Volodymyr Zelenskyj po tom, čo sa včera v nemeckom Bundestagu vrúcne objali s predsedníčkou Európskej komisie Ursulou Von der Leyenovou. Opäť žiadal podstatne viac zbraní, pričom dobre vedel, že to predĺži vojnu a že pošle na smrť ďalšie desaťtisíce Ukrajincov. Sarah Wagenknechtová a jej ľudia odmietli byť svedkami tohto nechutného predstavenia z jednoduchého, ale pochopiteľného dôvodu: „Vojny sa nekončia zbraňami, vojny sa končia mierovými rokovaniami.“ (Snímka obrazovky z Tagesschau z 11. júna 2024)
Autor Globalbridge Stefano di Lorenzo je starostlivý výskumník a neváha si prečítať staré a nové zákony a/alebo vyhlásenia. Po návšteve Krymu, ktorá trvala niekoľko týždňov, teraz urobil to isté so sľúbenou mierovou politikou Volodymyra Zelenského: Zelenský bol jasne zvolený kvôli mierovej politike, ktorú sľúbil, ale hneď ako bol v úrade, stal sa nevýslovným vojnovým štváčom, povzbudzovaným z Washingtonu a Londýna. Hlavná vec, že on sám sa stal hrdinom! Vo svojom programe má stále znovudobytie Krymu, čím pošliape právo národov na sebaurčenie. V jeho očiach – smiešne nazývaný „Summit mieru“ – predstavenie o švajčiarskom Bürgenstocku, ktoré sa začína o niekoľko dní, malo pomôcť jeho „10-bodovému mierovému plánu“, bezpodmienečnej kapitulácii Ruska, dosiahnuť medzinárodný prielom. Ale tento cieľ politickej show na náklady švajčiarskych daňových poplatníkov – teraz nazývaný len „konferencia“ – zomrel skôr, ako sa táto udalosť nehodná Nobelovky vôbec začala.
Na začiatku bol Krym. „Vojna začala na Kryme a skončí sa na Kryme“ je fráza, ktorú ukrajinský vojnový prezident Volodymyr Zelenský v posledných rokoch mnohokrát zopakoval. Je ešte možné dnes protirečiť ukrajinskému prezidentovi bez toho, aby ste mu pripadali ako monštrum bez akejkoľvek ľudskosti? Zelenského už oslavovali ako nového Churchilla, záchrancu Európy a Západu, ktorý sa donedávna zdal byť trochu unavený a neschopný tvrdo bojovať za demokraciu a slobodu a vzdorovať zlu. Zelenský sa preto rýchlo stal novým symbolom náhleho návratu hrdinských čias. Akoby sa svet tak nudil pred vojnou na Ukrajine.
Samotný Zelenský je niečo ako nečakaný hrdina, podobne ako televízny seriál, ktorý ho preslávil. Hrdina, ktorý svojpomocne, ako jednoduchý muž čistého srdca, ktorý nie je skazený mocenskými machináciami, reformuje a zachraňuje svoju krajinu. Zelenský sa stal šampiónom nielen svojej krajiny, ale celej západnej civilizácie a jej posvätných a univerzálnych hodnôt, ako sa to za posledné dva roky zopakovalo pri nespočetných príležitostiach.
Po dvoch rokoch Covidu, keď sa svet zdal byť unavený pandémiou a paralýzou, ktorú spôsobila, nastalo náhle prebudenie. Po hrdinskom boji vedy o vakcíny veda ustúpila politike. A to znamenalo, že bolo možné dosiahnuť hlavný politický cieľ: vojnu proti Putinovmu Rusku na obranu hodnôt demokracie proti tyranii. Hoci sa na Zelenského spočiatku pozeralo skepticky, rýchlo ho vyhlásili za jedného z hrdinov našich donedávna až tak nehrdinských čias. Či sú tieto mýty a tvorba takýchto naratívov spontánne, alebo sú produktom usilovnej PR práce, nie je celkom jasné – veď aj tvorba mýtov a eposov, ktorá bola v dávnych dobách výsadou akéhosi kolektívneho génia, sa v našej dobe, profesionalizovanej v dobe sociálnych médií, v ktorých sa môžete stať hrdinom v krásny deň a na jeden deň. Faktom však zostáva, že Zelenského hrdinský mýtus sa stal hmatateľným faktom a kritizovať Zelenského je dnes na Západe stále niečo nemysliteľné a vnímané ako zlomyseľné. Nebyť dnes na strane Zelenského by znamenalo byť na strane zla. Ale Zelenského premena na čistého a odvážneho vojnového hrdinu bola len poslednou z jeho mutácií.
