Čo nás môžu švédske lodenice naučiť o priemyselnom úpadku Európy

Boli časy, keď bolo kombi značky Volvo prakticky neoddeliteľnou súčasťou amerických predmestí. Bezpečné, nenápadné a mierne „preppy“, stalo sa nepravdepodobným symbolom statusu pre určitú vrstvu amerických rodín. Len máloktorá zahraničná automobilová značka sa tak hlboko zakorenila v americkej kultúre. Dnes však švédska spoločnosť, ktorá je teraz väčšinovo vlastnená čínskou spoločnosťou Geely, ruší tisíce pracovných miest v krajine, kde bola založená.

Nákladná loď smerovala z Helsingborgu vo Švédsku do Škótska v Rusku. EPA/CLAUS BECH

Spoločnosť Volvo Cars so sídlom v Göteborgu, druhom najväčšom meste Švédska a zároveň mojom rodnom meste, oznámila 23. októbra po strate v treťom štvrťroku zrušenie 2 500 pracovných miest po celom svete, z toho 2 000 vo Švédsku. Pre mesto veľkosti Göteborgu je takýto počet prepustených v jednej firme významnou ranou. Spoločnosť čelí rastúcemu tlaku čínskych konkurentov, náročnému globálnemu trhu a potrebe znižovať náklady. Toto oznámenie je pripomienkou, že priemyselnú budúcnosť Švédska nemožno považovať za samozrejmosť. Zároveň otvára otázku, ktorá krajinu prenasledovala už pred polstoročím.

Keď sa globálna konkurencia obráti proti určitému odvetviu, mali by sme sa snažiť zachovať to, čo máme, alebo vytvoriť podmienky pre niečo lepšie?

V stávke je oveľa viac než len jedna spoločnosť. V celom západnom svete sa fyzická ekonomika stala náročnejšou a drahšou na budovanie, zatiaľ čo digitálne technológie sú čoraz lacnejšie a výkonnejšie. Energetika, infraštruktúra a priemyselné kapacity boli zanedbávané v presvedčení, že globálne trhy nám vždy dodajú všetko, čo potrebujeme.

Dnes však geopolitická rivalita, zraniteľnosť dodávateľských reťazcov a rastúca konkurencia z Číny odhaľujú limity tohto sebaukľudňovania. Výzvou pre Švédsko nie je len zachovať pracovné miesta vo Volve alebo oplakávať lodenice minulosti. Ide o to zabezpečiť, aby nová generácia priemyselnej výroby mala vôbec dôvod sídliť práve tu.

V 70. rokoch čelil švédsky lodiarsky priemysel podobnému zúčtovaniu. Ropná kríza spôsobila kolaps dopytu po tankeroch, lodenice po celom svete zápasili s nadbytočnými kapacitami a japonskí a juhokórejskí konkurenti získavali náskok. Štokholm reagoval dotáciami, štátnym vlastníctvom prostredníctvom Svenska Varv, štátnej lodiarskej skupiny založenej v roku 1977, a opakovanými pokusmi o záchranu odvetvia. Do konca 80. rokov však väčšina švédskeho civilného lodiarskeho priemyslu zanikla.

Kolaps lodiarstva zásadne zmenil Göteborg a ukončil éru, v ktorej lodenice určovali identitu mesta, jeho ekonomiku aj postavenie vo svete.

Bežne sa tento príbeh opisuje ako nevyhnutný úpadok. Globálna konkurencia sa presunula inde, náklady boli príliš vysoké a starý priemyselný model už nebol životaschopný. Je na tom kus pravdy. No uniká tým dôležitejšia otázka. Prečo sa priemyselná reštrukturalizácia odohrala inde, zatiaľ čo Švédsko prišlo o takú veľkú časť svojich výrobných kapacít?

Švédsku zrazu nechýbali inžinieri, priemyselné know-how ani schopnosť stavať sofistikované plavidlá. Časť odborných znalostí prežila v oblasti vojenského lodiarstva. Napriek tomu bol širší ekosystém tovární, dodávateľov a kvalifikovaných pracovníkov rozobratý. Výzvou nebolo zachovať každú lodenicu, ale zabezpečiť, aby bol švédsky priemysel dostatočne konkurencieschopný na to, aby sa dokázal prispôsobiť.

Práve v tom spočíva rozdiel medzi obrannou a ambicióznou priemyselnou politikou. Tá prvá sa snaží zachovať včerajšiu výrobnú štruktúru prostredníctvom dotácií. Tá druhá sa pýta, prečo sa vlastne výroba stala takou náročnou a drahou.

