Balkánske vojny: Keď zlé skutky dobiehajú svojich pôvodcov

Joe Biden ho nazval „Georgeom Washingtonom Kosova“. Bývalý premiér a prezident Hashim Thaçi bol v Haagu spolu s ďalšími tromi mužmi z UCK odsúdený na vysoké tresty odňatia slobody za mučenie a vraždy. Boli to práve títo „bojovníci za slobodu“, ktorých švajčiarska ministerka zahraničných vecí v roku 2008 v Prištine vyzdvihovala do nebies. Bolo nám teda niečo nesprávne rozprávané? A nakoľko spoľahlivé sú naše neomylné istoty o balkánskych vojnách deväťdesiatych rokov?

Bomby NATO v Belehrade 3. apríla 1999: Strely s plochou dráhou letu zasiahli budovy srbského a juhoslovanského ministerstva vnútra okolo 1:00 ráno (foto-alliance / dpa)

Thaçi sa odvolá a ak bude konanie prebiehať tak ako predchádzajúce procesy, na konci môže počítať s oslobodením spod obžaloby alebo s miernym, symbolickým trestom.

Podobne ako v prípade Ramusha Haradinaja. Kosovský politik stál v roku 2007 v Haagu pred súdom za závažné zločiny proti ľudskosti, vrátane násilia páchaného na Srboch, Rómoch a kosovsko-albánskych „zradcoch“. Bol obvinený z toho, že viedol zločineckú organizáciu, ktorá v období od 1. marca do 30. septembra 1998 vyháňala srbské obyvateľstvo zo západnej časti Kosova.

V správe nemeckej Spolkovej spravodajskej služby (BND) z 22. februára 2005 sa uvádzalo, že rodinný klan Haradinajovcov je zapletený „do celého spektra kriminálnych politických a vojenských aktivít“.

Mierové jednotky OSN (KFOR) označili tento klan v utajovanej správe za „najmocnejšiu zločineckú organizáciu“ v regióne.

Haradinaj bol v apríli 2008 v Haagu oslobodený spod obžaloby, pretože z desiatich svedkov, ktorí mali proti nemu vypovedať, deväť počas roka procesu zomrelo z nejasných, alebo až príliš jasných príčin. Posledný svedok následne odvolal svoju ochotu vypovedať.

Bývalá hovorkyňa tribunálu Florence Hartmannová následne hovorila o úplnom kolapse systému medzinárodnej justície. Podľa nej sa súd odvrátil od pravdy.

Hlavná prokurátorka: „…narazila na gumový múr“ („…scontrato con il muro di gomma“).

Vo svojej autobiografii „Io e i criminali di guerra“ (2008) opisuje bývalá hlavná prokurátorka Carla del Ponte na viac než 30 stranách svoje neúspešné pokusy získať podporu pre trestné stíhanie UÇK od zodpovedných predstaviteľov vo Washingtone, Londýne a Haagu: „USA podporovali UÇK prostredníctvom letectva NATO. Obávam sa, že Washington napriek deklarovanej podpore tribunálu neschváli obžalobu proti vodcom UÇK.“ (s. 294, preklad autora).

Del Ponte podrobne opisuje zločiny UÇK, na druhej strane však opisuje aj teror, ktorý počas balkánskych vojen uplatňovali srbské jednotky. Zastávala však názor, že v Haagu sa používal dvojaký meter. Pod tlakom obrovskej mediálnej pozornosti boli Srbi a priori považovaní za „vojnových zločincov“ a v Haagu boli odsudzovaní s neľútostnou prísnosťou. Chorváti, bosnianski moslimovia a Kosovčania boli naproti tomu oslobodzovaní alebo vyviazli s miernymi trestami.