Keď bol Volodymyr Zelenský v máji 2019 zvolený za prezidenta Ukrajiny, jeho hlavným posolstvom bolo mierové posolstvo. Po revolúcii v roku 2014 a strate Krymu v prospech Ruska dominovala na Ukrajine na päť rokov vojnová rétorika. „Armáda, náboženstvo, jazyk“ bol hlavný volebný slogan Zelenského konkurenta, vtedajšieho prezidenta Petra Porošenka, ktorý vsádzal na znovuobjavenú ukrajinskú národnú hrdosť a vojnu s Ruskom. Mnohým na Ukrajine sa tento druh agresívnej rétoriky páčil. Koniec koncov, ako povedal slávny filozof, vojna môže byť veľkým stimulom pre svedomie národov. Dnes sa to opäť objavuje v Európe, kde sa čoraz častejšie hovorí o „pripravenosti na vojnu“ a kde sú chválení tí, ktorí s tým už začali. Zvuky, ktoré boli donedávna nepredstaviteľné, keď sa zdalo, že vôľa po mieri je jedným zo základných kameňov súčasnej európskej identity.
Strana vojny
Na druhej strane na Ukrajine sa nezdalo, že by politici a vo všeobecnosti veľká časť obyvateľstva trpeli týmito zvláštnymi „komplexami pacifizmu“. Mnohí na Ukrajine – ako aj v Rusku – vnímali tieto pocity pacifizmu ako dekadentnú postmodernú odchýlku, symptóm civilizácie, ktorá stratila túžbu bojovať a víťaziť. Na Ukrajine sa uznalo, že vojna môže pôsobiť ako vynikajúci prostriedok sociálnej súdržnosti, stratégia kontroly populácie, ktorá umožňuje transformácie a zmeny, ktoré by boli v normálnych časoch nemysliteľné. Prezident Porošenko nechal v porevolučnom výnimočnom stave upraviť ukrajinskú ústavu, v ktorej bola predtým zakotvená neutralita krajiny, aby právne určila smer Ukrajiny k Európskej únii a predovšetkým NATO. Teraz sa neutralita Ukrajiny stala protiústavnou. Pár mesiacov pred voľbami vyprovokoval Porošenko incident s Ruskom v Kerčskom prielive a na Ukrajine bol na chvíľu zavedený „vojnový stav“. Ukrajinský prezident dúfal, že vojnové šialenstvo pomôže k jeho znovuzvoleniu. Ale veci sa vyvíjali inak.
Ukrajinský Trump
Zelenský sa teda zdal byť mierovým kandidátom v porovnaní s jeho rivalom. To bol zrejme hlavný dôvod, prečo ho tak triumfálne zvolila drvivá väčšina Ukrajincov, ktorí boli vojnou a vojnovou rétorikou zjavne unavení. Ale bohužiaľ idylka netrvala dlho. Zelenský, ako každý nováčik, bol plný úžasných nápadov a zdalo sa, že sľubuje veľa obdivuhodných vecí, ako napríklad: B. rýchle ukončenie vojny na Donbase, ale bez akýchkoľvek územných strát (!), a zároveň opätovné potvrdenie, že Krym môže patriť len Ukrajine, ako povedal vo svojom inauguračnom prejave.
Zelenský, ktorý dovtedy nemal žiadne politické skúsenosti – niektorí ho nazývali „ukrajinský Trump“ – už v prvých týždňoch svojho prezidentovania pochopil, že jeho manévrovací priestor bude extrémne obmedzený, a to aj napriek evidentnému volebnému mandátu. Na poli porevolučnej ukrajinskej politiky bolo veľa, príliš veľa, absolútne nediskutovateľných vecí, najmä pokiaľ ide o zahraničnú politiku, jazykovú politiku a redefiníciu novej ukrajinskej identity. Zelenský, ktorý počas predvolebnej kampane hovoril väčšinou po rusky a málo po ukrajinsky, teraz hovoril výlučne po ukrajinsky. Najmenšia chyba z jeho strany a na Ukrajine by bola ďalšia revolúcia, ako v roku 2004, ako v roku 2014, tvrdia ukrajinskí politickí experti. Na Ukrajine je ulica vždy legitímnym nástrojom moci a uchopenie moci davom v uliciach bolo, ako sa už ukázalo, ešte dôležitejšie a silnejšie ako akékoľvek nudné voľby. Revolúcia vytvára mýtus hrdinstva, svet veľkej morálnej čistoty, v ktorom sú dobrí, veľmi dobrí ľudia a iní zlí, veľmi zlí darebáci, s ktorými treba bojovať so všetkou tvrdosťou.
