TÁTO OPOZÍCIA NIE JE RIEŠENÍM, ALE SÚČASŤOU PROBLÉMU

Na niektoré kroky vládnej koalície sa pozerá naozaj zle. Príliš rýchlo ju ovládla arogancia moci s papalášskymi maniermi, príliš skoro zabudli na sľuby voličom a príliš ľahko si osvojili extrémne konfrontačný štýl, ktorý nikomu a ničonu nepomáha. Niekedy mám pocit, akoby podcenili ľudí a zle pochopili ich odkaz. Veľké množstvo voličov im nedalo dôveru preto, ako sa správali, ale napriek tomu, ako sa správali. Viedol ich strach a odhodlanie zastaviť matovičovsko-naďovskú hrôzovládu. Preto Smer volili aj takí, ktorí by mu za iných okolností v živote neodovzdali hlas. To, čo im odkázali svojou voľbou, nebolo, že – „my vám veríme, že vaši ľudia nikdy nekradli, nekorumpovali a samozrejme, všetci boli politickými väzňami“ – nie, nemýľte sa. Voliči nedali týmto stranám bianco šek, ale poslednú šancu. Namiesto toho vidia, že nič staré nezabudli, nič nové sa nenaučili…

Napriek tomu to, čo ponúka súčasná opozícia, považujem ešte stále za väčšiu hrozbu pre Slovensko. Preháňanie, zastrašovanie, hysterické až paranoidné hodnotenie situácie nielenže znemožňuje konštruktívnu politickú diskusiu, ale stavia medzi skupinami obyvateľstva neprekonateľné múry. To sú nebezpečnejšie trendy ako väčšina ľudí dokáže zhodnotiť. Novinár Arpád Soltész, ktorý zbabelo ušiel zo Slovenska, aby sa vyhol trestnému stíhaniu (počas Matovičovej vlády napríklad verejne vyzýval na lynčovanie mojej osoby) sa dnes z Prahy hrá na „exilového disidenta“ a pokračuje v šírení bezočivých lží, ktoré v niektorých prípadoch prerastajú až do podnecovania násilia. Soltész napríklad v denníku Sme vyzýval na „ilegálny odboj“ proti „zločineckému štátu“, pričom varuje, že tento boj už nebude môcť byť nenásilný ako v roku 1989. „Buď budeme bojovať alebo je po nás!“ burcuje a nabáda na porušovanie zákonov, ktoré označil za „otázku ľudskej slušnosti“.

Žiaľ, Soltészove výkriky nie sú ojedinelými prejavmi psychopata. Podobne sa správa aj časť umelcov, ktorí tvrdia, že bojujú proti neslobode a cenzúre. Mohli by sme diskutovať o nekompetentnosti súčasného vedenia ministerstva kultúry a v mnohom by sme našli spoločnú reč. Ale cenzúra? Pýtal som sa niekoľkých herečiek: Zrušili vám nejaké predstavenie? Zakázali niekomu z vás hrať? Vyhodili z nejakej hry repliku? Alebo dokonca celú scénu? Nie? Tak aká cenzúra? Rozumiete vôbec tomu pojmu? Čím vás uberá obyčajné administratívne rozhodnutie o odvolaní riaditeľa o slobodu? Ide vám naozaj o divadlo alebo ho len zneužívate na politické ciele?

A aby toho nebolo málo, šéf prepytujem Demokratov Jaro Naď breše niečo o potrebe zvrhnutia demokratickej vlády a predseda SaS Branislav Gröhling vytrvalo blúzni, že je tu diktatúra a Fico je tyran. Varujem pred takýmito prejavmi neustále, no dnes o to dôraznejšie: Takéto extrémne vyhrocovanie konfliktu nemá iné vyústenie ako občianska vojna. Kam to chcete, páni, dotiahnuť a kde sa začína vaša zodpovednosť?

Aj preto si vážim, že Richard Sulík pri svojom odchode z parlamentu povedal vetu, pri ktorej sa jeho kolegovia nervózne zamrvili: „Slovensko je demokratická krajina.“ Možno pochybovať, či je to z prísne politologického hľadiska skutočne tak, keď podstatu moci netvoria zvolení zástupcovia ľudu, ale nevolené štruktúry oligarchie, ale je dôležité povedať, že z formálneho hľadiska sme stále parlamentnou demokraciou, a žiadnou diktatúrou. Budete sa čudovať, ale tento triezvy hlas Richarda Sulíka mi bude chýbať. Málokedy sme spolu súhlasili, ale vždy sme sa rešpektovali. Občas sme sa stretávali pri obede (pre ľudí s konšpiračnými sklonmi radšej dovysvetlím: pozývali ma na obed mnohí politickí lídri – vlastne s výnimkou Roberta Fica takmer všetci od Bélu Bugára až po Andreja Danka – diplomati, biznismani, bankári; je to úplne bežná prax nechať sa zorientovať a získavať informácie od ľudí s určitým spoločenským vplyvom), ale stretnutia s ním mi utkveli v pamäti najviac.

