OVOCIE MEMORANDA

Ak si dnes pripomíname 165. výročie schválenia Memoranda národa slovenského (a zároveň pamätný deň Slovenskej republiky), nemali by sme to robiť s typickou matičnou a národniarskou rutinou, ale s plným vedomím, že ide o jeden z najvplyvnejších štátoprávnych dokumentov v dejinách moderného Slovenska, ktorý bol základným programovým dokumentom našej politickej reprezentácie 55 rokov.

Podmienky na jeho prijatie dozrievali postupne, ale samotné memorandové zhromaždenie sa uskutočnilo podľa vzoru analogických štátoprávnych vystúpení Rumunov, Srbov a Chorvátov v predchádzajúcich mesiacoch, najmä však na podnet tzv. Blagoveštenského sabora, ktorý sa konal mesiac predtým (v máji 1861) v Sriemskych Karlovciach a prijal program územnej a národnej autonómie vojvodinských Srbov. Ešte predtým vystúpil chorvátsky biskup, člen rakúskej Ríšskej rady a predseda Chorvátskej ľudovej strany Josip Juraj Strossmayer 21. júna 1860 s prejavom na obranu Slovákov, po ktorom cisár František Jozef I. povolil používanie slovenčiny (v skutočnosti však češtiny – Strossmayer bol výrazne ovplyvnený cisárovým poradcom Jánom Kollárom) v 23 uhorských župách.

Na memorandovom zhromaždení, oficiálne Slovenskom národnom zhromaždení v Martine v dňoch 6. – 7. júna 1861, sa na pozvanie richtára Andreja Košu zúčastnilo podľa dobových odhadov 6 000 ľudí. Trochu o tom čísle pochybujeme, lebo zhromaždenie sa uskutočnilo „pod holým nebom, pod krásnymi lipami, svätostromami Slovákov“ (ako sa poeticky vyjadril jeden z účastníkov, katolícky kňaz Štefan Závodník) pred evanjelickým kostolom, a kto pozná tento neveľký priestor, iste mi dá za pravdu, že toľko ľudí sa tam nezmestí. V každom prípade keď tento počet porovnáme s dvoma desiatkami ľudí, ktorí koncipovali Žiadosti slovenského národa v máji 1848 alebo kodifikáciu spisovnej slovenčiny v rokoch 1843 – 1851, ľahko pochopíme slová Vladimíra Mináča, že „po memorande už nemohlo byť reči o zániku, iba o útlaku“ národa.

Či ich už bolo 6 000 alebo o polovicu menej, takéto zhromaždenie už nebolo možné prehliadnuť ani zo strany vládnych kruhov. Jeho početnosť sa v tejto druhej fáze slovenského národného hnutia prejavila aj akýmsi protoparlamentarizmom a rozvíjaním demokratickej politickej diskusie. Tá bola ešte veľmi búrlivá a bez pravidiel. Rečník stál na stole, čelil pokrikom nespokojnosti až revu prítomných, ktorí neraz požadovali, aby sa diskutujúci za svoj názor buď ospravedlnil alebo ho žiadali strhnúť zo stola. Zvolený predseda zhromaždenia (Ján Francisci) musel neustále krotiť vášne. Prítomný dav nehlasoval a stanoviská sa prijímali podľa potlesku alebo nesúhlasného kriku prítomných.

Zvolávatelia zhromaždenia prišli na stretnutie s jasným cieľom a konkrétnym návrhom memoranda, ktoré vypracoval a predniesol Štefan Marko Daxner. Tento výrazný mysliteľ so štátnickým rozmerom a silným demokratickým cítením postupne koncipoval svoje čiastkové návrhy už mesiace dopredu na stránkach Pešťbudínskych vedomostí. Pri verejných spomienkach na Memorandum národa slovenského sa táto historická udalosť líči trochu romanticky, zmienky o „prijatí“ dokumentu navodzujú dojem, akoby sa rodil jednoznačne, hladko a konsenzuálne. Nič nemôže byť vzdialenejšie od pravdy. Proti predstavám Daxnera, Francisciho, Hurbana a neskoršie aj Moysesa a Paulinyho-Tótha sa postavila liberálna katolícka skupina na čele s Jánom Palárikom, Andrejom Radlinským, Jozefom Karolom Viktorinom a Jánom Mallým-Dusarovom. Vznikla ostrá hádka a zásadný spor, ktorý viedol napokon k rozbitiu aj tak dosť krehkej politickej reprezentácie na Starú a Novú školu slovenskú.

