LACO NOVOMESKÝ: NEDEĽA

Priatelia, mám takú neskromnú ambíciu: chcel by som vás naučiť vnímať krásu poézie. Báseň je koncentrovaná múdrosť a mňa mrzí, že poézia sa na Slovensku prestáva čítať, že má takpovediac viac autorov ako čitateľov. Mrzí ma to o to viac, že je to druh umenia, v ktorom sme vynikali a v ktorom sme sa najmä dielami Janka Kráľa, Hviezdoslava, Smreka, Novomeského, Rúfusa či Válka dotkli svetovej úrovne. V poézii je zakódovaný genius loci slovenského človeka.

Preto vás chcem takpovediac namaškrtiť na poéziu, podobne ako som naučil počúvať klasickú hudbu svojich priateľov tým, že som im vyberal malé „hrozienka“, aby som ich neodradil. Ak vás to bude baviť, môžem to robiť častejšie. Lebo v našich životoch čoraz viac chýba hĺbka, krása, vznešenosť, vkus a múdrosť, ktorou naše duše dokázalo zasýtiť dobré slovo. A začnem básnikom mne veľmi blízkym a keďže sa nám dnes začína advent, obdobie, ktoré nás priam vyzýva na prehĺbenie nášho prežívania a na zlepšenie našich vzťahov, ponúkam vám úryvok z básne Laca Novomeského Nedeľa z roku 1927:

Veď často nadšene vravíme o veciach, čo predtým nikdy nevideli sme,
povedzme o chráme z gotiky doby, čo ťahy má vážne a prísne,
lebo i dnešok má pôvaby, ale tie slúžia nám k životu každodennému,
dobre je niekedy navštíviť minulosť, čo tvár má mŕtvu i nemú,
a pri tej mŕtvole riecť si: To bola, to bola krása!
Hoc už dnes človeku niekedy podivnou zdá sa,
nuž ale čím bol spestrený život náš, čo by sa na ňom nám lákavým zdalo,
keby tak prúdenie kontrastných svetiel do hmiel sa nikdy nepousmialo.

Lebo len básnici hovoria: milovať, milovať, potom hoc svet nech sa zrúti,
milovať, v láske žiť, kým v ruky studené kríž smrti do rakvy nepodajú ti,
milovať, v láske žiť, kým do dna vypiješ života červený kalich,
užívať všetku slasť, ktorá tu na svete čaká nás nedokonalých.

(Na snímke povereník školstva a kultúry Laco Novomeský pri odhalení súsošia Ľudovíta Štúra v Modre 14. októbra 1945.)

Eduard Chmelár