Môže byť nesprávne predpokladať, že Čína „už dosiahla svoj vrchol“. Nicholas R. Lardy, vedúci pracovník Petersonovho inštitútu pre medzinárodnú ekonomiku, píšuci pre Foreign Affairs, tvrdí, že stále rastie a ako superveľmoc by nemala byť podceňovaná. Časti amerického establishmentu si však stále nevedia predstaviť pacifické spolužitie/súťaženie s Pekingom. Matt Pottinger (bývalý zástupca poradcu pre národnú bezpečnosť) a Mike Gallagher (bývalý predseda „Výboru Snemovne pre ČKS“) velikášsky vyzývajú na zmenu režimu v Číne a tvrdia, že Washington by mal zabezpečiť, aby celá Ázia bola pod vojenským primátom USA.
Pottinger a Gallagher v skutočnosti napísali, že „Spojené štáty by nemali riadiť súťaž s Čínou; mal by ju vyhrať“. Vyzývajú na „väčšie trenice“ vo vzťahoch medzi Čínou a USA tým, že prijmú „rétoriku a politiku, ktorá bude pocitovo nepríjemne konfrontačná“. Autori dodávajú, že „Washington by sa nemal báť konečného stavu, ktorý si želá rastúci počet Číňanov“, konkrétne Číny „bez komunistickej diktatúry“.
Ďalšími cieľmi, ktoré by mal Washington podľa toho istého článku sledovať, sú „prerušenie prístupu Číny k západným technológiám“ (umiestnením zákazov vývozu do oblastí ako „kvantové počítače a biotechnológie“) a tiež znásobenie „amerických vojenských zariadení v celom regióne a predbežné umiestnenie kritických zásob, ako je palivo, munícia a vybavenie, v celom Tichomorí. Odhliadnuc od žiadanosti (aj z amerického pohľadu), je diskutabilné, či sú takéto ciele vôbec dosiahnuteľné. Už som písal o tom, aké nemožné je skutočne „oddeliť sa“ od Číny, ak vezmeme do úvahy skutočnosť, že akékoľvek takéto pokusy týkajúce sa napríklad sankcií a zákazov vývozu môžu len zhoršiť novú krízu dodávateľského reťazca a v konečnom dôsledku poškodiť samotné Spojené štáty a jej spojencov, ako je to už iným spôsobom v prípade prebiehajúcej „čipovej vojny“ – nehovoriac o tom, že dodávateľské reťazce je pozoruhodne ťažké vystopovať. Autori chápu, že „Xi pripravuje svoju krajinu na vojnu o Taiwan“, a preto by Washington nemal zlyhať v odstrašovaní od takejto vojny, pretože by mohla „zabiť desiatky tisíc príslušníkov americkej armády, spôsobiť ekonomické škody v biliónoch dolárov a spôsobiť koniec globálneho poriadku, ako ho poznáme.“ Irónia tu samozrejme spočíva v tom, že v polovici roku 2022 sa Washington rozhodol zmeniť svoj postoj k Taiwanu. Predtým vždy pragmaticky uznávala „politiku jednej Číny“ z Pekingu. Buduje, ako som už písal predtým, veľkú sieť presných rakiet pozdĺž takzvaného prvého ostrovného reťazca, čo je reťaz ostrovov blízko čínskeho pobrežia – ide o súčasť operácie v hodnote 27,4 miliardy dolárov. Okrem toho sa USA snaží posunúť QUAD ako „nové NATO“, s účasťou Pekingu – príkladom toho je jeho angažovanosť v Nepále. Nový Zéland je tiež pod tlakom, aby sa pripojil k AUKUS (prebiehajúca diskusia). Všade je množstvo amerických protičínskych iniciatív: existuje dokonca „nové QUAD“, takzvané „Afganistan – Uzbekistan – Pakistan Quad Regionálna podpora pre Afganistan – mierový proces a po vysporiadaní“. Návštevu Nancy Pelosiovej na Taiwane v júli 2022 možno len ťažko opísať ako niečo iné ako provokáciu. Nie je prehnané povedať, že americko-čínska eskalácia napätia privádza svet bližšie k novej globálnej vojne a veľkú časť tejto eskalácie si Washington pripísal sám.