Del Ponte opakovane poukazovala na to, že ako hlavná prokurátorka narážala so všetkými svojimi pokusmi získať prístup k tajným operáciám NATO počas balkánskych vojen na nepreniknuteľnú stenu. To vyvoláva otázku integrity tribunálu pre vojnové zločiny, ktorý nesmie vyšetrovať ani posudzovať mnohé tajné aktivity vojenskej strany NATO. Nemal si každý sudca a každá sudkyňa za takýchto škandalóznych procesných podmienok okamžite vyzliecť talár a odísť domov?

Ramush Haradinaj bol od 9. septembra 2017 do 19. júla 2019 tretím predsedom vlády Kosova.

V novembri 1992, keď občianska vojna v Bosne na jar otvorene prepukla, cestuje Philippe Morillon, veliteľ jednotiek modrých prilieb OSN (UNPROFOR), po prvýkrát do Srebrenice. Mesto je v tom čase pre konvoje Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) dostupné iba zo srbského hlavného mesta Belehrad. Po prekročení hraničnej rieky Drina pokračuje cesta s ozbrojeným sprievodom cez územie kontrolované bosniansko-srbskými jednotkami (VRS, Vojska Republike Srpske).

„Nebolo možné brať zajatcov“

Francúzsky päťhviezdičkový generál je otrasený nepriateľstvom, s akým sa muži, ženy a deti v srbských dedinách stavajú ku konvoju OSN. Ľudia kričia, pľujú a hádžu kamene. Morillon si vo svojich poznámkach zaznamenáva, že srbské obyvateľstvo je bez seba od rozhorčenia nad krviprelievaním, ktoré bosniacko-moslimské ozbrojené sily spôsobili v srbských dedinách regiónu. Srbi podľa neho OSN vyčítajú, že sa stavia na stranu moslimských vojnových zločincov. Morillon svoje poznámky neskôr publikoval pod názvom „Croire et Oser“. Na strane 132 sa o tejto prvej Morillonovej ceste do Srebrenice píše:

„Dediny Zvornik a južnejšie ležiaci Bratunac prijali srbských utečencov, ktorí podľa vlastných výpovedí utiekli v júni pred masakrami. Samotní bosniacko-moslimskí vojaci priznali, že pri tom dochádzalo k hromadným popravám bez súdu, pretože v tejto situácii nebolo možné zaťažovať sa zajatcami.“ (v originálnom texte: „… à un moment où, disent-ils, il n’était pas possible de faire des prisonniers“).

O niekoľko týždňov neskôr, 8. januára 1993, si generál poznamenal, že bosniacko-moslimské ozbrojené sily z regiónu Srebrenica pod velením svojho veliteľa Nassira Orića opäť zaútočili na srbské dediny v oblasti Bratunca a dopustili sa tam strašných masakrov.

V juhovýchodnej Bosne prebiehala vojna medzi srbskými jednotkami a bosniacko-moslimskou armádou. Nassir Orić (písaný aj ako Naser Orić) bol veliteľom bosniacko-moslimských milícií v Srebrenici. V celom regióne Podrinje, území veľkom približne ako kantón Basel-Landschaft, viedol vyhladzovaciu kampaň proti všetkému, čo bolo srbské. Orić so svojimi ľuďmi ničil srbské dediny a zabíjal ich obyvateľov. Rôzni novinári z viacerých médií, vrátane New York Times a Washington Post, ho opisovali ako patologického zabijaka. Návštevníkom, ktorí ho navštevovali v Srebrenici, údajne rád ukazoval videá, na ktorých natočil ničenie a zohavené telá zavraždených. Orić bol obvinený z masakrov v 50 srbských dedinách. Neskôr sa preto postavil pred súd v Sarajeve aj v Haagu a bol oslobodený spod obžaloby.

Útoky zo „zón ochrany“

Na naliehanie generála Morillona vyhlásila OSN mesto Srebrenica za zónu ochrany (Safe Area). Cieľom bolo stabilizovať Bosnu vytvorením zón ochrany. Mestá s väčšinovo moslimským obyvateľstvom mali byť oddelené ako enklávy a chránené pred srbskými útokmi prítomnosťou jednotiek modrých prilieb. Srbi však naďalej ostreľovali zóny ochrany, čo vyvolávalo neutíchajúce pobúrenie v západných médiách. Až whistlebloweri spomedzi jednotiek modrých prilieb odhalili, že bosniansko-moslimská armáda útočila zo zón ochrany a noc čo noc ostreľovala srbské dediny delostreleckou paľbou.

