VRÁTIŤ SA K MRAVNEJ OBRODE DNES BUDE OVEĽA ŤAŽŠIE AKO PRED TRIDSIATIMI ROKMI

VRÁTIŤ SA K MRAVNEJ OBRODE DNES BUDE OVEĽA ŤAŽŠIE AKO PRED TRIDSIATIMI ROKMI

VRÁTIŤ SA K MRAVNEJ OBRODE DNES BUDE OVEĽA ŤAŽŠIE AKO PRED TRIDSIATIMI ROKMI 620 330 Mr Hyde

Dnes som sa chcel pôvodne povenovať rozhovoru denníka Sme s Petrom Weissom, ktorý sa v snahe zapáčiť sa liberálnej elite úplne opustil. Ale zistil som, že ma čím ďalej tým viac nebavia tieto slaboduché texty a že aj vy si zaslúžite obrátiť pozornosť k niečomu dôležitejšiemu.

Včerajšie 100. výročie narodenia kardinála Jozefa Tomka, vari najvýraznejšej slovenskej duchovnej osobnosti 20. storočia, ma inšpirovalo zamyslieť sa nad tragédiou súčasných vecí verejných a uvažovania o nich. Využijem na to jeden z jeho najdôležitejších prejavov, ktoré predniesol 25. apríla 1991 na pôde Slovenskej národnej rady a zodpovedne môžem vyhlásiť, že nijaký prezident nepredniesol na tejto pôde dôležitejšie a hlbšie posolstvo, ako práve tento múdry muž.

Začal osobne. Vyznal sa, že hoci jeho domovom sa stal svet, stále mu zostávajú v srdci živé pojmy a skutočnosti ako rodný dom, hniezdo, materinská reč, otcovská brázda a vďaka tomu k nám prichádza ako svoj k svojim, ako Slovák, s dojatím, úctou a bratskou otvorenosťou. Oslovil najmä tých, ktorí sú zodpovední za osudy našej vlasti, aby si uvedomili historické, zemepisné, politické a kultúrne súvislosti, v ktorých národ žije a kráča do budúcnosti, a to sú láska k národu a služba spoločnému dobru. Zdôraznil, že sa neprihovára za lacné „hejslováčenie“. Národné cítenie však považuje za jeden z najušľachtilejších citov ľudskej bytosti. Držať sa národnej svojskosti bez preháňania, zušľachťovať vlastný národ a v úcte k iným národom prehlbovať a zveľaďovať duchovné hodnoty, môže iba pomôcť k dobrým vzťahom k iným národom a k budovaniu všeľudskej rodiny. Z tohto hľadiska (obrátil sa na poslancov) považujem vašu prácu za službu národu a celému spoločenstvu Slovenska, ktoré vás zvolilo, aby ste sa starali o jeho spoločné dobro. Aby ste sa o neho starali a slúžili mu. Nech je mravný rast všetkých, apeloval kardinál Tomko, pre vás najvyššou smernicou a vodidlom konania – tak, ako to hovorí naša hymnická pieseň: Kto za pravdu horí v svätej obeti, kto za ľudstva práva život posvätí, kto nad krivdou biednych slzu vyroní, tomu moja pieseň slávou zazvoní…

Kardinál hovoril veľa o mravnej obrode národa. Ponajprv nám treba obnoviť základné črty našej slovenskej povahy, poškodené systémom vzájomnej nedôvery a udávania. Slovákov v cudzine oceňujú pre ich srdečný ľudský vzťah. „Ak zavoláš Slovák, nech ozve sa ti človek!“ povedal by dnes Ján Kollár. Nech sa už naozaj vráti na Slovensko sloboda ducha a svornosti, ktorú túžobne čakal Valentín Beniak: „Až sa zas budú básne čítať, a v ľuďoch ľudí spoznáš zas“, alebo básnik Marián Žiar, keď hovorí o dobe, „keď brat bude bratom a láska láskou“. Túto ľudskosť a dobrosrdečný vzťah si musíme obnoviť najprv medzi sebou v úzkom kruhu, v dedine, meste, na pracovisku, v parlamente, a potom ho rozšíriť ďalej, lebo ako hovorí Vladimír Mináč v Dúchaní do pahrieb, „stať sa Slovákom, úplným Slovákom, znamená stať sa bratom všetkých ľudí; taký je aj vznešený odkaz našich dejín“. (Osobne som bol pri tom, ako bol baťko Mináč nesmierne hrdý, že jeho, komunistického intelektuála, citoval najvyššie postavený cirkevný hodnostár zo Slovenska, ale aj to dokumentuje, aký bol kardinál človek, že si vážil múdrych ľudí bez ohľadu na ich svetonázor).