Po desaťročia si západný svet zvykal na zvláštnu ekonomickú dohodu. Digitálne technológie boli čoraz lepšie a lacnejšie, zatiaľ čo fyzický svet bol stále drahší. Energetika, infraštruktúra a priemyselná výroba boli zanedbávané, keďže ekonomiky sa stávali čoraz závislejšími od globálnych dodávateľských reťazcov. Pomýlili sme si efektívnosť vo svete lacného dovozu s odolnosťou a priemyselné kapacity sme brali tak, akoby ich bolo možné kedykoľvek obnoviť.

Keď americký viceprezident JD Vance navštívil vo februári 2025 Nemecko, pochválil jeho priemyselnú silu. Nemecko však čelí mnohým rovnakým problémom ako Švédsko: vysokým cenám energií, rastúcemu konkurenčnému tlaku a priemyselnej základni, ktorá sa len ťažko prispôsobuje novým podmienkam. Ani strach zo zahraničnej konkurencie, ani dotácie na zachovanie status quo tento problém nevyriešia. Európa nepotrebuje menej konkurencie, ale lepšie podmienky na súťaženie: dostupnú energiu, rýchlejšie povoľovacie procesy, menej regulačných prekážok a otvorenejšie trhy, ktoré odmeňujú inovácie a produktivitu.

Geopolitika nám odvtedy pripomenula, že fyzický svet je stále dôležitý. Energia je základom modernej prosperity, od výroby a dopravy až po produkciu potravín a obranu. Spoľahlivá a cenovo dostupná energia nie je pre priemysel luxusom. Je predpokladom rastu.

Alternatívna reakcia na krízu lodeníc mohla byť viac zameraná na produktivitu, automatizáciu, technologické inovácie a špecializované produkty s vyššou pridanou hodnotou. Konkurenčné ceny energií, rýchlejšie povoľovacie procesy, lepšia infraštruktúra a menej regulačných prekážok mohli zvýšiť šance na zachovanie priemyselného know-how. Nič z toho by negarantovalo úspech. Voľba však nikdy nestála len medzi zachovaním každej lodenice a prijatím priemyselného úpadku.

Táto lekcia platí dnes aj pre Volvo a ostatných európskych výrobcov áut. Lacná energia a rozumná regulácia nenahradia inovácie, nákladovú disciplínu ani produkty, ktoré zákazníci chcú. Švédski politici by však zároveň nemali zbytočne sťažovať výrobu, investovanie a konkurencieschopnosť. Spoločnosť sa musí prispôsobiť trhu, ale krajina musí zabezpečiť, aby prispôsobenie automaticky neznamenalo presun výroby inam.

Toto nie je argument za opustenie priemyselnej politiky. Je to argument za priemyselnú politiku orientovanú na voľný trh, ktorá investuje do infraštruktúry, výskumu a zručností, zabezpečuje spoľahlivé dodávky energií, podporuje konkurenciu a odstraňuje bariéry investíciám. Friendshoring môže posilniť odolnosť priemyslu prehlbovaním obchodných a investičných väzieb s dôveryhodnými partnermi, bude však fungovať len vtedy, ak tieto krajiny zostanú konkurencieschopnými miestami na výrobu. Štát by nemal diktovať, čo sa bude vyrábať, ani vyberať víťazov. Mal by podnikateľom a firmám uľahčiť opätovné budovanie.

Kreatívna deštrukcia je len polovicou príbehu. Tá kreatívna časť závisí od toho, či sa pracovníci, kapitál a znalosti dokážu presunúť do nových a produktívnejších oblastí využitia. Keď tomuto procesu bránia regulácie, drahá energia a politická zotrvačnosť, dočasná kríza sa môže zmeniť na trvalý priemyselný ústup.

Kríza švédskych lodeníc prináša poučenie presahujúce samotné lodiarstvo. K prosperite sa nedá prepracovať prostredníctvom dotácií, rovnako ako sa nedá vyregulovať cesta k priemyselnému líderstvu. Ak chceme rast, bezpečnosť a nezávislosť, musíme sa znovu naučiť lepšie vyrábať veci.

Cieľom priemyselnej politiky nie je za každú cenu zachraňovať továrne minulosti. Jej cieľom je umožniť vznik tovární budúcnosti vo Švédsku, Európe aj inde.

Zdroj: What Sweden’s shipyards can teach Europe about industrial decline