Zaklínadlo „lebo Fico“ už stráca svoju moc

Zaklínadlo „lebo Fico“ už stráca svoju moc

Zaklínadlo „lebo Fico“ už stráca svoju moc 620 330 Mr Hyde

Na Slovensku desať rokov, od prezidentských volieb 2014, spoľahlivo fungovala „protificovská väčšina“. Priniesla prezidenta Kisku. Priniesla prezidentku Čaputovú. A priniesla by aj prezidenta Korčoka, keby… Keby tá väčšina ešte existovala.

Voľby 2024 ukázali niekoľko silných prekvapení.

Tým prvým je sila a motivácia tábora Ivana Korčoka. Zmobilizoval sa na jasné víťazstvo v prvom kole volieb. A dokázal ďalej naberať silu aj v druhej vlne (s čím sa už v takom veľkom rozsahu nerátalo). Korčok získal takmer jeden a štvrť milióna hlasov. Za normálnych okolností by to stačilo na pohodlné – veľmi pohodlné – víťazstvo.

Korčok získal výrazne viac hlasov ako Čaputová v roku 2019. Alebo porovnateľné množstvo hlasov ako Kiska v roku 2014. A takisto získal viac hlasov ako Gašparovič vo voľbách 2009.

Jednoducho: progresívci a ich spojenci ukázali v oboch kolách volieb silu, ktorá by inokedy mohla stačiť na celkom jednoznačné víťazstvo ich kandidáta.

Druhým prekvapením je veľký rozdiel medzi porazeným Korčokom a víťazom. Očakával sa nerozhodný súboj s veľmi tesným výsledkom. Nakoniec bol Korčok porazený s veľkou stratou oproti víťazovi. Víťazstvo Pellegriniho nie je krehké, ale celkom presvedčivé.

Tretím a najväčším prekvapením prezidentských volieb je preklopenie pomerov síl. Väčšinu už nemajú široké protificovské koalície. Väčšina je dnes na strane Fica a jeho partnerov. Preklopilo sa to napriek tomu, že opozičný tábor oproti roku 2019 nabral nové sily. Alebo napriek tomu, že protificovská koalícia bola tento rok rekordne široká a jednoznačná v podpore Korčoka: od progresívcov cez SaS s KDH až po Matoviča, Remišovú, Naďa…

Sila tábora s vlajkou „anti-Fico“ sa nezmenšila. A aj tak stratila väčšinu, ktorú mala posledných desať rokov. Dôvod: Ficov volebný tábor narástol. Výdatne. Až tak, že má celkom zreteľnú prevahu.

Čiastočne sa to zlomilo už v parlamentných voľbách 2023. Ficova koalícia však získala len tesnú väčšinu. Zároveň sa predpokladalo, že masívne verejné protesty a protivládna mobilizácia vrátia makropolitické pomery síl do stavu predtým: k prevahe opozičných voličov.

Zaklínadlo „lebo Fico“ predsa fungovalo desať rokov. A malo zabrať opäť. September 2023 sa mal ukázať len ako volebná nehoda. Nič viac.

Apríl 2024 však ukázal opak. Prevaha vládnych strán sa potvrdila. Spolu s maďarskými voličmi a táborom Harabina majú širokú väčšinu.

Zaklínadlo „lebo Fico“ malo opačný účinok, ako sa predpokladalo. Celkom zákonite. Bolo to vyvolávanie (a privolávanie) väčšiny.

Opozícia v sobotu utrpela dvojnásobnú porážku. Tou prvou je strata prezidentského úradu, ktorý pevne kontrolovali „atlantické kádre“ desať rokov. Raz cez Kisku, potom cez Čaputovú.

Druhou porážkou je strata Pellegriniho Hlasu ako možného spojenca progresívcov. V Progresívnom Slovensku s Hlasom rátali pred voľbami 2023. Potom po voľbách 2023. A rátali s ním – v potlačenej podobe – aj ďalej.

Lebo museli.

Progresívci nemajú na to, aby ovládli parlamentnú väčšinu. Platí to aj v prípade, že za progresívcov budeme považovať okrem PS aj liberálov z SaS a KDH ako strany progresívnych veriacich (ktorí preferujú progresívnych kandidátov a preferovali by aj progresívnu vládu).

Na získanie väčšiny Šimečka nutne potreboval – a bude potrebovať – aj stranu ako Hlas. S lídrom ako Pellegrini, ktorý bol tri roky naklonený širokej koalícii v progresívnej vláde.