V zóne Safe Area v Tuzle napríklad moslimskí Bosniaci prevádzkovali zbrojovky a vojenské uzavreté oblasti, do ktorých mali príslušníci OSN s modrými prilbami zakázaný vstup. Práve tam za tmy pristávali transportné lietadlá USA, aby zásobovali Bosniakov zbraňami. Pred svetovou verejnosťou sa pritom Clintonova vláda prezentovala ako neutrálny „honest broker“, ktorý sprostredkúva medzi bojujúcimi stranami s cieľom dosiahnuť spravodlivý mier. Bola to falošná hra. Kto sa v konflikte postaví na jednu stranu, už nemôže sprostredkovať zmier, ale konflikt eskaluje.

V Srebrenici operoval zo zóny ochrany Nassir Orić. Jeho ľudia pri komando akciách zrovnávali srbské dediny so zemou a následne sa vždy stiahli späť do bezpečnej zóny ochrany. Srbská bojujúca strana sa márne sťažovala, že moslimovia sú „za svoje zločiny odmeňovaní OSN zónami ochrany“. Srbsko malo len veľmi obmedzené možnosti, ako sa presadiť proti propagandistickému aparátu podporovanému NATO, ktorý ho mnohonásobne prevyšoval.

Už samotné sankcie proti zvyšnému územiu Juhoslávie (Srbsko a Čierna Hora) zabránili tomu, aby si renomované západné PR agentúry mohli dovoliť obchodovať so Srbskom. Vo svojej štúdii „Operation Balkan. Werbung für Krieg und Tod“ (2006) nedávno zosnulý sociálny vedec Jörg Becker a odborníčka na Balkán a diplomatka Mira Beham objavili v amerických archívoch výrazne viac než sto PR zákaziek, ktoré chorvátske a bosnianske vládne orgány a opozícia v Kosove zadali americkým reklamným firmám. Ich všeobecným cieľom bolo démonizovať Srbov ako páchateľov genocídy. To sa im v plnej miere podarilo.

PR brandža vedie vojnu

Jacques Merlino, šéfredaktor televízie „France 2“, sa v roku 1993 opýtal Jamesa Harffa, šéfa reklamnej agentúry Ruder Finn Global Public Affairs, aké boli jeho najväčšie úspechy v balkánskom konflikte. Harff odpovedal:

„Že sa nám podarilo získať Židov na našu stranu.“

Myslel tým najmocnejšie židovské strešné organizácie v USA. Židovskí Američania mali všetky dôvody byť nepriateľsky naladení voči Chorvátom a Bosniakom. Prezident Bosny Izetbegović totiž presadzoval fundamentalistický islamský štát a chorvátsky prezident Tuđman sa snažil bagatelizovať fakt, že Chorvátsko sa spojilo s Hitlerom a že desaťtisíce Židov a Srbov boli vyhladené v chorvátskych táboroch. Harff povedal:

„Obrátiť tento stav vecí bolo pre nás výzvou. Zvládli sme to majstrovsky, a to medzi 2. a 5. augustom 1992, keď newyorské noviny Newsday zverejnili príbeh o táboroch (Newsday tvrdil, že Srbi prevádzkujú ‚koncentračné tábory‘, pozn. red.). Okamžite sme využili príležitosť a ovplyvnili sme tri veľké židovské organizácie v náš prospech (…) V priebehu okamihu sa nám podarilo postaviť Srbov na úroveň nacistov (…) Vidíte, juhoslovanský problém bol veľmi zložitý, nikto nerozumel tomu, čo sa tam deje, a úprimne povedané, väčšina Američanov sa pýtala, v ktorej časti Afriky vlastne Bosna leží. Ale zrazu sme mali príbeh s dobrými a zlými. A vyhrali sme, pretože sme cielili na židovské publikum. Tlač okamžite zmenila svoj slovník a začala používať silne emocionálne nabité pojmy ako etnické čistky, koncentračné tábory a podobne, pri ktorých si človek spomenie na nacistické Nemecko, plynové komory a Auschwitz. Emocionálny náboj bol taký silný, že už nikto nemohol zastávať opačný názor.“

