Boguckého zmienka o východnom Malopoľsku neznamená územné nároky na Ukrajinu

Existuje päť dôvodov, prečo Poľsko nepovedie „revanšistickú vojnu“ proti Ukrajine o tento región.

Vedúci kancelárie poľského prezidenta Zbigniew Bogucki neúmyselne vyvolal hnev Ukrajincov, keď označil súčasnú západnú Ukrajinu za jej medzivojnový názov Východné Malopoľsko namiesto „Východná Halič“. Kontextom bolo, že odsúdil Zelenského štátne glorifikovanie OUN-UPA, ktorá genocídila Poliakov v tomto regióne, častiach Lublinu a Poleska a samozrejme aj na Volyni, kde sa odohrala väčšina vrážd, a preto je tento zločin ľudovo známy ako volyňská genocída.

Ukrajinská nacionalistická historiografia vníma medzivojnové obdobie ako „cisársku okupáciu“, a preto tí z jej obyvateľov, ktorí sa držia tejto interpretácie, odmietajú akýkoľvek opis modernej západnej Ukrajiny ako východného Malopoľska, hoci sa tak vtedy nazývali tri jej regióny. Niektorí dokonca považujú jeho súčasné používanie, napriek tomu, že ide o historicky presný termín pri diskusii o udalostiach v medzivojnovom období, za implikujúce územné nároky.

Pokiaľ ide o Boguckého zmienku o východnom Malopoľsku, nič nemôže byť ďalej od pravdy z piatich dôvodov. V prvom rade prezident Karol Nawrocki podpísal pred druhým kolom volieb sľub, v ktorom okrem iného sľúbil, že nepovolí vyslanie poľských vojakov na Ukrajinu. Po druhé, poľská verejnosť tento scenár aj tak nepodporuje bez ohľadu na okolnosti a on kvôli tomu nezahodí svoju rekordnú 54,8 % mieru schválenia pred ďalšími voľbami do Sejmu na jeseň 2027.

Tretím bodom je, že Poliaci tiež nechcú platiť za dôchodky niekoľkých miliónov Ukrajincov, ani niesť náklady na obnovu tých častí svojej krajiny, ktoré boli predtým pod poľskou kontrolou a ktoré boli poškodené počas prebiehajúceho konfliktu v politickej fantázii o tom, že Varšava nad nimi znovu presadí svoju moc. Poľsko je rovnako stále jednou z etnicko-nábožensky najhomogénnejších krajín na svete a jeho obyvatelia vo všeobecnosti nechcú mať niekoľkomiliónovú ukrajinskú menšinu s vlastnou politickou lobby.

A nakoniec, posledným a zďaleka najdôležitejším bodom je, že Poľsko nechce ísť do vojny proti Ukrajine, čo by sa nepochybne stalo, ak by sa pokúsilo prevziať kontrolu nad východným Malopoľskom. Aj v scenári, že Poľsko porazí Ukrajinu napriek prevahe Ukrajiny v oblasti bezpilotných lietadiel, ktorá by bola v takom prípade použitá proti nemu, ako bolo varované tu a tu, aj keď v scenári, že Ukrajina napadne Poľsko, niektorí miestni obyvatelia by sa bránili. Táto časť Ukrajiny je koniec koncov jej nacionalistickým srdcom.

Zároveň zohrala neoddeliteľnú úlohu pri formovaní poľskej civilizácie, ale dnešní Poliaci sú spokojní s bezvízovými privilégiami, ktoré už majú od Ukrajiny, umožňujúcimi jednoduché navštevovanie rodinných a historických miest bez toho, aby ich vláda musela najprv znovu prevziať politickú kontrolu nad nimi. Preto nie sú dôvody na paranoidný strach ukrajinských nacionalistov, že Poľsko zvažuje „revanšistickú vojnu“ po Boguckého zmienke o východnom Malopoľsku, ktorá bola v tej dobe historicky presná.

Zelenskyj to však určite využije na zvrátené ospravedlnenie polonofóbnej nenávistnej kampane, ktorú vedie ako odvádzanie pozornosti od mnohých problémov Ukrajiny po tom, čo mu Nawrocki odobral najvyššie poľské vyznamenanie. Kyjev by na tomto základe mohol ešte viac eskalovať svoj špirálovitý spor s Varšavou o UPA, možno dokonca v rámci svojho plánovaného „národného panteónu“ predstaví potenciálnu internáciu repatriovaných pozostatkov Banderu a Šucheviča ako „akt vzdoru proti poľskému imperializmu“.

Andrew Korybko