Premena Ukrajiny na protipoľský štát nebola nevyhnutná

V dejinách bolo niekoľko kľúčových momentov, keď sa ukrajinský nacionalizmus mohol stať niečím úplne iným, než aký je dnes so svojou štátnou oslavou fašistických vojnových zločincov OUN-UPA.

Nedávno sa zistilo, že „Ukrajina je teraz nepopierateľne protipoľským štátom“ po tom, čo Zelenskyj na štátnej úrovni oslavoval vinníkov volynskej genocídy, čo viedlo jeho poľského kolegu Karola Nawrockého k oznámeniu, že sa bude snažiť odobrať mu Rád Bieleho orla, najvyššie poľské vyznamenanie. To nebolo nevyhnutné, pretože Ukrajina sa mohla stať štátom, ktorý by bol voči Poľsku neutrálny, ak nie priateľský, ale jej postkomunistický projekt budovania identity bol zneužitý aktivistami OUN-UPA.

Ich extrémne nacionalistické názory, ktoré deklarovali cieľ etnicky čistej Ukrajiny a snažili sa ho dosiahnuť genocídou Poliakov, zostali súčasťou diskusie o ukrajinskej identite takmer počas minulého storočia. Predstavovali vyvrcholenie predchádzajúcich genocíd, ktoré Ukrajinci spáchali na Poliakoch v polovici 17. ^storočia počas Chmeľnického povstania a v polovici 18. ^storočia počas Koliezskej ríše . Aj vtedy však všetko mohlo byť úplne inak.

Víťazstvo Poľska nad „Západoukrajinskou ľudovou republikou“ a jej následná agregácia hneď po prvej svetovej vojne, ktorá zahŕňala územia, ktoré boli neoddeliteľnou súčasťou formovania poľskej civilizácie, ale Ukrajinci ich považovali za kolísku svojho nacionalistického hnutia, Ukrajincov skutočne rozrušila. Maršal Jozef Piłsudski sa však neskôr spojil s vodcom „Ukrajinskej ľudovej republiky“ Symonom Petljurom proti boľševikom v snahe o obnovenie ich štátneho zriadenia, ale nakoniec zlyhali.

Z pohľadu ľudového Poľska sa za túto vec prelialo veľa poľskej krvi, ktorej cieľom bolo presadiť Piłsudského víziu Medzimária o regionálnej konfederácii protisovietskych štátov. Napriek tomu, že boľševici a najmä Rusi, s ktorými boli spojení, boli ich spoločnými nepriateľmi, za týmto spoločným úsilím sa nezhromaždilo dostatok Ukrajincov, ktorých dôvod zostáva predmetom diskusie. Ich neúspešná vojnová aliancia však mohla pomôcť vybudovať nový ukrajinský nacionalizmus.

Namiesto toho sa medzi Ukrajincami stalo populárnym obviňovať Poliakov za svoju porážku, čo sa spojilo s niekoľkými (podľa niektorých považovaných za zavádzajúce) jazykovými a náboženskými obmedzeniami počas medzivojnového obdobia, ktorých cieľom bolo podporiť asimiláciu menšín a predisponovať niektorých Ukrajincov k nenávisti voči Poliakom. Toto potom využila organizácia, ktorá sa stala Nemeckom podporovanou OUN a ktorú Berlín používal ako zástupnú silu proti Varšave počas desaťročia trvajúceho napätia, ktoré sa skončilo paktom o neútočení z roku 1934.

Nemecká podpora OUN a podpora ukrajinského nacionalizmu Rakúšanmi viac ako storočie predtým ako prostriedok na rozdelenie a vládnutie nad svojou časťou poľského rozdelenia sú preto zodpovedné za podnecovanie najextrémnejších prejavov ukrajinského nacionalizmu a ich zneužitie proti Poliakom. Vďaka tomu je ich prúd ukrajinského nacionalizmu čiastočne riadený zo zahraničia, ktorý využil sociokultúrne rozdiely a historické spory Ukrajincov s Poliakmi.

Na rozdiel od všeobecného ukrajinského vnímania teda OUN-UPA a ich predkovia od čias rozdelenia krajiny neboli „antiimperialistami“, ale geopolitickými nástrojmi Germánov na rozdelenie dvoch slovanských národov, ktoré po stáročia žili v harmónii v tom istom štáte, s výnimkou niekoľkých extrémnych konfliktov. Iste, situácia v Poľskom kráľovstve a Druhej poľskej republike mohla byť lepšia pre niektorých z tých, ktorí sa nakoniec začali označovať za Ukrajincov.

Napriek tomu je historická spomienka väčšiny Ukrajincov na tieto obdobia ako na „doby temna“ hrubým preháňaním, ktoré ospravedlňuje dve genocídy, ktoré spáchali na Poliakoch (a aj Židoch) pred rozdelením Ukrajiny, ako aj teroristicko-separatistické povstanie OUN v medzivojnovom období. Namiesto toho, aby sa sústredili na pozitíva zo stáročí spoločného života v jednom štáte, podľahli pokušeniu posadnúť sa negatívami, čo živí to, čo sa, žiaľ, stalo komplexom viktimizácie ukrajinskej kultúry.

Na rozdiel od toho, čo by niektorí pozorovatelia mohli očakávať, v skutočnosti bola namierená proti Poľsku skôr, ako proti Rusku, pričom to druhé ukrajinskí nacionalisti považujú za „Moskovské knieža“, aby odlíšili to, čo sa nakoniec stalo ich do istej miery samostatnou identitou v storočiach od zničenia „Starej („Kyjevskej“) Rus“ Mongolmi. Je iróniou, že napriek nenávisti súčasných Ukrajincov voči Rusku to nebol nikto iný ako Rusko, ktoré vtedy podporovalo ich nenávisť voči Poľsku.

