VEĽKOLEPÝ NÁVRAT OPERETY DO SLOVENSKÉHO NÁRODNÉHO DIVADLA

Na úvod priznávam, že nikdy som nemal rád tento žáner. Hoci od svojich tínedžerských čias milujem operu, najmä klasickú taliansku, operete som sa vždy vyhýbal oblúkom, neoslovovala ma – možno preto, že je to ľahší žáner, možno z akéhosi generačného predsudku, keďže to bola obľúbená hudba mojej babky. Dnes otvorene konštatujem, že choreograf a v tomto prípade predovšetkým režisér Ján Ďurovčík ma z tohto predsudku navždy vyliečil. A nielen tým, že tak ako on po prvý raz v živote režíroval operetu, ja som ju po prvýkrát v živote videl.

Včerajšia premiéra Čardášovej princeznej v Slovenskom národnom divadle predčila všetky moje očakávania. Bola to vlastne jedna veľkolepá žúrka, na ktorej sa senzačne bavili všetci – diváci, speváci, herci i hudobníci. A hoci hlavnou hviezdou bola operná diva Jolana Fogašová, celé to ťahal predovšetkým bravúrny výkon Filipa Tůmu, ktorý opäť raz ukázal, že je rovnako skvelý herec ako spevák a ktorý v určitých fyzicky náročných scénach predviedol až nadľudský spevácky výkon. Vlastne, aby som bol celkom úprimný: to, že je Filip Tůma špičkový barytónový spevák, ma presvedčil už dávno (videl som ho spievať vo viacerých operách ako Carmen či Nabucco). Ale včera všetkým ukázal, že vie byť čímsi viac ako plochým seriálovým hercom, včera nám predviedol vrcholné umenie.

Milo ma prekvapil aj Svätopluk Malachovský. Priemerný divák, ktorý ho pozná len v polohe humoristu, mohol snáď až šokovane vykríknuť: „Ono to vie spievať??“ Ale to len žartujem, jeho otec, špičkový operný spevák a nezabudnuteľný predstaviteľ Svätopluka Ondrej Malachovský, by bol na neho veľmi hrdý.
Osobitne som pyšný na výkon predstaviteľa Edwina, Tomáša Juhása. Popredný sólista SND Tomáš Juhás totiž pochádza z Galanty a k svojmu rodnému mestu sa hrdo hlási (bol tu koncertovať aj pred mesiacom). Opäť sa len potvrdzuje, že 15-tisícové mesto Galanta je hudobným geniom loci. V tunajšom kaštieli Esterházyovcov koncertoval Haydn a pravdepodobne aj Schubert. Narodil sa tu Karol Duchoň. Svoju mladosť tu prežil najvýznamnejší maďarský hudobný skladateľ Zoltán Kodály. Ten sa sem neskôr vracal a spolu s Bélom Bartókom zbierali v okolitých dedinách slovenské a maďarské ľudové piesne pre inšpiráciu. Béla Bartók neskôr nadšene opísal okolie Galanty v povodí Váhu a Malého Dunaja slovami: „Je tu krajšie ako v Paríži.“ Kodály a Bartók boli na Hudobnej akadémii v Budapešti spolužiakmi autora Čardášovej princeznej Emmericha Kálmána.

A aby toho nebolo málo, Kálmán sa takmer oženil s Agnesou Esterházyovou, ale napokon dal prednosť chudobnej ruskej emigrantke Vere Nataši Makinskej, do ktorej sa tak bezhlavo zaľúbil, že prehliadal aj to, že bola rozhadzovačná a že ho podvádzala. Najprv sa rozviedli, no čoskoro sa opäť zosobášili, a tentoraz už nielenže prežili šťastné manželstvo až do smrti, ale Vera vynaložila obrovskú energiu na pestovanie kultu svojho manžela.

Láska Emmericha a Very Kálmánovcov je akoby vytrhnutá zo spletitého deja operety Čardášová princezná. Chytľavá melódia a vtipný text boli asi hlavným dôvodom obrovského triumfu tejto najúspešnejšej operety všetkých čias, ktorá mala premiéru 29. novembra 1915 vo Viedni. O pol roka neskôr, 29. apríla 1916, ju odpremiérovali v Mestskom divadle v Prešporku (v dnešnej historickej budove SND v Bratislave). Až 3. novembra 1916 mala opereta premiéru v hlavnom meste Uhorska, v Budapešti.

Viedeň, Prešporok a Budapešť tvorili na prelome 19. a 20. storočia takzvaný „operetný trojuholník“. Bol to geografický, kultúrny a divadelný priestor, v ktorom zažíval operetný žáner svoj najväčší rozkvet. Prešporok ležal presne na spojnici kultúrnej osi medzi Viedňou (ktorá bola najmä vďaka Johanovi Straussovi centrom klasickej viedenskej operety) a Budapešťou (kde žiarili hlavne Emmerich Kálmán a komárňanský rodák Franz Lehár). Dedičstvo tohto prepojenia dodnes pripomína Metropolitný orchester Bratislava so svojimi famóznymi novoročnými koncertmi v Primaciálnom paláci (hrdo dodávam, že ich organizuje moja všestranne nadaná a šikovná partnerka Diana).

Ďurovčíkova réžia nám dodala nielen atraktívne prepojenie hudby, slova a tanca. Priniesla nám aj kus nefalšovanej atmosféry pravej uhorskej kultúry z obdobia La Belle Époque, kedy sa v pokojnom mierovom období rozvíjala secesia, literatúra, divadlo, kabarety a kinematografia, panoval hospodársky rast a vedecký optimizmus. Napokon, tie spontánne reakcie publika jasne ukázali, že nám Slovákom a Maďarom je blízky až spoločný temperament, ktorý by už o kúsok ďalej, napríklad v takom Nemecku, zostal nepochopený. A hoci Čardášová princezná vznikla už po skončení „Krásnej éry“ (1871 – 1914), dokonca uprostred prvej svetovej vojny, dodávala presne tú euforickú radosť a nádej, ktorú v týchto časoch tak veľmi potrebujeme aj my.

A ja vám želám, aby ste z tohto diela mali rovnaký umelecký zážitok, aby ste dosiahli rovnakú katarziu a aby vami prenikli rovnako povznášajúce a očistné pocity, ktoré nabili obrovskou energiou aj mňa. Už dávno som sa v divadle tak nebavil. Takto vyzerá umenie, ktoré spája. Choďte sa na to pozrieť, ešte majú lístky na zajtra, určite neoľutujete. Opereta sa takmer po štvrťstoročí vracia na našu prvú scénu. A nezabúdajme, že sa tam vracia najmä vďaka úsiliu dnes už bývalého riaditeľa Opery SND Rastislava Štúra. Želám jej, aby tam vydržala čo najdlhšie!

(Na snímke s exministrom zahraničných vecí Jánom Kubišom a legendárnou hlásateľkou Adou Strakovou. Viac fotografií nájdete, ako zvyčajne, na mojom instagrame.)

Eduard Chmelár