Richardovi Sulíkovi totiž až komicky záležalo na tom, aby som si o ňom nemyslel to, čo si o ňom myslím. A tak na stretnutie so mnou nosil taký hrubý fascikel, kde mal vypísané a podčiarknuté všetko, čo som o ňom kedy napísal alebo povedal a snažil sa mi vysvetliť, že to všetko bolo inak. Málokedy ma presvedčil, ale tá horlivosť, ako mu na tom záležalo, bola sympatická až milá. Teraz už môžem prezradiť, že Richard Sulík ma pozval na obed aj krátko po atentáte na premiéra. Tentoraz nie do reštaurácie, ale do svojho slávneho bytu (je naozaj slávny, lebo keď som pristavil na ulici nejakého mladého človeka, aby som sa spýtal na cestu, sotva som otvoril ústa, povedal: „Hľadáte byt pána Sulíka? Býva tamto…“ Richard Sulík potvrdil povesť skvelého kuchára, ale pre gastronomické zážitky sme sa nestretli. Navrhol mi, aby ľudia z rôznych častí politického spektra hľadali cestu k politickému a spoločenskému zmieru. Takáto myšlienka mi bola vždy blízka, menej už konkrétny návrh, ktorý mi predniesol a ktorý som považoval za utopický až naivný. Ale chcem aj na tomto mieste potvrdiť, že Richard Sulík mal ako mierny a triezvo uvažujúci človek na celospoločenskom zmierení úprimný záujem.

To sa nedá povedať politikovi s takou antisociálnou poruchou osobnosti (ASPD), akým je Jaro Naď. Ľudia s ASPD sústavne porušujú pravidlá, nerešpektujú sociálne normy, správajú sa agresívne a impulzívne, necítia vinu za škody, ktoré spôsobujú iným, používajú manipuláciu, klamstvá a chýba im empatia. Odhliadnuc od všetkých jeho káuz, už len tým, že na palubu Demokratov prijal jedného z najväčších pacientov slovenského parlamentarizmu Ľubomíra Galka, iba potvrdil, že nie je ničím iným ako vylepšenou verziou Lode bláznov, že je pokračovaním matovičovskej politiky inými prostriedkami, ktorá do nášho verejného života priniesla iba rozvrat, chaos a nenávisť.

A v neposlednom rade: uvedomte si, ktože to najviac vykrikuje, že táto vláda likviduje slobodu, demokraciu a zavádza normalizáciu. No presne tí, ktorí to robili. My sme to pocítili na vlastnej koži. Vo februári 2023 vznikla na podnet Slovenského centra PEN petícia „proti svojvoľnému zasahovaniu štátnych inštitúcií do slobody slova“. Podpísalo ju vyše 1000 špičkových umelcov, medzi nimi dnes už zosnulý spisovateľ Anton Hykisch, výtvarník Ivan Popovič, spisovateľka a profesorka filozofie Etela Farkašová, básnik Milan Richter, ale aj humorista Milan Markovič a mnohí ďalší. Zvláštne, že medzi nimi nebol nikto zo súčasných aktivistov na námestiach, hoci práve vtedy išlo o všetko, vtedy bolo treba prejaviť odvahu, keď zakazovali médiá a kritickým intelektuálom sa vyhrážali väzením. Nie je to tak dávno, čo Jaro Naď s aroganciou sebe vlastnou vyhlásil, že keby sme ich (rozumej nás) všetkých pozatvárali, dnes sme mohli ešte vládnuť.