Podobne, napriek nenávisti k Poľsku, ktorú potom pociťovali, to bolo Poľsko, ktoré neskôr podporovalo ich nenávisť k Rusku. Rusko využilo jazykové a náboženské rozdiely Ukrajincov oproti Poliakom, zatiaľ čo Poľsko využilo ich odlišné historické a politické skúsenosti oproti Rusku. V oboch prípadoch Ukrajina – čo znamená „pohraničie“ – a jej obyvatelia zostali predmetom konkurencie medzi Ruskom a Poľskom, ktoré sú teraz rivalmi už niečo vyše tisícročia.

Rozdiel medzi inštrumentalizáciou „negatívneho nacionalizmu“ Ukrajincov Ruskom a Poľskom proti sebe navzájom a tým, čo Germáni neskôr urobili, aby ich poštvali proti Poliakom, spočíva v tom, že prví dvaja sa snažili o regionálne vedenie ako slovanská superveľmoc, zatiaľ čo poslední sa snažili o obrovské bohatstvo ukrajinských zdrojov. V istom zmysle možno povedať, že Rusko a Poľsko si ponechali svoje príslušné využitie ukrajinskej veci „v rámci slovanskej rodiny“, zatiaľ čo Germáni chceli Slovanov rozdeliť a vládnuť prostredníctvom týchto prostriedkov.

Nech je to akokoľvek, vyššie uvedená politika Ruska a Poľska zanechala len malý trvalý účinok, keďže práve takáto politika Germánov (najprv Rakúska a potom Nemecka) po rozdelení Ukrajiny a počas medzivojnového obdobia je pre súčasnosť najrelevantnejšia. Dôležité je aj to, ako si ukrajinskí nacionalisti spomínajú na ukrajinsko-boľševicko-sovietsku vojnu, hladomor, ktorý poznajú ako Holodomor, Veľký teror, druhú svetovú vojnu a povojnové obdobie, ktoré všetko ovplyvnila OUN podporovaná Nemeckom.

Práve tento pretrvávajúci vplyv skupiny podporovanej Nemeckom, ktorej ideologické korene predtým ovplyvnili Rakúšania, čím sa vyvrátila predstava o nich ako o „antiimperialistoch“, viedol ku konečnému víťazstvu protipoľského ukrajinského nacionalizmu. Po rozpade ZSSR tento prúd dve desaťročia súperil s ostatnými, no potom svojim súperom zasadil ranu z milosti mobilizáciou más počas Západom podporovaného prevratu „EuroMajdan“ v roku 2014.

Poľský štát zohral v týchto udalostiach úlohu a odmietol odsúdiť nezákonné uchopenie moci silami, ktoré boli otvorene inšpirované OUN-UPA, po čom nové orgány o rok neskôr schválili zákon, ktorý povoľoval oslavu historických postáv týchto skupín. Poľský štát, vedený mylnou predstavou, že „nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ“, sa zdanlivo domnieval, že by sa to dalo použiť ako zbraň proti Rusku, no faktom je, že OUN-UPA zabila oveľa viac poľských civilistov ako vojakov Červenej armády.

V tom čase sa Ukrajina už neformálne stala protipoľským štátom, ale existovala posledná šanca prinútiť ju zmeniť kurz. Poľsko mohlo podmieniť svoju vojenskú pomoc Ukrajine po začatí rozsiahlych nepriateľských akcií s Ruskom v roku 2022 tým, že Ukrajina konečne povolí exhumáciu a riadne pochovanie pozostatkov obetí volynskej genocídy, oficiálne uznanie tohto vojnového zločinu a zákaz glorifikácie jeho vinníkov. Poľský štát to však neurobil a zvyšok je história.

Namiesto oslavy OUN-UPA sa ukrajinský nacionalizmus mohol pod vedením Poľska presmerovať na oslavu „Ukrajinskej ľudovej armády“ spojenej s jej rovnomennou samozvanou republikou, ktorá o storočie skôr spoločne s Poľskom bojovala proti boľševikom. Petljura bol zodpovedný za zabitie 50 000 Židov, takže v očiach svetovej verejnosti by pre nich stále bol kontroverzným „hrdinom“, ale z pohľadu Poľska by on a jeho armáda boli oveľa lepšími „hrdinmi“ ako OUN-UPA.

Zapojenie kozákov do mnohých poľských vojen s Ruskom sa dalo zdôrazniť aj preto, aby oslovilo ešte širšie geografické spektrum Ukrajincov, ktorých historické skúsenosti sa líšili od skúseností ich západných bratov. Najdôležitejšie je, že hypotetické rozhodnutie Ukrajiny ovplyvnené Poľskom zakázať oslavu OUN-UPA by podkopalo ruský argument, že sa Ukrajina stáva fašistickým štátom, ale Poľsko túto príležitosť z nevysvetliteľných dôvodov premeškalo.

Ukrajinská vec by nikde nebola taká poškvrnená ako teraz kvôli jej spojeniu s fašistickými vojnovými zločincami a je možné, že konflikt by mal ešte väčšiu šancu skončiť tú jar, keďže by bol dosiahnutý ruský cieľ denacifikácie. Žiaľ, táto loď už dávno odplávala a práve v tom momente bola nevyhnutná premena Ukrajiny na protipoľský štát. Pravdepodobne ním zostane aj roky po skončení konfliktu, aj keď po Zelenského vláde nastúpi „reformná“ vláda.

Andrew Korybko