(Jacques Merlino: Les vérités yougoslaves ne sont pas toutes bonnes à dire. Paríž 1993)

Nasledovne nemecký minister zahraničných vecí Josef („Joschka“) Fischer mobilizoval po celom Nemecku podporu pre útok NATO na Srbsko heslom, že je potrebné zabrániť „druhému Osvienčimu“, ktorý mali Srbi údajne plánovať. Nemecký minister obrany Rudolf Scharping rozširoval medzi verejnosťou tvrdenie, že Srbi vraj „hrajú futbal s odrezanými hlavami svojich obetí“. Okrem toho tvrdil, že má spravodajské poznatky o „Pláne Podkova“ (Plan Hufeisen), podľa ktorého chceli Srbi vyhnať etnicko-albánske obyvateľstvo z Kosova. Bola to lož (fake), ako bezprostredne po vojne odhalil nemecký brigádny generál Heinz Loquai.

Keď NATO 24. marca 1999 začalo bombardovanie Srbska, prezident Bill Clinton predniesol prejav k národu, v ktorom tvrdil, že na Balkáne sú ľudia „zaháňaní do koncentračných táborov“, a naznačil, že holokaust sa odohral v Bosne. Doslova povedal:

„Sarajevo, hlavné mesto susednej Bosny, je miestom, kde sa začala prvá svetová vojna. Druhá svetová vojna a holokaust pohltili tento región.“

Naznačenie, že za holokaust boli akýmkoľvek spôsobom zodpovední „Srbi“, bolo mimoriadne zlomyseľné a perfídne. Historicky je totiž doložené, že žiadny národ na Balkáne nebránil svojich židovských spoluobčanov proti nemeckým okupantom tak zúfalo a odhodlane ako Srbsko.

Dejiny napísané víťazmi.

V balkánskych vojnách platí dodnes prevládajúca historiografia: „My, Západ, teda NATO, sme museli bombardovať Srbsko, aby sme Srbom zabránili spáchať genocídu, ktorú plánovali a páchali na Balkáne.“

Kto to chce vedieť presnejšie, ten vždy počuje to isté slovo: Srebrenica. Srbské jednotky obsadili mesto v júli 1995 a zastrelili zajatých bosniacko-moslimských mužov. K tomuto záveru dospel Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu v Haagu. Ratko Mladić, ktorý bol odsúdený ako vojnový zločinec, toto obvinenie až do svojej smrti pred tromi týždňami vždy popieral. Súd kvalifikoval tieto popravy ako genocídu.

Pojmom „Srebrenica“ sú od júla 1995 definovaní páchatelia a obete a táto definícia zjavne odvtedy postačuje na to, aby sa balkánske vojny deväťdesiatych rokov vo verejnej mienke označili, zaradili a posudzovali. V žiadnom z vedúcich nemecky hovoriacich médií som nikdy nečítal, nepočul ani nevidel, že by sa nejaký novinár alebo novinárka vážne zaoberali otázkou, čo sa dialo v regióne Srebrenice v rokoch a mesiacoch pred júlom 1995.

