IRÁNSKY ĽUD SI ZASLÚŽI NAJVYŠŠIE UZNANIE

Moja skepsa týkajúca sa mierovej dohody medzi USA a Iránom, ktorú som tlmočil viacerým médiám, sa ukázala ako v plnej miere opodstatnená. Teherán zrušil dnešné plánované rokovania vo Švajčiarsku a slávnostný podpis memoranda o porozumení medzi USA a Iránom po prestrelke medzi Izraelom a Hizballáhom. Radikálne islamistické hnutie zaútočilo na pozície izraelskej armády v južnom Libanone s tým, že Izrael je okupant a nemá tam čo robiť. Tel Aviv zareagoval rozsiahlymi leteckými útokmi na obytné štvrte mesta Nabatieh a okolité obce, ktorých obeťami sa stali desiatky ľudí.

To rozhnevalo nielen francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona, ktorý vyzval Izrael, aby dodržiaval prímerie, ale aj amerického viceprezidenta Vancea, ktorý novinárom povedal, že je neprijateľné, aby Izrael zabíjal ľudí, ktorí s Hizballáhom nemajú nič spoločné. Popoludní dosiahli obe strany prímerie, ale neexistuje tu žiadna dôvera. A medzitým Donald Trump opäť stratil súdnosť a svojim kritikom odkázal, že Irán bezpodmienečne kapituloval. To, že je to hlúposť, naznačil aj bývalý prezident Barack Obama, ktorý vyhlásil, že po pätnástich týždňoch vojny sú na tom Spojené štáty horšie ako pred začiatkom konfliktu.

Teraz však nejde o to, že Donald Trump sa zapíše do dejín ako jeden z dobyvateľov, diktátorov a tyranov, ktorí si podmaňovali národy podľa vlastnej ľubovôle. Mimochodom, všimnite si, ako sa prestalo hovoriť o Venezuele, hoci Venezuela je dnes prakticky vystavená okupácii Spojených štátov bez fyzickej prítomnosti amerických pozemných vojsk. Venezuela v skutočnosti stratila kontrolu nad svojou ropou a zahraničnou politikou. Dočasná prezidentka Delcy Rodríguezová zradila chávistický program a rýchlo, bez konzultácií, zmenila sériu zákonov a splnila všetky požiadavky, ktoré na ňu kládla administratíva Donalda Trumpa. Doteraz (presnejšie od reforiem Huga Cháveza v rokoch 2006 – 2007) existovala priama správa štátu nad príjmami z ropy. Odteraz je to však vláda Spojených štátov, ktorá si privlastňuje, prideľuje a kontroluje príjmy z týchto zdrojov podľa vlastných záujmov. Preto hovorím o okupácii.

To najdôležitejšie však je – nech si Donald Trump tára, čo chce – že Spojené štáty prehrali túto agresívnu vojnu v Iráne v každom zmysle: politickom, vojenskom, právnom, morálnom, ekonomickom i reputačnom. Irán odolával spojeným vojenským silám USA a Izraela viac ako 100 dní – bez toho, aby bol prinútený ku kapitulácii alebo k ústupkom. Tí, ktorí si však zaslúžia maximálny obdiv, sú obyčajní ľudia, ktorí sa odvážne zhromažďovali na uliciach, na mostoch či v okolí elektrární práve v čase, keď bola ich krajina bombardovaná a kritická infraštruktúra ohrozená; ktorí bránili svoju vlasť holými rukami, pričom stáli proti technologicky najvyspelejším vojenským strojom na svete.

Porážka Washingtonu nie je len symbolická. Odrazila sa aj na ropných trhoch a prejavila sa ako „najväčšie prerušenie dodávok ropy v dejinách globálneho trhu“, čo viedlo k rastu inflácie vo všetkých krajinách. Historickú porážku zaznamenali aj monarchie Perzského zálivu, keď si v reálnom čase uvedomili, ako ľahko sa ich bohatstvo (vybudované na vykorisťovaní zahraničných robotníkov) dá premárniť na skazonosnú vojnu, ktorá sa začala bez akejkoľvek konzultácie s nimi.