Kardinál Tomko vo svojom prejave ďalej zdôraznil, že táto ľudská spolupatričnosť by sa mala prejaviť aj na národnom poli ako snaha po jednote a solidarite. Vieme byť niekedy mimoriadne úslužní k cudzím a mimoriadne tvrdí k vlastným. Nech nás večne nezaťažuje dedičstvo Svätoplukových synov: nesvornosť. Je nás málo, sme neznámi vo svete, ak sa ešte nebudeme vedieť zjednotiť v základných veciach, nikdy nič nedosiahneme, utrpíme iba škody ako národ. K upevneniu jednoty je potrebná silná snaha o spoločné dobro a spoločné hodnoty, silné povedomie národného bytia a ochota obetovať drobné, čiastkové záujmy pre vyššie hodnoty. Nie nadiktovaná jednoliatosť a uniformita, ale povedomé zjednotenie sa mnohorakých síl za vyšším cieľom. Ako nás to učí veľký Augustín: in necessariis unitas, in dubiis libertas, in omnibus caritas (v nevyhnutnom jednota, v ostatnom sloboda, vo všetkom láska). Mravná obroda zahrňuje všetko, čo je dobré, krásne a zdravé v našom ľude a národe. Netreba sa jej báť, ako nejakého spiatočníckeho mravokárstva. Ona zahrňuje konkrétne napríklad statočnosť a spravodlivosť vo verejnom živote, vo verejnej správe, na pracovisku; zahrňuje tiež váhu s dvoma miskami, na ktorých sú práva a povinnosti a nestranná miera rovnaká pre všetkých.

Slovensko sa svojou polohou a vývojom nachádza uprostred dvoch kresťanských tradícií – západnej a východnej alebo rímskej a byzantskej. Aj povaha Slovákov akoby sa nachádzala niekde uprostred medzi racionalitou Západu a citovou intuíciou Východu. Sme teda bez preháňania v srdci Európy, na križovatke jeho hlavných dejinných a kultúrnych síl. Máme všetky historické predpoklady na to, aby sme ostali otvorení Európe a pozitívnym hodnotám tak zo Západu ako aj z Východu a aby sme nechali bokom to, čo je úpadkové a negatívne a hľadali to, čo je hodnotné a osožné. A preto na záver svojho prejavu predniesol kardinál Tomko posolstvo: ostaňte verní svojmu národu, spravodliví k národnostným menšinám vo vnútri a otvorení Európe a svetu. A nezabúdajte ani na Slovákov v zahraničí. Verím v obrodnú a plodnú energiu slovenského národa, ktorá sa môže obnoviť pri prameňoch živej vody. Ako hovorí odkaz Vajanského, prednesený v ťažkých dobách: „My nebojíme sa ani chvíľu o národného génia, čo by sme i všetci proti nemu hrešili“ – za podmienky (dodávam), že uskutočníme tú najdôležitejšiu, najtichšiu revolúciu, zmenu vlastného srdca…

Asi chápete, kam tým mierim. Takéto hlboké slová, ktoré by sme tak radi počuli od prezidenta republiky, nedokáže zo seba vysúkať nijaký slovenský politik a aj súčasná ponuka je viac ako žalostná. Dnešný verejný život je aréna nízkych pudov, topíme sa v povrchnosti debát, ktoré nie sú serióznymi intelektuálnymi alebo štátnickými diskusiami, ale prekáračkami, ktorých úroveň určil Igor Matovič. Namiesto riešenia koncepčných vecí sa podstata sporov preniesla do osobných osočovaní. Keď teraz pri príprave novej knihy študujem stenografické protokoly parlamentných rozpráv z prvej republiky, žasnem, do akého strašného suterénu sme skĺzli. Tu sa posledná ako tak štátnická diskusia (s prižmúrením oboch očí a všetkých ostatných dier) viedla pri zakladaní nezávislej Slovenskej republiky. My sme seriózne nediskutovali ani o vstupe Slovenska do EÚ. Namiesto štátnickej rozpravy, ktorá by nás niekam posunula, sme dokázali vyvinúť iba demagogický nátlak, aby sme tam boli čím skôr, spojený so škandalizáciou akýchkoľvek, aj tých najracionálnejších pochybovačov. Výsledkom je napríklad stav nášho poľnohospodárstva, kde sme si nedokázali vydobyť ani také podmienky, aké majú Maďari či Poliaci, pretože sme za svoje práva nebojovali, ale usilovali sa čo najrýchlejšie vyhovieť Bruselu.