Voľby 2023 nalomili Hlas smerom k Ficovi. Pritom to vôbec nebolo také jednoznačné, ako to pôsobilo neskôr. Ak by päťpercentná SNS tesne neprešla do parlamentu, Hlas by bol po voľbách stranou širokej koalície. So Šimečkom, Sulíkom a Majerským…

Výhľadovo sa s Hlasom rátalo aj v ďalších koaličných hrách. Inak by to progresívcom na vyskladanie parlamentnej väčšiny nevychádzalo.

Prezidentské voľby 2024 však okrem iného rozhodli aj o tom, že v PS už s Hlasom rátať nemôžu. Pellegriniho a celú jeho stranu urážali natoľko, že budúce partnerstvo bude takmer vylúčené. A takmer vylúčené by bolo aj v prípade, že by Pellegrini súboj s Korčokom prehral a ostal by lídrom Hlasu. V kampani ho spojenci Korčoka a progresívne médiá napádali nielen politicky, ale aj osobne, útokmi na jeho súkromie. A to sa ťažko odpúšťa.

Po agresívnych útokoch z kampane sú Pellegrini aj Hlas bližšie k Ficovmu Smeru ako kedykoľvek predtým. Pellegrini počas volebnej noci deklaroval vernosť Ficovi – a zrejme to myslel úprimne, keďže z druhej strany dostával bolestivé údery, na ktoré sa nezabúda.

Pokiaľ ide o Hlas s novým vedením, je takmer isté, že hlavné slovo v strane bude mať jej generálny manažér a minister vnútra Eštok. Teda politik, ktorý má s progresívcami otvorene nepriateľské vzťahy. Eštok bol prvý, koho chceli odvolať v parlamente.

Spočítané a podčiarknuté: protificovský tábor stratil väčšinu. Stratí hlavu štátu. A definitívne stráca Hlas ako možného partnera do širokej koalície – bez ktorej je progresívna vláda nemysliteľná.

Dôvody, prečo je to tak, predviedol samotný Korčok. Mal príležitosť prijať prehru so cťou. No zahodil ju. Namiesto toho ukázal hnev, frustráciu a silné reči o tom, ako „im“ nikdy nezabudne, že z neho robili kandidáta vojny a strašili ľudí.

Od Korčoka boli tieto slová neférové.

Jednak preto, že v zneužívaní strachu vynikal práve Korčokov tábor. Strašili voličov, že Pellegrini ako „kandidát mafie“ či „dezolé scény“ zo Slovenska urobí vazala „Putinovho Ruska“. Týmito hlúposťami a týmto primitívnym strašením mohli osloviť len jadro opozičných voličov. Nie väčšinu spoločnosti, ktorá už na tieto riekanky o temných silách zla nereaguje.

A potom boli jeho slová neférové preto, že kandidáta vojny zo seba urobil samotný Korčok. Nebolo treba nič vyrábať.

Korčok patrí medzi výstavné kusy tvrdo proamerických vojnových jastrabov, ktorí dva roky opakujú, že s Rusmi sa nesmie rokovať. A že konflikt na Ukrajine treba vyriešiť zbrojením a silou. Hoci práve táto cesta sa ukázala ako likvidačná pre Ukrajinu, vysoko nákladná pre Európanov. A hlavne bezvýsledná.

A nielen to. Ľudia ako Korčok dva roky reagujú na kritiku – a na postoje väčšiny spoločnosti – arogantne, podráždene a agresívne. Ľudí, ktorí mali pochybnosti o politike bývalých vlád a bývalých ministrov ako Korčok, odsudzovali ako zradcov, hanbu Slovenska, bezpečnostnú hrozbu…

Ak by takto hrubo komunikovali s úzkou skupinou extrémistických voličov, dalo by sa to chápať ako boj proti zlu a temným silám (ak máme použiť ich prostoduchý slovník). No oni takto hrubo „komunikovali“ s väčšinou verejnosti, ktorá sa opovážila mať pochybnosti a obavy z eskalácie vojny…

Nie, o voľbách nerozhodlo strašenie namierené na Pellegriniho voličov. O voľbách 2023 a následne aj 2024 rozhodol odpor. Odpor väčšiny spoločnosti voči tým, ktorí sa o Slovensku a o Slovákoch vyjadrujú v tretej osobe. A s pohŕdaním.

Mimochodom, dôvod výraznej prehry Korčokovho tábora mal aj fotogenickú podobu. V záberoch z ich volebnej noci sme videli Šimečku, Sulíka, Matoviča, Mikulca, Remišovú. A k tomu Kolíkovú, Vášáryovú, Mikloša, Šebeja, Naďa, Káčera, Kisku…

Pri väčšine týchto tvárí nešlo o demokratov, ako sami seba titulujú. Pohľad na väčšinu z nich bol – nech sa výnimky neurazia – pohľad na politické vrakovisko.

Dag Daniš / Denník Štandard