Neexistuje subjekt na slovenskej politickej scéne ktorý by disponoval takými neobmedzenými prostriedkami a dostával toľko priestoru bez podrobenia kritickému pohľadu ako je Progresívne Slovensko.
Televízia, print, rádia a rovnako ostatné online platformy momentálne vsádzajú na jedinú kartu, ale tam kde je tlak, prichádza zákonite protitlak.
Ľahko sa môže stať, že Šimečkovci zažijú Dejavu z roku 2020.
Vtedy sa rovnako valila masívna vlna progresívneho PR, a nakoniec Truban &co. utreli pysk. Za taký výkon v kapitalizme, pri analýze cena/výkon musí nasledovať rituálne harakiri. Ako však vidíme aj dnes, rovnaké inštrumenty ležia na ponku aj dnes. Budget je evidentne neobmedzený.
Waterloo z minulých volieb málo pre PS iba jediný pozitívny efekt. Tým, že ostali pred bránami parlamentu je ich podiel viny na chaose, neodbornosti a amaterizme vo vysokej politike za posledné tri roky minimálny. Jedine, že by nie. Vyvážila to pani prezidentka ako neaktívne ikona PS, a to v maximálnej miere. Ona nesie leví podiel viny na súčasnej mizérii v slovenskej spoločnosti.
Víkendová povinná účasť v televíznej diskusii, každodenné vydanie firemného časopisu N, SME-čka alebo smiešno-trápnych online portálov typu startitup.
Totálny pretlak, ale ruku na srdce – vie priemerný občan vymenovať aspoň 5 bodov programu, v čom je PS silné, alebo aspoň. 5 kandidátov PS do parlamentných volieb?
Dovolím si povedať, že nevie. LGBT, elektro mobilita, hmmm, čo ďalej?! Nejaké riešenia pre strednú triedu, pre dôchodcov, nejaké nosné spoločenské témy? Aha, no predsa registrované partnerstvá!
Šimečka, Biharyová, Truban, hmmm ďalej?!
A teda, prečo je to tak? Lebo väčšina ľudí jednoducho vypína, prípadne prepína.
Na to sa normálny človek nedokáže pozerať.
Maštalír, Ňusi Bárta, Mičkovicová, Stanke, Pauhofová a ďalšie stálice televíznej obrazovky momentálne ťahajú na dve smeny. V predvolebnej atmosfére ich dostávame servírovaných popri priemerných soap operách aj v bonusovej verzii na YouTube, v reklamných prestávkach, na plagátoch, či pop Up v mobile.
Človek nadobúda pocit, že tu sa na zdroje nehľadí, alebo sú neobmedzené, vyšší záujem nemá cenovku, prípadne kombinácia všetkých týchto faktorov.
Ich nekritický postoj k svojim ikonám sa nedá nazvať inak ako progresívne modlárstvo. Presne také isté ako v dávnych dobách, tých ktoré tak kriticky hodnotia vo vzťahu k cirkvi a dogmám stredoveku.
Ako inak nazvať bezostyšné adorovanie priemerných kandidátov progresívcov, prípadne hlavnej hviezdy politickej nemotornosti a politického amaterizmu, dámu z paláca. Veľmi to pripomína oslíka ktorému zaviazali na postroj mrkvu, a tento sa ponáhľa už x-tý kilometer pošmáknuť si na nej, hoci mu visí pred nosom.
A tak napriek ťažkým státisícom investovaných do PR, dvojzmennej prevádzke a stachanovským výkonom servilných nekritických žurnalistov, neobmedzenému prístupu do médií sa motkajú progresívci hlboko pod 15%.
A dodajme, po práve! Len neotvárajte chladničku!
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.