A sú to opäť Peržania, ktorí platia najväčší účet za túto nezmyselnú vojnu. Od marca prudko vzrástli základné životné náklady – potraviny, oblečenie, nájomné, všetko. Vojna zničila 2 milióny pracovných miest, čo je číslo, ktoré povaźujù odbory za podhodnotené. Spojené štáty zbombardovali a úplne zničili aj farmaceutické firmy, ktoré vyrábali základné lieky pre domáci trh – pretože v dôsledku dlhodobých ekonomických sankcií si ich Peržania nemôžu kupovať zo zahraničia.

Hovoriť o tom, že táto vojna sa začala 28. februára 2026, je nepochopením časovej osi. V skutočnosti sa tento konflikt začal podpisom zákona o sankciách voči Iránu 5. augusta 1996, ktorým Bill Clinton už pred tridsiatimi rokmi zaviedol drastické reštriktívne opatrenia voči iránskemu ľudu. V dôsledku toho boli banky odrezané, aktíva centrálnej banky boli zmrazené, mena bola znehodnotená a dodávateľzké reťazce liekov boli prerušené. Len zákaz dovozu liekov spôsobil podľa výskumníkov desaťtisíce mŕtvych.

Hrdí Peržania však ignorovali Trumpove výzvy na zmenu režimu. Nepresvedčil ich však ani ponúkaný politický projekt syna bývalého iránskeho šacha Rezu Páhlavího, pretože jeho skutočným výsledkom by bol kolaps štátu, občianska vojna, rozbitie Iránu a následná okupácia. Ľudia nevypočuli výzvy a nestiahli sa do domácich úkrytov. Miestom ich hľadania solidarity sa stali námestia, kde sa stretávali tí, ktorí cítili rovnaké pobúrenie zo správania USA a Izraela bez ohľadu na to, do akej spoločenskej vrstvy patria a aký je ich vzťah k islamskej republike.

Na teheránskom námestí Enghelab sa noc čo noc (teraz už viac ako sto nocí) zhromažďujú tisíce ľudí, skandujú a nesú transparenty. Nevyjadrujú len podporu štátu v boji proti votrelcom, ale aj kritiku vlády za korupciu, úsporné opatrenia a neoliberálne ekonomické reformy. To je obraz, ktorý mnohí ľudia na Západe stále nechápu. Všetci chcú totiž na najzákladnejšej úrovni to isté: dôstojnosť, bezpečnosť a život, ktorý nie je koncipovaný ako núdzová situácia.

Počas celej vojny sa oficiálny jazyk režimu ajatolláhov točí okolo jedného slova – tabavari (odolnosť). Lenže to, čo vidíme, je niečo iné. Ľudia, ktorí vytvárajú živé reťaze na mostoch, v okolí elektrární či historických pamiatok, nepreukázali odolnosť, ale aktívne sa postavili proti podmienkam, ktoré im boli vnútené. Vyhlásili sa za občanov, ktorí ponesú následky svojho vzdoru. A práve takáto oddanosť a láska k päťtisícročnej civilizácii, ku krajine a k všetkému, čo v nej vybudovali a za čo počas krutých desaťročí sankcií bojovali, si zaslúži to najvyššie uznanie.

Títo ľudia majú k svojej vlasti hlboký vzťah, ktorý sa nedá zredukovať na vládu. Práve vďaka nim som pochopil, čo to znamená byť „ahrar al-alam“ – slobodnými ľuďmi sveta. Byť slobodným sa tu nechápe v liberálnom zmysle neobmedzených práv človeka, ale v pôvodnom zmysle slova – odmietnutím nechať sa niekým ovládať.

Preto je rozdiel medzi odolnosťou a odporom zásadný, lebo tieto dva koncepty vytvárajú úplne odlišnú politickú budúcnosť. Odolnosť vytvára ľudí, ktorí sú hrdí na to, koľko toho znášali. Odpor vytvára ľudí, ktorí sa pýtajú, prečo by to mali znášať, kto o tom rozhodol a aké má na to právo. Iránsky ľud si zaslúži obe označenia. Ale iba jedno z nich ukazuje cestu vpred.

Eduard Chmelár