Podstata konfliktu spočívala v tom, že Daxner formuloval maximalistické požiadavky, ktoré zahŕňali nielen uznanie slovenského národa, zrovnoprávnenie jazyka, škôl a národných inštitúcií, ale aj územnú autonómiu a s týmto dokumentom sa chceli obrátiť na kráľa. Oponenti argumentovali, že Maďari na autonómne požiadavky nikdy nepripustia a v čase, keď sa usilujú o jednotu a nezávislosť Uhorska, to budú považovať za štiepenie a zradu. Zároveň apelovali na memorandistov, aby sa s požiadavkami obrátili na uhorský snem, nie na kráľa, a demonštrovali tak ochotu spolupracovať.

Toto bol veľmi silný argument, pretože časť maďarskej historiografie dodnes zdôvodňuje krutý národnostný útlak po roku 1867 obavami z toho, že ostatné národnosti ich zradia podobne ako v roku 1848. Treba si totiž uvedomiť, že decembrovú ústavu z roku 1867 nazývame „rakúsko-uhorským vyrovnaním“ iba my, Maďari to nazývajú skôr „kompromisom“, s ktorým neboli veľmi spokojní, lebo ich hlavným cieľom bola nezávislosť Uhorska. V konečnom dôsledku však aj dobre myslená snaha Novej školy slovenskej spolupracovať s maďarskou politickou reprezentáciou nevyhnutne stroskotala, lebo Budapešť v tom čase už o nič podobné nemala záujem.

Okrem Palárikovej skupiny však nespokojnosť vyjadrovali aj tí, ktorí síce s Daxnerovým návrhom územnej autonómie formálne súhlasili, nepáčilo sa im však, že ich okresy do slovenského Okolia zahrnuté nie sú. V tom čase to bol veľký problém, lebo niektoré enklávy roztrúsené po celom Uhorsku predstavovali nezanedbateľný počet slovenského obyvateľstva (len v samotnej Pešti žilo viac Slovákov ako v Bratislave a Košiciach dohromady). Napríklad katolícky kaplán Martin Veselovský z Galanty napísal zhromaždeniu 12 pripomienok, v ktorých navrhuje predovšetkým to, aby južné oblasti kompletne obývané Slovákmi boli taktiež zahrnuté do slovenského dištriktu (autonómie) a okrem iného žiadal aj ustanovenie (obnovenie) Slovenskej národnej rady pozostávajúcej z volených zástupcov Slovákov.

Starú školu však zradila nielen liberálna slovenská opozícia, ale podobne ako pri jazykovej emancipácii aj Česi. Autonómne požiadavky Slovákov, Srbov a Slovincov boli totiž postavené na prirodzenom práve národov. Proti nim sa sformoval česko-maďarsko-poľský blok stavajúci na historickom práve. A ustúpením od prirodzeného práva sa zamietla podpora štátoprávnych požiadaviek Slovákov, Srbov a Slovincov. Až na konci šesťdesiatych rokov odhalili české politické kruhy taktiku maďarských liberálov ako dvojakú hru.

Vyše sto strán stenografických zápisov memorandového zhromaždenia v Martine je naozaj zaujímavým čítaním. Odhaľuje predovšetkým nevyzretosť demokratického prostredia na Slovensku, ale aj v Uhorsku, a umožňuje nám hlbšie pochopiť politické myslenie vtedajšej doby. Medzi najzaujímavejšie vstupy patria predovšetkým prejavy samotného otca Memoranda národa slovenského Štefana Marka Daxnera. Hľa, ako prezieravo hodnotí napríklad úlohu strednej Európy: „Brániť západnú vzdelanosť proti barbarským národom Východu a spoločne chrániť a zachovať samostatnosť proti pohlcujúcemu vplyvu Západu.“ To je úloha, ktorú by som s menšími úpravami podpísal aj dnes.

