Eduard Chmelár: BIEDA POLITICKY ANGAŽOVANÝCH UMELCOV

Eduard Chmelár: BIEDA POLITICKY ANGAŽOVANÝCH UMELCOV

Eduard Chmelár: BIEDA POLITICKY ANGAŽOVANÝCH UMELCOV 620 330 Mr Hyde

Stretávam čoraz viac známych, ktorí sa mi posťažovali, že prestali chodiť do Slovenského národného divadla, že sa nevedia odosobniť, keď vidia tých „politicky angažovaných hercov“ a nemôžu im uveriť ich postavy. Ja našťastie tento problém nemám, ešte stále to dokážem oddeliť a uznať, že napríklad Richard Stanke je naozaj dobrý herec a snáď jediné, čo som mu v tejto profesii nezožral, bol jeho pokus o dabovanie Roberta Redforda – s tým hlasom mu to mohol v RTVS urobiť iba niekto strašne zlomyseľný…

Na druhej strane chápem, že herecké umenie touto schizofréniou nesmierne trpí. Nedávno som sa zamýšľal nad tým, čím to je, že sme na osobnosti zlatej éry slovenského herectva akými boli Ladislav Chudík, Karol Machata, Ctibor Filčík, Mikuláš Huba, Jozef Kroner, Štefan Kvietik, Ivan Mistrík, Leopold Haverl, ale aj Hana Meličková, Mária Prechovská, Mária Kráľovičová, Magda Lokvencová – Husáková, Viera Strnisková, Emília Vášáryová, Božidara Turzonovová, Soňa Valentová a mnoho ďalších pozerali ako na polobohov, že sme s nimi zažívali niečo, čo sa s dnešnými hercami v žiadnom prípade identifikovať nedá. Bola to bezpochyby integrita osobnosti. Mnohí z nich boli mimoriadne kultivovaní, rozhľadení a vzdelaní ľudia, strážili si súkromie, nespovedali sa bulváru, s kým sa vyspali a čo dnes mali na obed, nepodľahli lacnému zárobku v reklamách a telenovelách, až na malé výnimky zbytočne nepolitizovali a udržiavali si úroveň a dôstojnosť. Jeden z najobľúbenejších hercov 20. storočia Jozef Kroner, ktorého storočnicu sme si predvčerom pripomenuli, priam pateticky prízvukoval, že herec sa môže zahrávať s politikou iba na javisku.
Kým títo veľkí umelci sa sústreďovali na svoj výkon, boli perfekcionisti v stvárnení, výraze i javiskovej reči, súčasné generácie akoby mali komplexy z toho, že sú „len“ herci a potrebovali si neustále niečo dokazovať. Neviem, kde sa v dnešnom komediantovi berie tá pyšná ilúzia, že svet čaká práve na jeho posolstvo, že práve on a nikto iný je predurčený prehovoriť k národu. Berú tento cirkus dokonca vážnejšie ako svoje vlastné umenie, zahadzujúc tak všetko, čo dokázali, v prospech nejakého politického šaša. Nie je to tak dávno, čo sa Magda Vášáryová povýšenecky ohradzovala voči tomu, keď ju nazývali herečkou, namietala, že to je už uzavretá epizódka jej života a zdôrazňovala, že ona je teraz „diplomatkou“. To rozladilo aj jej staršiu sestru Emíliu, ktorá najlepšie vedela, že herecké umenie je poctivé remeslo a nemalo by sa dehonestovať. Magda síce nikdy nedosiahla jej kvality, ale v Postřižinách bola výborná a nemusí sa za to hanbiť – na rozdiel od niektorých jej politických kreácií.

