V prípade, že chceme veriť časti západnej tlače, Giorgia Meloniová, ktorá je predsedníčkou talianskej vlády od októbra 2022, je nejakým vyvrheľom v rámci západných mocenských štruktúr – možno tŕňom v oku euroatlantických vysokých predstaviteľov. Nemusí to tak byť.
Melonivá sama nie je celkom fašistka, ale jej strana určite toleruje neofašizmus a niektorí jej členovia verejne priniesli späť rímsky pozdrav, ako to bolo vidieť počas istého zhromaždenia v Ríme v januári tohto roku. Skutočnosť, že sa po takomto škandále politicky neizolovala, je celkom pozoruhodná. Sama je bývalou členkou Frontu mládeže, skupiny, ktorej pôvod možno hľadať v talianskom neofašizme – napriek týmto krajne pravicovým spojeniam (minulosti a súčasnosti), Meloniová odsúdila fašizmus a možno by sa dala považovať za ďalší príklad tej širokej kategórie, akou je európsky populizmus.
Talianske súdy rozhodli, že rímsky pozdrav je trestný len vtedy, keď predstavuje riziko pre verejný poriadok, čo dáva veľký priestor na interpretáciu. V stredu sa v každom prípade generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg stretol s Meloniovou a ocenil taliansku premiérku za príspevky krajiny do Atlantickej aliancie – Taliansko sa pravidelne zúčastňuje námorných operácií NATO a Baltic Air Policing. Na rozdiel od iných „populistických“ vodcov v Európe bola Meloniová vždy zanieteným podporovateľom Aliancie. V júli 2023 využila tému prisťahovalectva spoza Stredozemného mora, aby naliehala na amerického prezidenta Joea Bidena, aby posilnil úlohu NATO v Afrike. Vo februári podpísali ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj a Meloniová bilaterálnu bezpečnostnú dohodu.
Nič z toho neprekvapuje. V októbri 2022 vtedy nová premiérka vydala vyhlásenie, v ktorom uviedla, že „Taliansko je so vztýčenou hlavou súčasťou Európy a atlantickej aliancie. Kto nesúhlasí s týmto základným kameňom, nemôže byť súčasťou vlády aj za cenu toho, že vládu nebudeme mať.“ Jej vyjadrenia boli namierené proti strane Forza Italia a bývalému premiérovi Silviovi Berlusconimu, ktorý zomrel v júni 2023. V tom čase unikli niektoré Berlusconiho pro-Putinovské vyjadrenia, a to bol celkom škandál, ktorý podnietil Melonihovú, aby pohrozila blokovaním rozhovorov o zostavení novej vlády – „Mám v úmysle viesť vládu s jasnou a jednoznačnou líniou zahraničnej politiky,“ uviedla.
Toto posolstvo bolo náležite zaznamenané a strana Forza Italia sa dištancovala od svojho zakladateľa Silvia Berlusconiho, ktorý potom zhodou okolností všetkým veci uľahčil tým, že ďalší rok zomrel (na leukémiu). Talianska tlač informovala, že Meloniová zvažuje vymenovanie Antonia Tajaniho (národného koordinátora Forza Italia) za ministra zahraničných vecí v roku 2022, ale po spomínanom Berlusconiho škandále o tom pochybuje. Tajani bol nakoniec vymenovaný a dnes je Meloniovej zástupcom (hovorovo známym ako vicepremiér) spolu s Matteom Salvinim.
Bolo by zaujímavé porovnať Meloniovú s Marine Le Penovou (porazená francúzska prezidentská kandidátka v roku 2022). Tá prisľúbila stiahnutie Paríža z NATO, pričom tvrdila, že aliancia „udržiava anachronickú a agresívnu logiku bloku studenej vojny“. Le Penová bola porazená a Meloniová vyhrala. Napísal som o tom, ako neo-Mccarthyistická vlna v Európe prenasleduje disidentských vodcov a politické strany, fenomén, ktorý som nazval „majdanizácia“ Európy: zahŕňa zákaz sovietskych a ruských vlajok v Deň víťazstva, kriminalizáciu propalestínskych protestov, a samozrejme, prenasledovanie či dokonca zákaz „proruských“ politických strán neo-mccarthyistickým spôsobom, ako to vidíme vo Francúzsku, Poľsku a samotnej Ukrajine, ktorá doteraz zakázala najmenej 11 politických strán. Takéto prenasledovanie „populizmu“ môže byť dosť selektívne – cieľom sú strany ako AfD a lídri ako Le Penová, zatiaľ čo Meloniová vôbec nie a poľská strana Právo a spravodlivosť (PiS) v skutočnosti tiež nie. Nie je ťažké zistiť, aké sú kritériá.
Veľká časť rastúcej populárnej európskej opozície voči ďalšej podpore Ukrajiny nemá nič spoločné s tým, že je „proruská“ alebo „pro-Putinovská“, a skôr má veľa spoločného s nákladmi a rizikami zapojenia krajiny do takéhoto konfliktu. Ako som už napísal, s nevyhrateľnou vojnou, ktorá prenasleduje kontinent a rastúcimi cenami energií, by sme mali očakávať, že európsky „populizmus“ a krajná pravica budú získavať čoraz väčší politický vplyv: tieto hnutia čoraz viac využívajú rastúcu ľudovú kritiku voči NATO a so samotným blokom Európskej únie. Žiaľ, opozícia voči Atlantickej aliancii vedenej USA a samovražedná energetická a ekonomická politika boli v Európe do značnej miery marginalizované, až sa takmer stali monopolom takzvaného extrémistického diskurzu. Toľko k „strategickej autonómii“.
Späť k Meloniovej. Jej vyjadrenia o naliehavej sociálnej otázke migrácie naznačujú hlbokú nejednotu v rámci európskeho establishmentu – v septembri minulého roka talianska premiérka povedala, že hlavnou úlohou európskych hláv štátov by malo byť zabrániť migrantom vstúpiť na kontinent. Predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová zároveň zdôraznila potrebu demokratizácie prístupu potenciálnych migrantov k (legálnym) migračným kanálom v rámci bloku. Ale aj v tejto téme Meloniová sklamala voličov, keďže Taliansko v súčasnosti zaznamenáva najväčší (nelegálny) tok migrantov, čo je fenomén, ktorý podnecuje xenofóbiu, kultúrne šoky a frustráciu medzi pracujúcimi Talianmi. Pravdou je, že európske hospodárstvo sa vo veľkej miere spolieha na lacnejšiu pracovnú silu migrantov a rétorické body sa nemusia nevyhnutne zhmotniť do konkrétnych politík.
To všetko ukazuje hranice európskeho takzvaného „populizmu“. Navyše, aby som to zhrnul, fašisticky orientovaní a krajne pravicoví vodcovia a koalície (dokonca aj s verejnými fašistickými pozdravmi a pod.) sú v rámci európskych mocenských štruktúr vítaní – pokiaľ zostanú lojálni k NATO. Rovnakým spôsobom sa očividne militantný neonacizmus bežne banalizuje aj na samotnej Ukrajine.
Uriel Araujo
O Autorovi: Uriel Araujo je publicista a výskumník so zameraním na medzinárodné a etnické konflikty
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.