To, čo sa tam dialo od roku 1992, sa vraj nemá a nesmie vedieť. Historický nezáujem médií je výsledkom mocnej západnej propagandy. Pre NATO je totiž v hre veľa. Ak by sa ukázalo, že srbské vojnové zločiny neboli v mnohých prípadoch ničím viac a ničím menej než reakciou na neľútostnú stratégiu „etnických čistiek“, ktorú Chorváti, moslimskí Bosniaci a Kosovčania uplatňovali rovnako ako Srbi, potom by sa balkánsky naratív NATO zrútil. Mýtus o páchateľoch a obetiach, vytvorený západným PR aparátom, by sa ukázal byť tým, čím bol: veľkou propagandistickou lžou, ktorá stavia logický vzťah príčiny a následku na hlavu:

„Žiaľ, museli sme v rozpore s medzinárodným právom bombardovať Srbsko, a preto boli za túto vojnu vinní Srbi.“

Údaje o srbských civilistoch zavraždených bosniackymi milíciami sú dobre zdokumentované. Srbskí prokurátori poslali zoznamy zavraždených do Haagu a Bezpečnostnej rade OSN. V srbských médiách sa hovorilo o niekoľkých tisícoch mien. Tieto údaje sú všeobecne dostupné, väčšina pracovníkov médií o nich však dodnes nechce nič vedieť. A zoznamy zavraždených zmizli v najspodnejších zásuvkách úradov OSN. (Zvýraznenie redakciou.)

Srbka Milka Kovacić bola predsedníčkou „Združenia matiek zo Srebrenice a Bratunca“. V publikáciách veľkých západných médií o vojnách na Balkáne sa o tomto združení nikdy nič nepísalo. Sú to totiž tie nesprávne matky, konkrétne srbské, a preto sa nehodia do oficiálnej dogmy. A zverstvá, ktorým museli byť svedkami, už nikoho nezaujímajú.

Namiesto toho sa každoročne hromadia pamätné dni „genocídy v Srebrenici“ a „Majke Srebrenice“, moslimské matky zo Srebrenice, spolu s im naklonenými mimovládnymi organizáciami na ochranu ľudských práv, nachádzajú rok čo rok nové hroby, ktoré zvyšujú počet obetí Srebrenice. Tak sa čoskoro dospelo k číslu 8 000, ktorí mali byť v Srebrenici zastrelení.

To je v rozpore s výpoveďami mnohých očitých svedkov, podľa ktorých armáda bosnianskych Srbov pri obsadení mesta prakticky nenarazila na žiadny odpor. Jednotky Násira Orića mesto opustili a pokúšali sa preraziť srbský obliehací kruh a dostať sa na sever do bezpečnej zóny Tuzla. Počas toho boje pokračovali. V zürišskom denníku Tages-Anzeiger sa nedávno s prekvapením písalo, že 15 000 mužov (doslova: pätnásťtisíc) zo Srebrenice sa pokúsilo dostať na sever Bosny: „Mnohí z nich zahynuli v krupobití guliek srbských jednotiek.“ Tí, ktorí zahynuli v krupobití guliek, boli ozbrojení; neboli popravení, ale zomreli v boji.

Ak teda Orić so svojimi ľuďmi zo Srebrenice utiekol, odkiaľ sa malo vziať tých 8000 mužov, ktorí boli údajne v Srebrenici zastrelení? To, že k popravám došlo, je nespochybniteľné a ani dnes to oficiálna srbská strana nepopiera. Blízko je však podozrenie, že mnohí bosniacki bojovníci, ktorých telá boli nájdené a stále sú nachádzané v horských lesoch okolo Srebrenice, padli počas dlhých bojov pred a po júli 1995, ale napriek tomu boli a sú bez výnimky prirátavaní ku „genocíde v Srebrenici“.

Ďalšia zvláštnosť: Pred Haagskym súdom bolo potvrdené, že srbská armáda v Srebrenici umožnila moslimským ženám, deťom a starým mužom, ktorí chceli odísť, prepraviť sa do bezpečných zón a poskytla na to príslušné dopravné prostriedky. Ako to zapadá do obvinenia, že Srbi plánovali a vykonali genocídu na moslimských obyvateľoch?