Marián Labuda v legendárnom prejave z revolučnej tribúny v novembri 1989 kričal na celé Námestie SNP, že „tieto tváre boli dvadsať rokov zneužívané“. Lenže kto sa nechcel, nedal sa zneužívať v žiadnom režime, ako Jozef Kroner, Gustáv Valach, ale aj dnes sa nájdu takí ako Ingrid Timková či Robert Roth. Zato ľudia ako Magda Vášáryová nechávali zneužívať svoje tváre vždy – najprv podpísala Antichartu, potom ochotne kolaborovala s režimom a prijímala od neho pocty, po roku 1989 sa už nekamarátila s Válkom, ale s Havlom a dnes malomeštiacky uráža bežných ľudí a snobsky vzýva nejakú samozvanú elitu, za ktorú sa vyhlasuje. Aj Milan Kňažko urobil oblúk od kapitána Nálepku až k Igorovi Matovičovi, nadáva na komunistov a s niekoľkými bývalými robí čoraz trápnejšiu politickú estrádu Sedem na TV JOJ, ktorá sa ponáša na Kapustovu Fašírku z mečiarovskej STV. S plnou vážnosťou upozorňujem, že od päťdesiatych rokov minulého storočia neboli herci tak odporne zneužití v prospech jedinej ideológie ako je to dnes.

Aby som bol správne pochopený, nech si robí kto chce, čo chce. Len neviem, prečo sa nám pokúšajú nanucovať, že Juraj Kemka alebo Kristína Tormová sú nejaké autority pri rozhodovaní, kto by mal byť budúcim prezidentom. Pre mňa je postoj Jána Koleníka alebo Evy Pavlíkovej v tejto veci rovnako nepodstatný ako názor nejakého traktoristu a dojičky. Alebo inak, názory bežných ľudí sú v demokracii rovnocenné s názormi samozvaných celebrít. A prečo by to malo byť vlastne inak? Nedávno som nadšene tlieskal Jane Kovalčíkovej v predstavení Ruské denníky, tam ju uznávam. Ale prečo by mala byť pre mňa autoritou pri rozhodovaní vo voľbách, keď sa strápňuje v nejakých vedomostných súťažiach, v ktorých nepreukázala ani toľko elementárneho všeobecného prehľadu, aby vedela, ako sa volá najdlhšia slovenská rieka alebo ktorý slovenský vrch je najvyšší? Človek je až na rozpakoch, či je to vedomostná relácia alebo zábavná, keď v nej nepreukazujú žiadne vedomosti a je to skôr na zaplakanie. A vy sa chcete rozhodovať podľa kľúča – voľte Korčoka, lebo ho volí aj Kovalčíková? Prečo, preboha? Vari si neceníte svoj vlastný úsudok viac?

Nedajte sa nikým a ničím ovplyvniť. Je to váš hlas, vaše neodňateľné právo, vaša voľba, ktorá má rovnakú váhu ako voľba atómového fyzika a špičkového neurochirurga. Herec v politike je manipulátor. On má školený hlas a prejav na to, aby sa vám dostal pod kožu, dojal vás, zakalil vám úsudok a predal vám produkt politického marketingu ako príťažlivejší. Naučte sa rozoznávať, keď niekto zneužíva vaše emócie, aby vás dostal presne tam, kam potrebuje. Voľte s rozumom, voľte s chladnou hlavou a hlavne, dobre si premyslite, čo je vaším skutočným záujmom a či vaše uvažovanie už nie je dávno zdeformované reklamou. A na záver mi dovoľte jednu výzvu k politicky angažovaným hercom, herečkám a zabávačom:

Ak na nás zo straníckych tribún tak pateticky kričíte, že bojujete za zachovanie právneho štátu, tak začnite od seba a prestaňte svojou propagandou v prospech jedného kandidáta porušovať volebné moratórium. Lebo právny štát neohrozuje ani tak pripravovaná legislatíva ako obchádzanie platných zákonov, o ktorých dávate verejnosti najavo, že ich netreba dodržiavať alebo relativizujete ich váhu tým, akoby pre vás neplatili. Ale v právnom štáte platia zákony a pravidlá pre všetkých a nemožno ich nedodržiavanie zľahčovať. A ak tomu nerozumiete, potom asi potrebujete studenú sprchu v podobe volebných výsledkov, ktoré vás presvedčia, že svoj vplyv preceňujete, že nie ste žiadne politické autority a jediný priestor, v ktorom dokážete niekoho ovplyvniť a inšpirovať, sú divadelné dosky a filmový pľac. V opačnom prípade nám dajte radšej vedieť, či máte záujem aj o iných návštevníkov divadiel a kín ako progresívnych, lebo to, čo robíte, je v prvom rade neúcta k divákom.

Zdroj: FB profil Eduard Chmelár