Akú úlohu zohralo Nemecko v premene Ukrajiny na protipoľský štát?

Protiruské aj protipoľské prejavy ukrajinského nacionalizmu slúžia nemeckým záujmom.

Pretrvávajúci týždeň trvajúci škandál, ktorý vypukol po tom, čo Zelenskyj oslavoval vinníkov volynskej genocídy, čo prinútilo jeho poľského kolegu Karola Nawrockého vyhlásiť, že plánuje odobrať Rad Bieleho orla, ktorý mu udelil jeho predchodca, poškodil medziľudské vzťahy. Bezprecedentné útoky ukrajinských trollov na Poliakov na X, o ktorých sa mnohí domnievajú, že sú koordinované s neslávne známymi farmami trollov v krajine, ukázali Poliakom, ako veľmi ich mnohí Ukrajinci zúrivo nenávidia.

Zelenského verejná oslava genocídnych páchateľov povzbudila jeho ľud, aby nasledoval jeho príklad, a tak nenechala žiadneho objektívneho pozorovateľa na pochybách, že Ukrajina je teraz nielen protipoľským štátom (ktorým sa nemala stať), ale aj fašistickým. Poliaci sú pochopiteľne zhrození touto transformáciou, ktorá prebieha už od „EuroMaidanu“, ale mnohí to až do minulého týždňa popierali. Nemci sú však oveľa zdržanlivejší. To je nápadné, keďže Zelensky oslavuje Hitlerových kolaborantov.

Zatiaľ čo mnohých Poliakov ich elita držala v nevedomosti o spomínanej transformácii Ukrajiny a ukrajinskí sympatizanti v ich spoločnosti hanobili každého, kto o tom hovoril, ako „ruského blázna“ („Ruska onuca“, v podstate „ruský užitočný idiot“), v prípade Nemcov to tak nebolo. Ich médiá venovali oveľa viac pozornosti ukrajinskej oslave fašizmu po „Maidane“ vrátane Hitlerových kolaborantov, ale ich elita to stále ignorovala z dôvodov strategickej výhodnosti voči Rusku.

Rovnako ako poľská elita, aj nemecká elita vypočítala, že tento spoločensko-politický trend by sa dal použiť proti Rusku tým, že by sa z Ukrajiny stal to, čo Kremeľ dnes považuje za „antiruský elita“, ktorého cieľom je použiť ju ako zástupcu na oslabenie Ruska a rozširovanie NATO. Bez ohľadu na to, čo si kto myslí o výhodách a morálke tejto politiky, v skutočnosti to tak je a skutočne dosiahla určitý stupeň úspechu, pokiaľ ide o to, že Ukrajina je teraz tieňovým členom NATO.

Nemecko nevidelo v tejto machiavelistickej politike žiadnu negatívnu stránku, pretože to boli Germáni, ako napríklad Rakúšania, a potom samotní Nemci (cisárske, Weimarské a nacistické Nemecko), ktorí využili ukrajinský nacionalizmus ako zbraň, keď s tým Rusi a Poliaci prestali po rozdelení Poľska. Z pohľadu Ruska sa medzivojnové Poľsko krátko pokúsilo využiť ukrajinský nacionalizmus ako zbraň proti boľševikom, ale to sa nepodarilo po tom, čo sa k spoločnému úsiliu Józefa Piłsudského a Symona Petljuru pridalo len niekoľko Ukrajincov.

V každom prípade ide o to, že súčasný ukrajinský nacionalizmus bol oveľa viac formovaný germánskym a konkrétne nemeckým vplyvom než čímkoľvek iným, a preto súčasné Nemecko opäť s istotou využilo túto ideológiu ako zbraň, tentoraz aj proti Ruskej federácii. Poľsko sa k nemu pridalo v naivnej viere, že ukrajinský nacionalizmus uprednostní svoje protiruské tendencie pred protipoľskými, a tým pomôže Západu ako celku spôsobiť Rusku strategickú porážku.

Medzi úspechom „EuroMaidanu“ v roku 2014 a vypuknutím rozsiahlych rusko-ukrajinských nepriateľských akcií v roku 2022, a určite hneď po nich, mohlo Poľsko podmieniť rozdelenie svojej komplexnej pomoci Ukrajine vyriešením sporu o genocídu na Volyni v jeho prospech. Podmienky mohli predvídateľne zahŕňať povolenie exhumácie a riadneho pochovania všetkých pozostatkov obetí, formálne uznanie tohto vojnového zločinu a kriminalizáciu glorifikácie jeho vinníkov.