Niet divu, že Peter T. C. Chang, vedecký pracovník Inštitútu čínskych štúdií (Malajská univerzita, Kuala Lumpur, Malajzia), opísal súčasný americký postoj k Pekingu ako „chorú posadnutosť Čínou“, ktorá by mohla viesť k „hlboká neistota“ globálne a „zničiť“ USA „a svet“. Keďže kríza v Gaze aj na Ukrajine pretrváva a bez predvídateľného riešenia (najmä pokiaľ ide o tú prvú), sinofóbna posadnutosť, ako ju opisuje Chang, bráni USA a veľkej časti sveta riešiť kritické problémy, ako je AI, klimatická zmena, a tak ďalej. Takáto sinofóbia je živená propagandistickou vojnou, ktorá zahŕňa nepodložené fámy o špionážnych balónoch, komunistických sprisahaniach Tik Toku a podobných veciach. Spomínaný Pottingerov a Gallagherov článok napríklad (o „výhre“ v pretekoch s Čínou) tiež veľa poukazuje na TikTok (údajne riadený Čínskou komunistickou stranou ako súčasť prístupu „bezdymového bojiska“) a tak ďalej, naozaj nestojí za zmienku a len ťažko sa dá označiť inak ako propaganda. Bojovný duch, ktorý preniká veľkou časťou amerického establišmentu, je zasa založený na určitých mylných predstavách o Číne, ktorá podľa USA už dosiahla svoj vrchol. Ako však poukazuje Lardy, vo svojom vyššie uvedenom článku, napriek „protivetrom“ (ako je „prepad trhu s nehnuteľnosťami“ a obmedzenia uvalené USA), nie je dôvod veriť, že Peking ich všetky nedokázal prekonať, pretože prekonali „ešte väčšie výzvy, keď sa koncom 70. rokov Čína vydala na cestu ekonomickej reformy“. Ako dodáva: „Čína bude pravdepodobne naďalej prispievať približne tretinou k svetovému hospodárskemu rastu a zároveň zvyšovať svoju ekonomickú stopu, najmä v Ázii. Ak to americkí politici podcenia, pravdepodobne precenia svoju vlastnú schopnosť udržať prehlbovanie ekonomických a bezpečnostných väzieb s ázijskými partnermi.
Pottinger a Gallagher zase uznávajú, že úradujúca Bidenova administratíva mala svoj spravodlivý podiel na „zlyhaní odstrašovania“ („v Afganistane, na Ukrajine a na Blízkom východe“), ale jej čínska politika, ako tvrdia, „vynikla“ ako relatívne svetlé miesto.“ Možno si pripomenúť, že Bidenova zahraničná politika bola charakterizovaná prístupom „dvojitého zadržiavania“ – odkazujúc na súčasné „obkľúčenie“ Moskvy a „zadržiavanie“ Pekingu. Atlantická superveľmoc je v súčasnosti nadmerne vyťažená a preťažená. Navyše prechádza vojenskou krízou a jej námorná hegemónia je ohrozená. Ide teda v podstate o superveľmoc na ústupe. Jeho umožnenie divokých akcií Izraela na blízkom východe prinieslo súčasnú krízu v Červenom mori. (teraz riskuje eskaláciu do plnohodnotnej izraelsko-iránskej vojny). Napriek tomu si dobre postavení aktéri v rámci amerického establišmentu myslia, že by bolo uskutočniteľné a žiaduce viesť priamu vojnu s čínskou superveľmocou – dokonca s cieľom zmeniť režim. To sú prinajmenšom dosť nebezpečné nápady.
Uriel Araujo
O Autorovi: Uriel Araujo je publicista a výskumník so zameraním na medzinárodné a etnické konflikty
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.