Memorandum národa slovenského z roku 1861 nebolo naším najradikálnejším politickým dokumentom z éry Uhorska. Žiadosti slovenského národa z roku 1848 boli v ekonomických a sociálnych požiadavkách oveľa dôslednejšie. Pritom je paradoxné, že práve jeden zo spoluautorov Žiadostí Michal Miloslav Hodža sa v revolučnom roku 1848 vyslovil jednoznačne za to, aby mali národné požiadavky prednosť pred sociálnymi: „Akékoľvek majetkové krivdy sa komu kedy stali – či jednotlivcom, či celým obciam, na roliach, lúkach či pasienkoch – to sa musí všetko, všetko napraviť, len si najprv národnostné práva vydobyme.“ Túto politickú doktrínu spochybnili až hlasisti po roku 1898.

Ako som už upozornil, význam Memoranda spočíva v tom, že sa stal základnou kostrou slovenského politického programu prakticky až do rozbitia monarchie. Aj tu však treba upozorniť, že s jeho odkazom sa narábalo často účelovo. Myšlienky Memoranda sa stali základom politického programu slovenských kandidátov už v najbližších uhorských parlamentných voľbách roku 1865. V ďalších voľbách roku 1869 však spoločný program slovenských kandidátov už chýbal a dokonca aj Viliam Pauliny-Tóth presadzoval iba zrovnoprávnenie národností, no memorandové požiadavky do svojich návrhov už nezahrnul. Ani Slovenská národná strana založená v roku 1871 s memorandovými požiadavkami spočiatku nevystúpila. Až v roku 1881 sa oficiálne vo svojom volebnom programe prihlásila k Memorandu národa slovenského. A kým ešte v roku 1886 predseda SNS Pavol Mudroň v článku v Národných novinách vyzdvihol platnosť programu Memoranda pre slovenský národný vývin, v deväťdesiatych rokoch záujem o túto myšlienku znova upadol, čo kritizovali Milan Hodža a Vavro Šrobár, ktorí podrobili volebný program SNS kritike a obvinili národniarov, že sa vzdali Memoranda. Napokon v roku 1911, pri 50. výročí Memoranda národa slovenského, vydali Pavol Mudroň a Svetozár Hurban Vajanský spoločné vyhlásenie, v ktorom potvrdili platnosť programu Memoranda, kým sa jeho požiadavky neuskutočnia.
Mohlo b sa zdať, že na memorandovom zhromaždení v Martine zvíťazili realisti na čele s Hurbanom, Franciscim a Daxnerom, ktorí presadili pôvodný návrh Memoranda. Lenže Palárik a jeho prívrženci napokon presadili odovzdanie Memoranda uhorskému snemu. Nedokázali sa preniesť nad realitu maďarskej mocenskej politiky a v konečnom dôsledku memorandový program pod zámienkou ochrany uhorskej ústavnosti, slovensko-maďarského zblíženia a liberálnejšieho prístupu aj tak odmietli. Ján Palárik to urobil verejne v časopise Magyarország už začiatkom augusta 1861.

Kým memorandisti čelili útokom maďarskej tlače, Jozef Miloslav Hurban zúfalo hľadal výraznú osobnosť, ktorá by ich delegáciu dokázala priviesť pred panovníka a zachrániť aspoň časť slovenských politických nádejí. Trochu prekvapujúco ju našiel v osobe biskupa Štefana Moysesa, ktorý sa dovtedy neprejavoval výrazne v prospech slovenského národa. Moyses bol síce poslancom Uhorského snemu v rovnakom čase ako Ľudovít Štúr, tam však zastupoval Chorvátov a bojoval o ich uznanie za národ. V marci 1848 bol dokonca členom trojčlennej delegácie, ktorá predložila panovníkovi chorvátske požiadavky – o Slovákov však neprejavoval osobitný záujem. Udržiaval síce vzťahy s Jánom Kollárom a bernolákovcami, napomáhal zbližovaniu Slovákov bez rozdielu vierovyznania – robil tak však na báze koncepcie slovanskej vzájomnosti. Jazykovo sa pridržiaval češtiny ešte aj v päťdesiatych rokoch.