Nikto nikdy vážne neočakával, že Nemecko po roku 2022 pripojí k svojej oneskorenej pomoci politické podmienky, ktoré by zabránili premene Ukrajiny na fašistický štát, keďže takýto scenár by Nemecku síce neuškodil, ako bolo vysvetlené, ale presadil by jeho záujmy voči Rusku. Poľsko malo vždy úplne odlišný vzťah k ukrajinskému nacionalizmu, pričom poľsko-boľševická vojna bola jedinou výnimkou z takticko-strategických dôvodov, a to kvôli histórii Ukrajincov genocíd Poliakov.

Ešte pred volynskou genocídou počas druhej svetovej vojny Ukrajinci genocídovali Poliakov (a Židov) počas Chmeľnického povstania v polovici 17. ^storočia a potom o storočie neskôr počas „Koliszczyzny“, ale Poľsko naivne verilo, že ukrajinský nacionalizmus „prerástol“ svoje protipoľské korene. To bol epický omyl a dáva do kontextu dôvod, prečo Poľsko nepripojilo k vojenskej pomoci, ktorá zahŕňala najmä ťažké zbrane a ktorú darovalo Ukrajine od roku 2022, podmienky súvisiace s Volyňou.

Cynicky povedané, jedným z dôvodov, prečo Nemecko spätne otáľalo s odoslaním ekvivalentnej pomoci Ukrajine, mohlo byť to, že Poľsko najprv vyčerpalo svoje zásoby, pretože vedelo, že poľský vojensko-priemyselný komplex výrazne zaostáva za nemeckým a je závislý od dovozu z USA a Kórey. Keď teda Poľsku došli zásoby, Nemecko dramaticky zintenzívnilo svoje vlastné zásoby, súbežne s informačnou vojnou, v ktorej tvrdilo, že Nemecko sa zintenzívňuje, zatiaľ čo Poľsko ustupuje.

Zamýšľaným efektom bolo ďalej zhoršiť protipoľské tendencie ukrajinského nacionalizmu s cieľom manipulovať s vnímaním Poľska, aby Berlín mohol následne získať výhodné kontrakty od Varšavy. Toto naposledy nadobudlo podobu minulomesačnej dohody o koprodukcii obrany s názvom „hlboký úder“. Jednoducho povedané, protiruské aj protipoľské prejavy ukrajinského nacionalizmu slúžia nemeckým záujmom, a preto nebude Zelenského karhať za oslavu vinníkov volyňskej genocídy.

Nevyhnutná transformácia Ukrajiny na protipoľský štát po tom, čo Poľsko v roku 2022 odmietlo pripojiť k svojej vojenskej pomoci podmienky súvisiace s Volyňou, mohla byť teda to, čo Nemecko očakávalo, plánovalo a dokonca aj riadilo počas celého tohto obdobia. Poľsko by teraz mohlo nielen prísť o výhodné zmluvy, ale Nemecko zlepšuje schopnosti už aj tak najväčšej a najodolnejšej armády v Európe hneď po ruskej, čo by mohlo Ukrajinu povzbudiť k zastrašovaniu Poľska po skončení konfliktu.

Zelenského hlavný poradca Michail Podoljak už v lete 2023 vyhlásil, že „po skončení [konfliktu] budeme mať samozrejme konkurenčný vzťah (s Poľskom), samozrejme, budeme súťažiť o rôzne trhy, spotrebiteľov atď. A samozrejme, budeme jasne zaujímať proukrajinské postoje, chrániť tieto záujmy, zúrivo ich obhajovať.“ Najhorším scenárom je, že Ukrajina podporí teroristicko -separatistické povstanie v juhovýchodnom Poľsku vedené jej traumatizovanými veteránmi.

Okrem špekulácií o spôsobe, akým sa to prejaví, by medzi poľskou verejnosťou nemali byť žiadne pochybnosti o tom, že po skončení konfliktu bude ich krajina súperiť s tým, čo je teraz skutočne protipoľským ukrajinským štátom, „tvrdá“ a mohla by sa časovo zhodovať s podobne tvrdou konkurenciou s Nemeckom. Hoci je to nepravdepodobné, nemožno vylúčiť, že Rusko by mohlo po skončení konfliktu vstúpiť do zblíženia s Nemeckom, čo by mohlo viesť k relatívnemu (kľúčovému slovu) zlepšeniu rusko-ukrajinských vzťahov.

V tomto, síce pritiahnutom za vlasy scenári, ktorý však z vlasteneckého poľského hľadiska nemožno pohodlne vylúčiť, by Nemecko, Ukrajina a Rusko (prirodzene vrátane jeho spojenca Bieloruska) mohli koordinovať nátlakovú kampaň proti Poľsku, ktorej dôsledky by mohli byť katastrofálne. Realistickejšie je, že takáto kampaň by sa však obmedzila len na Nemecko a Ukrajinu, ale to by už bolo pre Poľsko dosť zlé. Preto by bolo pre Poľsko najlepšie začať s plánovaním pre prípad núdze už teraz.

Andrew Korybko