O toto ide. Progresívne Slovensko sa pri poukazovaní na zločiny matovičovsko-hegerovskej vlády vykrúca, že ono vtedy nevládlo, ale mentálne s nimi súznelo a nikdy sa nepostavilo proti týmto praktikám, ani proti praktikám ich chránenkyne Zuzany Čaputovej. Mimochodom, koľkí z vás jej naleteli, že si pripomínala 80. výročie SNP „skromnúčko“ pri pomníku partizána na Podbanskom? Tak vedzte, že si v skutočnosti užívala s frajerom na jachte v Chorvátsku. Pani exprezidentke treba pripomenúť, že sa jej neskladáme na doživotnú rentu 4076 eur mesačne ako vreckové na luxusné dovolenky, ale že všetok ten komfort má aj na reprezentačné účely. A že keď sa môže dostaviť na oslavy najvýznamnejšieho štátneho sviatku v extrémnych horúčavách aj vyše 90-ročný Rudolf Schuster so zmyslom pre štátnickú povinnosť, mala by sa tam unúvať aj zdravá žena v zrelom veku. Tak ako tí veteráni tam neboli kvôli Ficovi, tak aj ona je povinná prekonať osobné animozity a nevyberať si len stretnutia, kde si môže nakrúcať videjká, ako ju milujú. Hanba, Zuzana Čaputová, pretvárka, faloš a hanba.

Takže nie, súčasnú vládnu koalíciu nemôže ohroziť takáto opozícia. Šimečkovo blúznenie, že odoberie voličov Hlasu, je iba jeho mokrým snom. Fico sa môže poraziť iba sám. Tým, že svojich voličov natoľko znechutí, že zostanú doma. Oni síce Šimečku, Trubana, Matoviča, Pročka, Cigánikovú, Naďa, Galka, ani Mikloška voliť nepôjdu. Ale vládne strany sa strašne mýlia, ak si myslia, že pri takom výkone, aký predvádzajú, si udržia voličov. Už nielen ja, ale aj zahraničné médiá „s uznaním“ kvitujú, že Kaliňákova zbrojárska politika sa nelíši od Naďovej. Veľvyslanec USA si spoluprácu s ním otvorene pochvaľuje (to robia Američania vždy, keď ukazujú prstom na nástupcu a miestodržiteľa provincie impéria, ktorého si vybrali). A keby ma chválila Monika Tódová tak ako je ona nadšená z ministra obrany, zamyslel by som sa, čo robím zle.

Namiesto toho však Robert Fico pred troma dňami podporil polmiliardový vojenský obchod Roberta Kaliňáka s Izraelom podozrivým z páchania genocídy. Nie je dôležité, že ministra obrany v tomto nemorálnom biznise podporuje aj Progresívne Slovensko, ktoré ponižujúco umlčalo svojich mládežníkov. Ide práve o to, že tento obchod podporil ten Robert Fico, ktorý sa ešte donedávna hrdil výrokom, že dá radšej na mlieko ako na zbrane. Hoci odvtedy vždy, keď si mohol vybrať, vybral si zbrane. A keď sa na druhý deň niekto premiéra na tlačovej konferencii opýtal, čo urobí s drahými potravinami, vybuchol, že to by musel znížiť DPH, a to by stálo 500 miliónov, že odkiaľ ich má vziať. Nuž, milý Robert, presne odtiaľto (pamätáš sa? pred voľbami si hovoril to isté, čo ja), lebo všetko je to o prioritách: buď si vyberieš to mlieko alebo zbrane. V politike oklameš raz – nič sa nedeje; oklameš dvakrát – odpustíme ti; ale oklameš stokrát a už sa v nej môžeš spoľahnúť len na tých, ktorým je jedno, čo si zač, aj keď ťa iní varovali. Parafrázujúc klasickú filmovú hlášku: „To neděláš dobře s tou sirkou, Roberte…!“

Tento text zakončím symbolikou. Pred chvíľou som telefonoval s jedným z našich lepších prezidentov Rudolfom Schusterom. Opakovať, že obdivujem jeho nevyčerpateľnú energiu, by bolo nosením dreva do lesa. Aj včera ho dal odo mňa pozdravovať brazílsky veľvyslanec na Slovensku Gabriel Boff Moreira, ktorý mu nedávno odovzdával brazílske štátne vyznamenanie a taktiež bol uveličený, koľko je v ňom života. Ale k veci. Rudolf Schuster ako politický matador nedávno napomínal naše politické špičky, že takéto správanie za desaťročia svojho verejného pôsobenia ešte nevidel a má z neho obavy. A hoci to nepovedal nahlas, súhlasí so mnou, že to môže prerásť do občianskej vojny. Iste, nemá nijaké ilúzie o opozícii a ani sa netají tým, že volil za prezidenta Petra Pellegriniho. Ale ako prízvukuje, vždy je to vláda, ktorá má povinnosť byť veľkorysejšia a ktorá by mala udávať takt spoločenskej diskusii. Stále na takú vládu čakám.

Eduard Chmelár