Zásadný zlom v jeho živote nastal, keď ho cisár vymenoval v auguste 1850 za banskobystrického biskupa. V roku 1856 pripomenul potrebu založenia Matice slovenskej (čím len zopakoval návrh Jána Kollára). Jeho väčšiu angažovanosť v tejto otázke pretrhla mozgová porážka, ktorá ho v roku 1856 pripútala na niekoľko mesiacov na lôžko. 6. a 7. júna 1861 ho očakávali na Slovenskom národnom zhromaždení v Martine, ale bez vysvetlenia neprišiel, čo s trpkosťou okomentoval Jozef Miloslav Hurban. No prepustenie slovenských profesorov z banskobystrického gymnázia prebudili biskupa Moysesa z letargie.

Pôvodne chcel ísť za cisárom len vo veci slovenských učiteľov. Bola to však malá agenda a habsburský dvor neprejavil o stretnutie záujem. Hurban ho však v novembri 1861 presvedčil, aby sa postavil na čelo národnej delegácie a biskup súhlasil. Do Viedne prišiel už 2. decembra, aby vyjednal prijatie delegácie. Memorandisti mali totiž veľké oči a predstavovali si 52-členný zástup. Moyses ho však okresal na 8 ľudí a upravil aj samotný text memoranda (zmiernil niektoré požiadavky). Preto ho už historik Daniel Rapant právom označil za „Viedenské memorandum“, aby ho odlíšil od toho oficiálne prijatého, martinského.

Moysesova angažovanosť v prospech Memoranda národa slovenského spôsobila nevídaný nárast jeho autority rovnajúcej sa až pestovaniu kultu osobnosti. Spôsob, ako biskup pokojne, vecne a logicky reagoval na útoky vládnych a maďarských kruhov, imponovali čoraz väčšej časti slovenskej spoločnosti. „Nejdem za žiadnymi zatrateniahodnými cieľmi, hľadám len blaho môjho úbohého utláčaného národa, a to poctivou cestou. To, čo som urobil by som urobil aj v budúcnosti.“ Ošiaľ narastal. Štefanovi Moysesovi chodila záplava listov, v ktorom ho slovenskí obyvatelia vyzývajú, aby sa postavil na čelo národa.

Rýchlosť, s akou si získal všeobecnú popularitu, ktorú dovtedy nedosiahol žiaden národný dejateľ, bola šokujúca. „Osvietený pán biskup!“ písali mu obyvatelia Mýta pod Ďumbierom. „Kto sa o ľud bez rozdielu náboženstva a stavu zaujíma, kto si krivo obvineného zastáva, kto zablúdeného na pravú cestu privedie, kto slabého cez priepasť bezpečne sprevádza, kto smelo nastaví hruď nepriateľom národa – ten je vodca ľudu v pravom zmysle slova – a to ste vy!“ Inými slovami, keby sme mali v tom čase vlastný štát, tak by bol on zaručene jeho prvou hlavou spájajúcou celý národ.

Viedenské memorandum bolo napokon odmietnuté. Štefan Moyses sa však stal v šesťdesiatych rokoch najuznávanejšou autoritou a vodcom slovenskej politickej reprezentácie. Bol to nielen cieľavedomý, ale aj uvážlivý a tolerantný človek. Jeho orientácia na cisársku Viedeň nebola prejavom servilnosti, ako mu to neraz vyčítali, ale politického realizmu. Napokon, práve jeho zásluhou a pod jeho vedením sa napokon podarilo zachrániť a uviesť do života aspoň časť memorandových požiadaviek – založenie Matice slovenskej a slovenských gymnázií. To je výsledok činnosti Štefana Moysesa a ovocie Memoranda národa slovenského.

Eduard Chmelár