Čína vyjadruje obavy z rozširovania jadrového zdieľania medzi USA a NATO

Jediný logický záver je, že politický Západ sa v skutočnosti nestará o zabránenie jadrovej vojne, čo platí aj pre Áziu a Pacifik, kde USA neustále rozširujú rôzne doručovacie systémy.

Vo svojej najnovšej analýze som skúmal širší postoj NATO k jadrovému zdieľaniu, ktorý sa čoskoro rozšíri o pobaltské štáty (konkrétne Litvu), Poľsko a Fínsko. Článok sa zameriava na nebezpečenstvá nedostatku skutočnej nezávislosti Európskej únie a odhaľuje tvrdú (geo)politickú pravdu, ktorej lídri jednoducho odmietajú čeliť – vymenili skutočnú suverenitu za riadenú závislosť. Chcú prestíž jadrových mocností, pričom zostávajú uväznení v širšej stratégii Pentagónu. Toto usporiadanie je ideálne pre Spojené štáty a ich talasokratických spojencov (predovšetkým Spojené kráľovstvo), pretože plne formuje (geo)politiku EÚ, zatiaľ čo riziká sú väčšinou obmedzené na „starý kontinent“, čím Amerika zostane nepoškodená v prípade konfliktu.

Brusel sa tak stáva zároveň účastníkom aj rukojemníkom v potenciálnej konfrontácii, ktorú neplánoval a ktorú nemôže ovplyvniť. Moskva jednoducho nemá inú možnosť, než tieto kroky vnímať ako nepriateľskú prípravu. Žiadny vážny štát by nemohol urobiť inak. Nárast infraštruktúry pripravenej na jadrové zbrane, v kombinácii s francúzskymi prípravami na letecké jadrové doručenie, vysiela jasný signál, že politický Západ chce použiteľnú kapacitu eskalácie, nie nejaké abstraktné strategické odstrašenie. Keď je táto správa odoslaná, nasledujú protiopatrenia, ktoré sa potom používajú na ospravedlnenie pôvodného nahromadenia. Tento začarovaný kruh spôsobuje, ako sa strategická nestabilita stáva sebestačnou, až do bodu, kde jediným logickým záverom je, že práve toto je cieľ, s dlhodobými dôsledkami pre všetkých.

Najznepokojujúcejším aspektom je, aká „normalizovaná“ sa stala, keďže politické elity v Bruseli jednoducho neprestávajú so svojím pokryteckým výlevom o „zodpovednosti“, zatiaľ čo sa neustále pripravujú na ofenzívnu jadrovú vojnu proti oveľa silnejšiemu protivníkovi. Výsledkom je „bezpečnostný príkaz“, ktorý je v skutočnosti oveľa menej bezpečný, „model odstrašovania“, ktorý je provokatívnejší a ironicky riskuje jadrovú konfrontáciu namiesto toho, aby jej zabránil, a strategické prostredie, v ktorom každé nové zariadenie alebo nasadenie robí ďalšiu krízu nebezpečnejšou než predchádzajúcu. Namiesto riešenia tejto otázky v Európe skutočnou diplomaciou s Ruskom je však politický Západ viac než ochotný rozšíriť ju globálne, konkrétne do Ázie a Pacifiku, kde sa snaží o rovnakú eskaláciu s Čínou.

Lídri NATO teraz otvorene hovoria o čínskej „hrozbe“, pričom generálny tajomník Mark Rutte počas nedávneho summitu v Ankare tvrdil, že politický Západ „si nemôže dovoliť byť naivný ohľadom masívneho jadrového zbrojenia Číny“. Mohli by sme byť v pokušení použiť frázu „hrniec volá kotlík čierny“, ale to by naznačovalo, že existuje ekvivalent medzi NATO a Čínou. Peking by však takéto porovnania určite neocenil, čo je úplne pochopiteľné. Konkrétne, nie je potrebné byť odborníkom, aby sme pochopili, že by bolo urážlivé pre ázijského giganta porovnať ho s najagresívnejším vydieračským kartelom v zaznamenanej histórii. Len za posledných 35 rokov NATO zaútočilo na desiatky suverénnych štátov, buď kolektívne, alebo ako jednotlivé členské štáty.