„Afganci“: Islamskí extrémisti bojovali na strane Bosniakov

V deväťdesiatych rokoch som pracoval v spravodajských redakciách Švajčiarskej televízie. Pamätám si na videosekvencie z distribúcie Euronews, na ktorých pred kamerou pózovali ťažko ozbrojené bosniacko-moslimské jednotky v oblasti Srebrenice, medzi nimi preukázateľne aj takzvaní „Afganci“, náboženskí extrémisti z islamských krajín. V pamäti mi utkvel najmä jeden záber, na ktorom títo bojovníci ukazovali odrezané hlavy Srbov.

V Mostare som po zničení slávneho mosta cez rieku Neretvu natočil dokumentárny film. Most bol postavený v polovici 16. storočia a v novembri 1993 ho zničila chorvátska armáda, aby prerušila spojenie medzi moslimskou a chorvátskou časťou mesta. Tento barbarský čin symbolizoval ako máloktorý iný traumatické historické dedičstvo v psychike Južných Slovanov. Mocenský zápas medzi grécko-byzantskou Východorímskou ríšou a rímskokatolíckou Západorímskou ríšou rozdeľoval Balkán už od 10. storočia a s postupom islamských Osmanov v 14. a 15. storočí sa na styčnom bode troch kultúr rozvinul ďalší konflikt, ktorý dodnes nebol prekonaný, či už sa nachádza na povrchu, alebo v hlbinách kolektívneho vedomia.

V auguste 1995 som bol v Chorvátsku, keď sa začali „etnické čistky“ Krajiny. Nezávislí novinári nemali prístup do horskej oblasti, kde chorvátska armáda s pomocou amerických špecialistov vykonávala operáciu. V Splite som videl nákladné autá plné oslavujúcich a podnapitých chorvátskych vojakov, keď sa vracali z Krajiny, kde počas štyroch dní vyhnali dvestotisíc Srbov z ich vlasti.

Vtedy existovalo mnoho kritických hlasov, ale boli prevalcované mohutným propagandistickým aparátom. Ako druh sme stádové tvory. Kto nechce ísť s davom, toho svorka pohryzie. Rakúska novinárka Tessa Szyszkowitz už v roku 1994 označila masovopsychologickú protisrbskú hystériu za „vzorec správania z čias našich starých materí“, keď Srbi zavraždili následníka trónu Františka Ferdinanda, v dôsledku čoho bol obraz Srbska v Rakúsku vytesaný do kameňa:

„Pojem ‚koncentračný tábor‘ získal podozrivo vášnivú podporu. Keďže naši otcovia Auschwitz prespali, potlačili alebo spravovali, pre nás slušných potomkov sa odhaľovanie masových vrážd stalo vášňou. Navyše nikdy nie je na škodu, keď sa zistí, že takýchto zverstiev neboli schopní len Hitlerovi pohoniči. Ale aj Srbi, ktorých sme predsa vždy podozrievali, že majú vražednú túžbu v krvi.“ (Srbsko musí zomrieť. Pravda a lož v juhoslovanskej občianskej vojne. 1994. s. 141)

Narativ NATO, ktorý vtedy zmietol všetky kritické argumenty zo stola, znel vtedy a znie dodnes takto: Centrálna moc v Belehrade sa krvavou represiou pokúšala zabrániť tomu, aby si čiastkové republiky rozpadajúceho sa mnohonárodnostného štátu Juhoslávia uplatnili svoje „právo na demokratické sebaurčenie a nezávislosť“. Heslo o „oslobodení z juhoslovanského žalára národov“ (Der Spiegel) bolo stotožnené s grotesknou požiadavkou, aby štátne hranice zodpovedali princípom etnickej čistoty. Rýchle uznanie násilných secesií Slovinska, Chorvátska, Bosny a Kosova, presadzované predovšetkým Nemeckom a Rakúskom, muselo nevyhnutne viesť k občianskej vojne. To bolo pravdepodobne jasné mnohým odborníkom na juhovýchodnú Európu, no ich varovania boli odignorované.

