Chcem sa ešte krátko vrátiť k Správe o stave únie, ktorú v noci na včera predniesol v Kongrese USA prezident Joe Biden. Ani nie tak k obsahu, pretože ten bol tak predvolebne demagogický, že slovenskí populisti by sa mohli učiť. Vidiac túto bábku, ktorá sa ledva držala na nohách, len miestami ju prudko vystrelo, akoby ju niekto riadil na diaľkové ovládanie, spomenul som si na kritiku sovietskych lídrov v prvej polovici osemdesiatych rokov minulého storočia. Vtedajšiemu ZSSR sa vyčítalo, že ho riadi gerontokracia. Lenže Brežnev zomrel 75-ročný, Andropov 69-ročný a Černenko 73-ročný. Dnes sa však bijú o kreslo šéfa Bieleho domu osemdesiatnici.
Pritom nejde len o formálny vek. Ak ste už videli početné videá dezorientovaného senilného Bidena, ktorý odrazu nevedel, kde je, kým je a čo tam robí, no najmä pre mňa hrôzostrašné svedectvo, že americký prezident si nepamätá, s kým zdieľal tajné informácie, len ťažko premôžete nepokoj, že tento muž vlastní kódy od jadrových zbraní. Vzniká potom otázka, o čom sú prezidentské voľby v tejto plutokratickej krajine, keď štát zjavne riadi niekto iný. Hovorí sa, že jediným skutočným náboženstvom v USA je Amerika. Keď Joe Biden zvýšeným patetickým hlasom zvolá – „Najzákladnejšou pravdou o tejto krajine je, že nestojí na rase a viere, že sme jediným národom na svete, ktorý sa zomkol okolo myšlienky, že všetci muži a ženy sú si rovní a túto myšlienku sme nikdy neopustili“ – môžete sa len usmievať, ale oni tomuto mýtu skutočne veria.
Rovnosť pohlaví? Slováci a Česi mali volebné právo skôr ako Američania. A o rasizme škoda hovoriť. Ešte aj tú bronzovú sochu slobody vyniesli na vrchol Kapitolu čierni otroci a hoci Abraham Lincoln o tridsať rokov neskôr otroctvo zrušil z čisto pragmatických dôvodov (po tomto akte už Briti a Francúzi nemohli posielať zbrane južanským štátom v občianskej vojne), sám do konca života neuznával Afroameričanov za rovnocenných. Svoje občianske práva si vydobyli až v šesťdesiatych rokoch minulého storočia a mnohí za to zaplatili životom, vrátane Martina Luthera Kinga. Nuž ale každý národ má svoje zakladateľské mýty…
To, čo už nie je úsmevné, je obludné pokrytectvo, s akým pristupuje Biely dom k izraelsko-palestínskemu konfliktu. Zhadzovať Palestínčanom jedlo a Izraelčanom dodávať bomby, aby ich mohli zhadzovať na Palestínčanov, je zvrátenosť, za ktorú by sme Spojené štáty v žiadnom prípade nemali chváliť. Ak je Západ razantný k ruskému postupu na Ukrajine, no mlčky prehliada genocídu v Gaze, ak prezidentský kandidát Ivan Korčok na priamu otázku z publika odmietol odsúdiť izraelské zločiny, ak sú naše médiá plné Alexeja Navaľného, no ani slovom nespomenuli úmrtie kritika Volodymyra Zelenského, amerického novinára Gonzala Liru v ukrajinskom väzení, už dávno sme stratili morálnu prevahu. Preto je smiešne, keď naši novinári stále hovoria o tom senilnom dedkovi z Washingtonu ako o „najmocnejšom mužovi planéty“. O čom sa máte baviť s ľuďmi, ktorí si nevšimli, že už niekoľko rokov ho vystriedal na vrchole tohto rebríčka čínsky prezident?
Zdroj: FB profil Eduard Chmelár
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.