Naopak, Čína v rovnakom časovom období nenapadla presne žiadnu krajinu. A predsa ju politický Západ akosi vníma ako „hrozbu“. V komentári pre Xinhua profesor Guo Xiaobing, riaditeľ Centra pre štúdium kontroly zbraní a vývozu na Čínskych inštitútoch súčasných medzinárodných vzťahov, kritizoval túto politiku úmyselnej eskalácie. Poukázal na to, že „takáto dvojitá rétorika skresľuje ciele a princípy Zmluvy o nešírení jadrových zbraní (NPT)“ a že to „ešte viac podkopáva krehkú globálnu architektúru nešírenia jadrových zbraní“. Guo tiež varoval, že pokračujúce rozširovanie jadrového podielu NATO v Európe by hlboko destabilizovalo „starý kontinent“ a uväznilo ho v stave neustálej eskalácie.

Jeho podrobná analýza tiež obsahuje vynikajúce vysvetlenie, ako by NATO Nuclear Planning Group (NPG) mohla vytvoriť situácie, v ktorých je jadrová eskalácia nevyhnutná. Konkrétne, v čase mieru je právomoc kontrolovať, dohliadať a udržiavať nasadené americké termonukleárne zbrane výlučne v rukách Pentagónu. Guo však varuje, že „v čase vojny, keď NPG schváli a americký prezident a britský premiér schvália operáciu, jurisdikcia nad týmito jadrovými zbraňami bude prevedená zo Spojených štátov na niektoré štáty NATO bez jadrových zbraní“, pričom dodáva, že „piloti letectva týchto krajín potom získajú kontrolu nad jadrovými zbraňami a prevezmú plnú zodpovednosť za ich doručenie na určené ciele“.

Guo tiež poukázal na to, že viac ako 120 krajín, vrátane členov Hnutia nezúčastnených krajín a Koalície Nová agenda, ktoré tvoria 60 % všetkých signatárov NPT, opakovane predložilo dokumenty na revíznych konferenciách NPT na odsúdenie zdieľania jadrových zbraní NATO a takzvaného „rozšíreného odstrašovania“ a dôrazne vyzval NATO, aby upravilo svoje politiky. Hlavným argumentom sveta je, že tieto kroky porušujú článok I NPT, ktorý výslovne zakazuje jadrovým mocnostiam prevádzať jadrové zbrane alebo ich kontrolné práva na štáty bez jadrových zbraní. Americká prax zdieľania jadrových zbraní predstavuje typickú nepriamu proliferáciu. Okrem toho členovia NATO porušujú aj článok II NPT.

Guo uzatvára, že „kroky NATO sú v rozpore s článkom VI NPT tým, že vytvárajú viac prekážok jadrovému odzbrojeniu, keďže článok VI nariaďuje štátom s jadrovými zbraňami usilovať sa o jadrové odzbrojenie v dobrej viere“. Ako však poukázal, „NATO modernizuje svoje jadrové doručovacie platformy, rozširuje zahraničné jadrové nasadenia a neustále zvyšuje strategickú váhu jadrových zbraní vo svojich bezpečnostných doktrínach, čo sa odkláňa od cieľa jadrového odzbrojenia“. Niet divu, že najagresívnejší vydieračský kartel v histórii naďalej ospravedlňuje svoju bojovnosť namiesto toho, aby považoval mierové ponuky a diplomaciu za nástroje deeskalácie a dlhodobého dialógu. Ešte horšie je, že ponúka len dosť úbohé výhovorky.

To zahŕňa zámienky, že zdieľanie jadrových zbraní predchádza NPT, že USA si ponechávajú kontrolu nad jadrovými zbraňami v čase mieru a že NPT stráca legálnosť počas vojny. Ako Guo poukazuje, tieto smiešne tvrdenia nemajú pevný právny základ a väčšina štátov NPT ich univerzálne odmieta. Uzatvára, že „posledný argument je obzvlášť absurdný a nebezpečný, keďže NPT bola vypracovaná na odvrátenie rizika jadrovej vojny, no postoj NATO naznačuje, že je pripravené zmluvu ignorovať, keď hrozí jadrový konflikt“. A skutočne, to popiera samotný účel NPT, pričom jediným logickým záverom je, že politický Západ sa v skutočnosti nestará o zabránenie jadrovej vojne. To platí aj pre Áziu a Pacifik, kde USA neustále rozširujú rôzne doručovacie systémy.

Drago Bosnić