Viete, že sa zdráham používať silné a nepresné slová, ale Václav Klaus mal pravdu, keď v nedeľu v Bratislave povedal, že súčasná atmosféra čoraz viac pripomína päťdesiate roky minulého storočia. Nie v tom, že by tu bol politický teror, masové zatýkanie a popravy. Ale smerujeme k tomu, ak včas nerozpoznáme, ako nebezpečne tu vzrastá vzájomná nevraživosť, udávanie, paranoja, ako sa vytráca nielen úcta, ale aj rešpekt k oponentom a nahrádza ich snaha o ich diskreditáciu, dehumanizáciu a v niektorých prípadoch až likvidáciu. Toto je jedno z najšialenejších období našich moderných dejín. Som presvedčený, že naši vnuci nebudú chápať, ako sme mohli prísť až do tohto bodu a bude to pre nich rovnako neuchopiteľné až tragikomické, ako naše vnímanie obdobia komunistického teroru, keď priateľ nespoznával priateľa a syn udával otca. Médiá už nie sú oázou slobody, ale nástrojom manipulácie, namiesto tých najlepších z nás nám ako vzory ponúkajú tých najbizarnejších ľudí s osobnostnou poruchou, primitívov, hlupákov a psychopatov, ktorí magnetizujú svoje publikum a strhávajú ho do bahna emócií, v ktorom ho uzabávajú až do duchovnej smrti.
A nie, zbytočne sa utešujete, že vás sa to netýka, že ste v tom nevinne, že to oni sú tí zlí a vy ste tí dobrí. Sme v tom všetci spoločne, celá táto chorá spoločnosť, ktorá stratila perspektívu a pevný bod. Štúrovské hnutie bolo revoltou proti tejto beznádeji, ale aj ich bolo len niekoľko stoviek a zomierali v zúfalom presvedčení, že prehrali. Ale čo my? Nemáme ani ten plán, len zlomyseľnú túžbu po pomste a zničení konkurencie. Ale ak by sme chceli vidieť nádej v mladých ľuďoch, tak s nimi je to ešte horšie. Vzdelanosť katastrofálne upadá a s ňou aj kritické myslenie, ktoré si táto generácia mýli s hejtovaním, hoci jeho podstata spočíva v schopnosti diferenciácie a kontextualizácie uvažovania. Úroveň, na ktorej nás dokážu vnímať a rešpektovať, je už teraz zúfalo nízka. Buď sa stretávame s poslednou generáciou, ktorá sa ešte hrá na to, že akceptuje starý systém (aspoň formálne), pokúša sa v ňom fungovať aj napriek tomu, že vidí a vníma jeho zvetranosť. Alebo tu máme prvú generáciu, ktorá vidí a vníma nefunkčnosť celej spoločnosti, ale nemá dostatok vedomostí (alebo možno potenciálu), aby celý tento prekomplikovaný systém pochopila, a tým ani silu a vôľu niečo s tým urobiť.

Politika sa stala otvoreným biznisom, takzvaní zástupcovia ľudu sa za to už ani nehanbia a neskrývajú sa, lebo ľudia to prijali a rezignovali. A pozor, nehovorím ani zďaleka len o vládnej politike – napríklad v progresívnej Bratislave nikto nevybaví stavebné povolenie bez toho, aby si neplatil rôzne druhy úradníkov. A ľudia si opäť zvykli. So životným poznaním, že úradníka nikdy nespochybníš, politikovi nikdy nedokážeš zneužitie právomocí a sudcu nedonútiš pracovať efektívne. Rýchlo a lacno sme sa vypredali, rýchlo a lacno sme sa zadlžili a ako spoločnosť sme vyčerpali takmer všetky nástroje na udržanie sociálneho zmieru.

Toto všetko v našej verejnej diskusii vôbec nezaznieva. Naším vzorom predsa nemôže byť Ukrajina. Nemôžeme debatovať iba o tom, ako spoločne vyrábať pre Zelenského režim muníciu a závidieť Čechom túto „úspešnú a oceňovanú iniciatívu“, ako to nesmierne hlúpo naformuloval Peter Weiss. Musíme obnoviť diskusiu o perspektívach slovenskej spoločnosti. Ale kto ju má viesť, keď verejný priestor zaplnili polovzdelaní primitívi, keď novinárka často nevie nielen to, čo sa opýtať ale ani koho sa to opýtať, keď niekdajšie „centrá excelentnosti“ (ako sa pyšne označujú univerzity a akadémia vied) sa zmenili na sociálne ústavy pre opustených vedcov žijúcich v slonovinovej veži?

Tomkova storočnica a jeho zabudnutý slávny prejav (ktorého najdôležitejšie časti by sa mali dostať do učebníc) nám dáva príležitosť vrátiť sa k podstate otázok, ktoré si musíme klásť, vrátiť sa ku kultivovanej diskusii tých najlepších z nás, vrátiť sa k mravnej obrode, ktorú sme zanedbali viac ako po desaťročiach totality. Pôjde to oveľa ťažšie, lebo medzitým sme stratili niekoľko kvalitných generácií, ale musíme sa o to aspoň pokúsiť, ak chceme mať niekedy v budúcnosti šancu postaviť Slovensko na nohy a využiť jeho najtalentovanejších ľudí bez ohľadu na ich svetonázorové alebo politické presvedčenie. Nie je nás tak veľa, aby sme si mohli dovoliť plytvať naším potenciálom.

Zdroj: FB profil Eduard Chmelár