Zelenský chce späť Krym
Rok 2020 bol rokom núdzového stavu v súvislosti s ochorením Covid. Zdalo sa, že svet sa o nič iné nezaujíma. Od roku 2021 sa konečne opäť zdalo všetko normálne a ľudia mohli konečne obrátiť svoju pozornosť na iné veci ako na pandémiu. A tak v marci 2021 Zelenský podpísal „Dekrét prezidenta Ukrajiny č. 117/2021: O rezolúcii Rady národnej bezpečnosti a obrany Ukrajiny z 11. dočasne okupovaného územia Krymskej autonómnej republiky a mesta Sevastopoľ“. V tomto dokumente sa uvádza: „Zastrešujúcim prvkom politiky deokupácie a reintegrácie dočasne okupovaného územia Autonómnej republiky Krym a mesta Sevastopoľ je realizácia celého radu diplomatických, vojenských, ekonomických, mediálnych, humanitárnych a iných opatrení.“
Hovorilo sa aj o vojenských opatreniach, aj keď nie príliš konkrétne. Pripravovala by sa Ukrajina na útok na Krym, ako dnes tvrdí Rusko? To je ťažké povedať. Ako vtip, ktorý v tom čase koloval: „Bojujete na Donbase, pretože je tam ruská armáda. „Na Kryme nebojujete, pretože tam skutočne je ruská armáda,“ čo zdôraznilo absurdnosť rétoriky vojny proti Rusku. Faktom je, že kompromis medzi Ruskom a Ukrajinou na vyriešenie krymského konfliktu bol vzdialenejší ako kedykoľvek predtým. O niekoľko týždňov neskôr, v apríli, prezident Zelenský vyhlásil, že je pripravený na možnú vojnu s Ruskom.
V auguste 2021, v roku 30. výročia ukrajinskej nezávislosti, Zelenský spustil Krymskú platformu, „diplomatickú“ iniciatívu zameranú na vrátenie Krymu Ukrajine. Jeden z najdôležitejších bodov programu sa týkal „duševnej deokupácie“ Krymu, stratégie určenej pre občanov Krymu, ktorí v roku 2014 privítali znovuzjednotenie s Ruskom s nadšením, možno až s priveľkým nadšením. Pred niekoľkými týždňami ruský prezident Putin zverejnil dlhý článok s názvom „O historickej jednote Rusov a Ukrajincov“. Mnoho zlých jazykov na Západe dokonca označilo tento článok za „genocídny“, pretože vyhlásil, že Rusi a Ukrajinci sú jedným národom. Ruský prezident tým podľa kritikov popieral existenciu ukrajinského ľudu.
„Krymská platforma“ sa stretla ešte dvakrát, naposledy v auguste minulého roka. Hŕstka mocných zo západných krajín sa zhromaždila, aby rozhodla o osude miliónov občanov územia, ku ktorému mali len malý vzťah. Ale tento druh mechanizmu je bohužiaľ často normou vo svete veľkej politiky, dokonca aj „demokratickej“ politiky.
Nádej umiera posledná
Od odovzdania Krymu Rusku uplynulo desať rokov. Napriek tomu Zelenský a mnohí na Ukrajine naďalej dúfajú, ba dokonca pevne veria, že jedného dňa bude možné vrátiť Krym Ukrajine, možno ako vojnovú trofej. Zelenský je v mnohých ohľadoch muž, ktorý dosiahol nemožné: najprv sa stal prezidentom, potom sa stal vojnovým hrdinom. Musí sa mu zdať, že dôvera vo vlastné schopnosti môže otvárať nečakané možnosti. Zelenskému sa podarilo stať sa najdôležitejším politikom krajiny a potom dokonca veľkým vojnovým vodcom z ničoho nič, bez akýchkoľvek skúseností. Svojím príkladom ukázal, že môžete dosiahnuť takmer čokoľvek, ak to chcete dostatočne tvrdo. Prečo by sa potom Krym nemohol opäť stať ukrajinským, ak to chcú viac ako čokoľvek iné na svete? Kde je vôľa, tam je aj cesta, nie?
