Korene európskeho nacionalizmu sa nachádzajú v liberalizme devätnásteho storočia – ak EÚ zmetie národný štát, ukáže sa to víťazstvom síl reakcie.
Giuseppe Mazzini (22. júna 1805 – 10. marca 1872) taliansky politik a vlastenec, revolucionár Risorgimenta. Portrét v litografii, Taliansko cca. 1840. (Foto: Fototeca Gilardi/Getty Images)
Blížiace sa voľby v Európe sa často opisujú ako súťaž medzi reakčnými silami oživujúceho sa nacionalizmu a kozmopolitizmom liberálneho progresívneho. Takýto opis však zakrýva významnú úlohu, ktorú zohrávala idea národa pri vzniku európskeho liberalizmu.
Historicky myšlienka národného štátu dosiahla svoj vrchol v druhej polovici devätnásteho storočia, no už po roku 1945 sa značne zdiskreditovala v dôsledku dvoch svetových vojen, genocíd a etnických čistiek v dvadsiatom storočí.
V mnohých súčasných diskusiách sa zdá, že nacionalizmus a rasizmus sa považujú za rovnaké pojmy. História sa však líši: progresívne hnutia medzi rokom 1815 a neúspešnou „Jarou národov“, ktorá sa prehnala Európou v rokoch 1848/49, považovali nacionalizmus za dvojča liberalizmu, obe obeťami reakcie monarchických európskych elít.
Významný súčasník a zakladateľ talianskeho zjednotenia Giuseppe Mazzini považoval vytváranie národných štátov za nevyhnutnú podmienku pre mierovo zjednotenú a sociálne spravodlivú Európu. Nacionalizmus nebol zameraný proti univerzalizmu, ale vnímal sa ako prvý krok v jeho smere.
Samozrejme, národný štát bol vždy skôr dohodnutým mýtom ako realitou – ako zdôrazňuje Eric Hobsbawm, počas Francúzskej revolúcie modernú francúzštinu používalo maximálne 15 percent populácie a ešte v roku 1860 len asi 2,5 percenta. Taliani používali vysokú taliančinu ako každodenný jazyk.
Ale táto myšlienka sa ukázala ako nesmierne silná a stala sa náhradou náboženstva ako spoločenského lepidla v čoraz viac sekularizovanej Európe.
Toto citové puto k národnému štátu bolo kultúrne a inštitucionálne podporované štátnymi orgánmi od konca osemnásteho storočia. Vzdelávacie systémy, vojenská služba a umenie slúžili na vytváranie národného povedomia.
Projekt budovania národného štátu bol všadeprítomný, od liberálnych spoločností ako Veľká Británia až po autokratické systémy ako Rusko. Inými slovami, národ vybudoval štát rovnako ako štát vybudoval národ.
V mnohých ohľadoch rané národné štáty podporovali emancipáciu predtým potlačovaných skupín – rovnaké právne postavenie Židov sa rozšírilo po celej západnej Európe v rokoch 1791 až 1890, čo umožnilo prehĺbenie účasti na politickom a právnom živote ich domovských krajín. Postupne sa zlepšovalo aj postavenie žien, pričom bolo súčasne zakázané bitie manželiek.
Kľúčový rozdiel medzi absolutistickým monarchickým štátom a národným štátom bol v tom, že nárok na legitimizáciu „národom“ si čoraz viac vyžadoval súhlas verejnosti a postupne rozširoval politické práva más do bezprecedentných rozmerov.
Ideálny typ štátu Maxa Webera, ktorý zaobchádza so všetkými občanmi rovnako, sa v národnom štáte dal realizovať podstatne ľahšie ako v iných štátnych formách, ktoré existovali predtým.
Predstavoval základný protiprojekt kmeňovým, nábožensky alebo dynasticky definovaným stredovekým spoločnostiam. Preto ho po roku 1789 vítala ľavica a pravica, pretože dúfali, že oslobodí ľudstvo od feudálnych nerestí, akými sú klerikálne a monarchické poručníctvo alebo prísne nepriepustný spoločenský poriadok.
Mnohí tiež očakávali, že toto je len prvý krok k novému kozmopolitnému svetovému poriadku, ktorý spočíva, ako navrhol Immanuel Kant, na slobodných národných štátoch, pretože ani nadnárodné impérium, ani subnacionálny malý etatizmus by neuspokojili ideály osvieteného kozmopolitizmu.
Otázkou je, či by koniec národného štátu vytvoril viac-menej jednotný svet. Národné mýty ani zďaleka nie sú dokonalé, ale ukázali sa ako mocné sily a národné identity – na rozdiel od európskych či globálnych – sú realitou. Ak by sa zrušili národné identity, zaplnia ľudia toto vákuum kozmopolitizmom alebo partikulárnejšími a potenciálne protichodnými identitami?
V celej Európe a čoraz častejšie, ako aj v Spojených štátoch existuje konflikt o kolektívnu identitu, ktorý zvýraznilo nedávne rozhodnutie bavorskej vlády umiestniť kríže do všetkých verejných úradov.
Podobne opätovné presadzovanie islamu v druhej a tretej generácii imigrantov stavia proti sebe komunity na celom kontinente.
S pokračujúcou imigráciou z prevažne moslimských krajín sa takéto konflikty identity budú prehlbovať, no bez integračnej sily národného štátu nebudú európskou budúcnosťou Spojené štáty európske, ale balkanizácia kontinentu.
Nemusíme súhlasiť s novým nacionalizmom Le Penovej vo Francúzsku alebo Viktora Orbána v Maďarsku, ale popierať historickú úlohu vlastenectva a nacionalizmu ako základu spoločenskej solidarity nesie svoje vlastné riziká.
Problémom nie je ani tak sentiment nacionalizmu, ako veľmi nebezpečný druh neliberálneho nacionalizmu, ktorý sa šíri najmä v západnej a východnej Európe, ale čoraz viac aj v Spojených štátoch.
Odpoveďou na tento problém však nie je antinacionalizmus, ale možno forma liberálneho nacionalizmu, ktorý berie otázku solidarity medzi jednotlivcami dostatočne vážne na to, aby pripustil, že solidarita musí byť postavená na spoločnom emocionálnom základe.
Je otázne, či sú alternatívy k osvietenému nacionalizmu žiaduce. Oživenie náboženstva alebo zanietená miestna lojalita, ako je to možné vidieť v Škótsku a Katalánsku, nielenže oslabí Európu politicky, ale vyvolá aj emocionálne nepriateľstvo, vďaka ktorému je nepravdepodobné, že by si ľudia, ktorí neznesú pomyslenie na spoločný život v jednej krajine, šťastne podali ruky pod záštitou Európskej únie.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.