To, že v Juhoslávii existovala ústava a zákony, ktoré by bolo potrebné rešpektovať pri rozpade štátu, že existovali štátne a súkromné vlastnícke vzťahy (zbrojársky priemysel, agropotravinársky priemysel, nehnuteľnosti, turistické komplexy atď.), ktoré by bolo potrebné vyriešiť, že práva menšín v jednotlivých republikách mali byť zaručené, to všetko bolo zmietnuté zo stola falangou nenapraviteľných studenovojnových bojovníkov, ktorí mali s „boľševikmi starej školy“ v Srbsku ešte nevyrovnané účty a chceli s nimi rýchlo skoncovať. Aj čo najrýchlejšie prevzatie „veľkého balkánskeho trhu“ bolo pravdepodobne sľubnou víziou v západoeurópskych hospodárskych kruhoch.

NATO zaútočilo na Srbsko bez mandátu medzinárodného práva, pretože takýto mandát stroskotal v Bezpečnostnej rade OSN na ruskom a čínskom vete. Niekoľko dní po útoku NATO napísal historik a novinár Michael Stürmer v denníku „Die Welt“ vyčítavo, že Rusi nesúhlasia s „ozbrojenou intervenciou v mene nového humanitárneho medzinárodného práva“.

„Nové medzinárodné právo“

Skutočne išlo o „nové medzinárodné právo“, ktoré sa týmto zavádzalo. Zákaz použitia sily zakotvený v Charte OSN prekážal, a tak bolo vynájdené „právo na intervenciu s cieľom odvrátiť humanitárnu katastrofu“. V gréckej mytológii dostala prvá žena stvorená bohmi uzavretú nádobu s príkazom, aby ju nikdy neotvárala. Zo zvedavosti ju napriek tomu otvorila a z nádoby unikli vojna, choroby, hlad a všetky nešťastia sveta. Útok NATO na Srbsko opäť otvoril takúto nádobu. Bol to začiatok konca medzinárodného právneho poriadku, ktorý mal po roku 1945 zabrániť ďalším svetovým vojnám. Bol to návrat ku kolonializmu ako štátnemu záujmu. Bola to úplná katastrofa medzinárodného mierového experimentu. Dokonca bola vytvorená nová právna formula OSN, Responsibility to Protect (R2P), ktorú si odvtedy môžu veľmoci prisvojiť, aby našli zámienku na „humanitárne“ útočné vojny.

Generál Morillon zastával názor, že vojnové zločiny páchali všetky bojujúce strany a že Západ urobil vážnu chybu tým, že sa postavil na stranu Chorvátov, moslimských Bosniakov a Kosovčanov. Jeho hodnotenia v zásade zdieľali aj jeho predchodca, kanadský generál Lewis MacKenzie, a jeho nástupca, britský generál Michael Rose. Všetci traja ostro kritizovali protisrbskú nepriateľskú propagandu NATO. Ale koľko západných novinárov sa o to vôbec niekedy zaujímalo? Príliš náročné. Možno by bolo treba čítať knihy vytlačené na papieri. Umelá inteligencia nečíta knihy, ak nie sú digitalizované.

Keď Ratko Mladić, veliteľ srbských jednotiek, ktoré v roku 1995 obsadili Srebrenicu, zomrel minulý august vo väzení, denník Zürcher Tagesanzeiger to titulkoval: „Bosniansky mäsiar zomiera bez ľútosti.“

Tieto bulvárne textové klišé sú vždy poruke, keď Západ svojimi „humanitárnymi intervenciami“ uskutočňuje zmenu režimu (regime change). Tak sme dostali „Bagdadského mäsiara“, „Bengházijského mäsiara“ a „Damaského mäsiara“.

Neschopnosť rýchlych médií pochopiť genézu geopolitických konfliktov sa denne predáva ako „žurnalistika“, deň po dni (fr. au jour le jour).

Filozof Peter Sloterdijk to nazval „každodennou fabrikáciou neskutočnosti, ktorá sa považuje za informovanú verejnosť“.

Zdroj: https://globalbridge.ch/balkankriege-der-fluch-der-boesen-tat/