Nie je myšlienka Ukrajiny ako posvätnej vlasti a hodnoty, za ktoré sa Ukrajina hlási – poriadok, sloboda a spravodlivosť, založený na pravidlách – oveľa dôležitejšie ako rozmary dva a pol milióna ľudí, ktorí boli šťastní? keď Krym „zradil“ Ukrajinu? Veď podľa veľkých „priateľov Ukrajiny“, akým bol poľský minister zahraničných vecí Radosław Sikorski, najväčšou chybou od začiatku bolo odmietnutie bojovať za zachovanie Krymu na Ukrajine v roku 2014. To bol jediný spôsob, ako bolo možné zastaviť Rusko. Zdá sa však, že toto vysvetlenie je chybné, keďže na Donbase prebiehali ťažké boje. A Rusko stále nebolo nijako zastavené. Možno nebolo cieľom vojnu ukončiť, ale umožniť ju.
Západ sa nevie upokojiť
Kým pred februárom 2022 sa zdalo, že mnohí na Západe prijali tvrdú realitu ruskej okupácie Krymu, aspoň de facto ak nie de iure, záverečná fáza vojny má tie najdivokejšie fantázie aj medzi mnohými „triezvymi“ západnými odborníkmi sa prebudili. Ľudia, ktorí ani náhodou nevkročili na Krym, trávia dni a noci rozmýšľaním, ako „oslobodiť“ Krym alebo zničiť Kerčský most.
„Ukrajina poráža Rusko na Kryme,“ napísal len pred pár dňami britský týždenník The Economist. naozaj? „Konečne nejaké dobré správy z Ukrajiny. Schválenie balíka vojenskej pomoci Bidenovej administratívy v hodnote 61 miliárd dolárov v apríli po šesťmesačnom odklade zo strany Kongresu má vplyv. Najmä príchod rakiet ATACMS s doletom 300 km znamená, že Ukrajina teraz môže zasiahnuť akýkoľvek cieľ na Ruskom okupovanom Kryme so smrteľným účinkom,“ napísali noviny. The Economist je publikácia, ktorá má z nejakého zvláštneho dôvodu povesť veľmi serióznej a takmer vedecky rigoróznej.
Podľa Bena Hodgesa, bývalého veliteľa amerických síl v Európe a vysokého poradcu NATO, Ukrajinci „systematicky robia Krym neobývateľným pre ruské sily“, pokračoval The Economist. Ben Hodges bol mimochodom jedným z expertov, ktorí minulý rok predpovedali rýchle znovudobytie Krymu. O rok neskôr sa zdá, že sa pre neho a jemu podobných nič nezmenilo.
Keď sa vo februári 2022 začala (zatiaľ) záverečná fáza vojny, keď Rusko masívne a priamo zasahovalo v Donbase a ďalších regiónoch Ukrajiny, padli všetky masky. Teraz možno opustiť rozprávku, že Krym možno „mierovo“ dobyť späť. Krym zostal hlavným terčom minuloročnej neúspešnej ukrajinskej protiofenzívy, ktorá bola ohlásená s veľkou pompou, ako keby Ukrajina bola na pokraji opätovného dobytia Krymu. Na druhej strane, Krym zostal červenou čiarou, cez ktorú bolo Rusko pripravené použiť jadrové zbrane, ako priznal aj The Economist v decembri 2022, mnoho mesiacov pred príliš optimistickým začiatkom ukrajinskej protiofenzívy, ktorej výsledkom bolo dobitie jednej dediny za cenu desaťtisíce ukrajinských mŕtvych.
Samotná vôľa nemusí vždy stačiť na splnenie prianí. Niekedy však vôľa môže rozhodnúť o mnohých veciach. A aj politika, nielen vojna, si vyžaduje prejav vôle. Bez politickej vôle zostanú Rusko a Ukrajina, podobne ako India a Pakistan, blízko, no ďaleko od seba, uviaznuté v desaťročia trvajúcom neriešiteľnom konflikte. Zelenský v súčasnosti najradšej hrá vojnového hrdinu. Na front sa aj tak nechystá, na rozdiel od státisícov, ktorých vlani poslal na smrť. Rovnako ako hlavní západní politici, ktorí zo strachu, že ukážu slabosť, radšej riskujú totálnu vojnu s Ruskom.
Pozri tiež: Krym desať rokov po / Krym II: Kerč – starovek, odpor a mosty / Krym III: Krym a geopolitika Čierneho mora / Krym IV: Kto vlastní Krym?
Ďakujeme, že ste nášimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.