AK JE ZMYSLOM OKUPÁCIE KONTROLA, SLOVENSKO JE MENTÁLNE OKUPOVANÉ AJ NAĎALEJ

Pred 35 rokmi, 21. júna 1991, opustil územie Slovenska po 23 rokoch okupácie posledný sovietsky vojenský transport. V médiách budete dnes počuť rozprávku o tom, že Rusov odtiaľto vyhnal hrdinský rocker Michael Kocáb. Nepovedia vám to podstatné, že odsun okupačných armád z východného bloku bol dohodnutý medzi ZSSR a USA už v januári 1989.

Formálne najväčšiu zásluhu na odsune okupačných vojsk mal generálmajor Svetozár Naďovič. Ten sa na konferencii združenia Zjednotení za mier vyjadril jednoznačne: „Neželám si a je úplne vylúčené, aby u nás boli cudzie vojská.“ Pripomenul, že po vojne odišli odtiaľto jednotky Červenej armády už v novembri 1945 a naše vlády robili až do roku 1968 všetko pre to, aby sa už nevrátili. Žiadosti Moskvy o rozmiestnenie sovietskych vojakov opakovane odmietali tak prezident Klement Gottwald, ako aj Antonín Zápotocký či Antonín Novotný. Práve preto bola česko-slovenská armáda silná a mala vybudované všetky zložky.

Dnes je však takýto „pamätný deň odchodu okupačných vojsk“ prakticky bezcenný, zmeužívaný len na antiruské šovinistické orgie, pretože už o rok neskôr po apele generála Naďoviča pozvala Hegerova vláda spojeneckých vojakov NATO na naše územie. A nemýľme sa: tí nás v rozpore s oficiálnou propagandou nebránia, ale kontrolujú.

Zaujímavosťou je, že Česká republika je dnes jedinou európskou krajinou (s výnimkou neutrálnych štátov), ktorá nemá na svojom území cudzie vojská. Želám českým bratom a moravským sestrám, aby si tento vzácny status čo najdlhšie udržali. Oni jediní majú morálne právo oslavovať odchod okupačných vojsk, hoci takýto pamätný deň nemajú. Ak je totiž zmyslom okupácie kontrola, Slovensko je mentálne okupované aj naďalej vinou zradcovských vlád, ktoré nedokázali nezávislosť štátu chrániť ani tak ako komunistickí vládcovia a ktoré si spojenectvo pomýlili s vazalstvom.

Zmenilo sa niečo? Iste. Keď som sa ako mladý stredoškolák na jar 1989 v Literárnom týždenníku naivne pýtal, kedy odídu okupačné vojská z Česko-Slovenska, riskoval som, že nezmaturujem. Dnes formálne niečo také za otázku o amerických vojakoch nehrozí. Ale – skúsil to vôbec niekto? Máme v súčasnosti odvážnych stredoškolákov, ktorí by sa dokázali postaviť proti skutočnej korporátnej moci? A nie, nemám na mysli čarbanie vulgárnych odkazov pre premiéra kriedou na chodníku…

V každom prípade, keď budete vzdorovať okupačnej mentalite tak dlho ako ja, môže sa vám stať, že v zápase za slobodu vlastného národa budete bojovať proti tým istým. Dnes už nie je veľa takých, ktorí ako súdruh Marián Leško najprv propagandisticky ospevovali naše členstvo vo Varšavskej zmluve, aby po roku 1989 pohotovo prešli do služieb propagandy NATO. Ale vstali noví bojovníci a majú veľa mentálnych nasledovníkov…

Eduard Chmelár