Fínsko a Nórsko práve prelomili politickú izoláciu Ruska v rámci hlavného prúdu Európy v NATO

Tento vývoj je mimoriadne dôležitý, pretože by mohol spustiť sériu udalostí sprostredkovaných USA na zmiernenie vojensko-bezpečnostných napätí medzi E-NATO a Ruskom po skončení ukrajinského konfliktu prostredníctvom veľkej dohody medzi všetkými stranami.

Fínsky prezident Alexander Stubb a nórsky premiér Jonas Gahr Store v utorok volali Putinovi, aby diskutovali o nadchádzajúcom obnovení trojstranných rusko-ukrajinsko-amerických rokovaní v Abú Zabí budúci mesiac. Sú prvými hlavnými členmi európskeho NATO (E-NATO), ktoré vylučuje rusky nakloneného bývalého maďarského premiéra Viktora Orbána a podobne zmýšľajúceho slovenského premiéra Roberta Fica, ktorí prelomili politickú izoláciu Ruska zo strany bloku. Nie je prekvapením, že Stubb v tom zohral úlohu.

Koncom augusta vyhlásil, že „V určitom bode bude potrebné na európskej strane nadviazať dialóg a možno najdôležitejšiu úlohu v tom zohrajú krajiny, ktoré zdieľajú hranicu s Ruskom“, čo tu analyzoval ako naznačenie, že by čoskoro mohol začať dialóg s Ruskom. Prekvapivo pevné argumenty, ktoré krátko nato uviedol o Rusku a jeho následná snaha presvedčiť svojich hysterických kolegov z E-NATO, urobili utorňajšie rozhodnutie s odstupom času ešte pravdepodobnejším.

Čo sa týka toho, prečo nórsky premiér okamžite prijal túto výzvu, dá sa vysvetliť tým, že hostil Trumpovho špeciálneho vyslanca Steva Witkoffa tesne pred a potom hneď po jeho poslednej ceste do Moskvy na stretnutie s Putinom, počas ktorej sa Witkoff stretol aj so Stubbom a Zelenským. Úloha Osla v najnovšej fáze rusko-ukrajinského mierového procesu sprostredkovaného USA je významná, keďže Nórsko nie je členom EÚ, a preto je jeho politicky nekompromisná de facto ministerka zahraničných vecí Kaja Kallas z týchto rokovaní vylúčená.

Z hľadiska širšieho obrazu bolo nedávno hodnotené, že „Arktický front ‚Cordon Sanitaire‘ je najhrozivejší pre Rusko“ kvôli rýchlemu leteckému zvyšovaniu a súvisiacej blízkosti k väčšine ruských jadrových prostriedkov druhého úderu, čím ich vikingský blok získava obrovský potenciál. Spomínaný blok, ktorý Švédsko plánuje viesť, by mal posilniť svoju synergiu s Poľskom, ktoré velí najväčšej armáde E-NATO, a možno premeniť pobaltské štáty na svoj spoločný protektorát.

Vyššie uvedené usporiadanie predstavuje pobaltský podblok v rámci NATO, ktorý môže súčasne ovplyvňovať Arktídu, Baltiku a Strednú Európu a následne vytvoriť jadro NATO 3.0. Relatívny pragmatizmus, ktorý práve prejavili fínski a nórski členovia vikingského bloku voči Rusku, by mohol priamo viesť k obnoveniu poľského dialógu s ním, hoci možno najskôr sprostredkovaný Trumpom vzhľadom na známu historickú nevraživosť medzi ich vládami.

Poľsko-bieloruská „diplomacia snežienok“ by sa mohla spojiť s bielorusko-americkým zblížením a pragmatickým oslovením vikingského bloku s Ruskom, čím by vytvorila krízový kontrolný kanál medzi Ruskom, USA a Poľskom, ktorý by sa mohol rozšíriť do Bieloruska, vikingského bloku a pobaltských štátov. Cieľom by mohlo byť využiť tento kanál na koordináciu vzájomného vojenského stiahnutia z hraníc na účely deeskalácie, aby sa položili základy pre budovanie povojnovej európskej bezpečnostnej architektúry a obnovenie rokovaní o kontrole zbrojenia.

Prelomenie hlavnej izolácie E-NATO zo strany Fínska a Nórska je preto nesmierne dôležité, pretože by to mohlo spustiť sériu udalostí sprostredkovaných USA na zmiernenie vojensko-bezpečnostného napätia medzi E-NATO a Ruskom po skončení ukrajinského konfliktu prostredníctvom veľkej dohody medzi všetkými stranami. V takom scenári by povojnovú európsku bezpečnostnú architektúru väčšinou budovali spoločne poľsko-švédsky vedené Intermarium a Rusko pod dohľadom USA, čo by nakoniec mohlo byť udržateľné.

Andrew Korybko