zdobí..

• a vedzte, že proti tejto hodnote nezmôže nič ani to domáce, poturčené, ani to nečisté, zahraničné, z cesty zvádzajúce loby..

Preto čas Adventu slávme v tichu svojich myšlienok a nahlas v kruhu svojich blízkych.
Lebo je o čom. Aj o kom. A v tomto duchu najmä s kým a pre koho..

Z duše veriť a žiť v pravde. S otvorenou mysľou hovoriť. Zo srdca milovať..
Dávať viac ako prijímať. Snívať. A vedieť sa naučiť to najťažšie. Odpúšťať .
Lebo len tak možno poctivo chodiť s kožou na trh, a so cťou niesť svoj kríž každodenný. Lebo toto nám nebolo treba nikdy viac ako dnes, zo zreteľa nespúšťať..
PAX et BONUM..

Laco Kopál