S TÝMTO DEDIČSTVOM DO EURÓPSKEJ ÚNIE NEPREJDETE!

Zelenského režim naďalej upevňuje svoje historické napojenie na nacistických kolaborantov. Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj dnes dekrétom premenoval vojenskú jednotku „Nezávislé centrum špeciálnych operácií Sever“ na „Hrdinovia UPA“. Uviedol pri tom, že toto rozhodnutie urobil „s cieľom obnoviť historické tradície národnej armády a berúc do úvahy príkladné plnenie pridelených úloh pri obrane územnej celistvosti a nezávislosti Ukrajiny“.

Rozhodnutie vyvolalo pobúrenie najmä v Poľsku, keďže UPA je zodpovedná za vyhladenie poľského obyvateľstva vo Volyni, kde zavraždila desaťtisíce civilistov. Ukrajinská povstalecká armáda (známa aj pod názvom banderovci) bola radikálna nacionalistická vojenská organizácia, ktorá sa dopustila rozsiahlych etnických čistiek a masakrov. Okrem toho najznámejšieho vo východnej Haliči roku 1943, keď vyvraždili 150 poľských dedín, sa jej zvyšky po skončení druhej svetovej vojny snažili prebiť cez územie Slovenska do amerických okupačných zón v Nemecku. Naši dedovia, ktorí sa len nedávno vrátili z Povstania, proti nim v rokoch 1945 – 1947 nasadzovali svoje životy, pričom vojenské zásahy proti banderovcom si vyžiadali desiatky mŕtvych.

Pomenovať špeciálnu vojenskú jednotku po hrdlorezoch z UPA je taká bezočivosť, akoby v Nemecku niekto premenoval vojenskú jednotku na „Hrdinovia Einsatzgruppen“ alebo na Slovensku „Hrdinovia Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy“. Svet by vybuchol od hnevu, no Zelenského výčiny ticho toleruje, hoci je to pľuvanec do tváre všetkým obetiam, ktoré ukrajinské nacistické beštie rozštvrtili sekerami a pílami vo Volyni, ktoré postrieľali v Kolbasove, Zboji, Novej Sedlici, Uliči či Blatnici, kde špeciálne vyhľadávali komunistov a židov. Naši vojaci umierali v bojoch s banderovcami v Nízkych Tatrách (na Ľupčianskej Magure), vo Veľkej Lodine a na iných miestach. Namiesto toho, aby sa Zelenskyj, usilujúci sa dostať do Európskej únie čo najskôr, definitívne odstrihol od tohto nacistického a teroristického dedičstva, vzdáva poctu mäsiarom, ktorí páchali tie najhoršie zverstvá a vedome mláti Poliakov, Slovákov a Čechov do tváre. Som znechutený z toho mediálneho ticha a hanbím sa za každého, kto bagatelizuje tieto výčiny alebo sa vyhovára, že teraz nie je čas protestovať, lebo úbohá Ukrajina sa bráni… Vždy je čas nedovoliť, aby sa z vrahov stali hrdinovia, vždy je čas zabrániť tomu, aby sa nacistickí kolaboranti uctievali ako bojovníci za ukrajinskú samostatnosť. Žiadam príslušné slovenské orgány, aby konečne konali a ozvali sa.

Viem, že Rusko zneužilo tieto tendencie na prepadnutie suverénneho ukrajinského štátu, ale keď minister zahraničných vecí Sergej Lavrov hovorí, že Volodymyr Zelenskyj sa správa ako „kápo“ – židovský väzeň nútený spolupracovať s nacistami – nemôžem v tom pri pohľade na jeho závislosť od Pravého sektora nevidieť zrnko pravdy. Zlomovým bodom bol aj v tomto vývoji prevrat na Majdane v roku 2014. Mnohí ultranacionalisti obsadili kľúčové mocenské pozície a začali budovať politiku pamäti, ktorá rehabilitovala OUN a UPA. Kľúčovým aktérom sa stal Ukrajinský inštitút národnej pamäti, založený v roku 2014 pod dohľadom nacionalistického historika Volodymyra Vjatroviča. Stal sa zástancom „zákona o dekomunizácii“, ktorý ocenil OUN a UPA ako „bojovníkov za nezávislosť Ukrajiny v 20. storočí“. Mnohí odborníci boli skeptickí k takémuto správaniu a rozčarovaní z tohto zákona, pretože podkopával kritické štúdie o skutočnom charaktere a odkaze týchto skupín.

Z historických prameňov vieme, že ukrajinskí nacionalisti sa zúčastňovali na pogromoch proti Židom ešte pred príchodom nacistov, keď Červená armáda ustúpila a vákuum právnej moci vytvorilo nové príležitosti pre extrémistov a oportunistov. V mnohých lokalitách členovia OUN útočili na židovské domy, lúpili ich, znásilňovali ženy a dievčatá, verejne ponižovali Židov a mnohých zabíjali, niekedy formou etnických čistiek. Ukrajinskí nacionalisti boli počas druhej svetovej vojny rozdelení. Jedna frakcia poslúchala Banderu, zatiaľ čo druhá poslúchala Andriya Melnyka. Ten bol ešte lojálnejší k nacistickému Nemecku ako Banderovi podporovatelia.

Po prevrate na Majdane začala krajná pravica vnucovať spoločnosti ultranacionalistický naratív. Od začiatku sa tomu mnohí ľudia vzpierali. Nechceli mať vo svojich mestách pamätníky a ulice Banderu, Šucheviča či Melnyka. Po prevrate roku 2014 bolo na celej Ukrajine zbúraných a odstránených viac ako tisíc pamätníkov komunistických vodcov, vojakov Červenej armády a sovietskych partizánov. Boli premenované desaťtisíce ulíc, ako aj miest a dedín. Stalo sa tak bez riadnej diskusie s miestnymi obyvateľmi a historikmi. Mnohé z týchto rozhodnutí boli vnútené ľuďom silou a miestni obyvatelia museli zmeny jednoducho akceptovať. Tí, ktorí sa proti tomu postavili, boli označení za ruských kolaborantov alebo za zradcov ukrajinského ľudu.

Ukrajinský inštitút národnej pamäte mlčal a nikdy nespochybnil tento problematický diskurz. Naopak, Centrum pre boj proti dezinformáciám , pracovný orgán Rady národnej bezpečnosti a obrany Ukrajiny, začal obhajovať dokonca aj divíziu Waffen SS Galícia a tvrdilo, že všetky informácie o jej údajných zločinoch sú len „ruskou propagandou“. Práve odtiaľto pochádzajú naratívy našich liberálnych médií, politikov a analytikov, ktorí akékoľvek poukazovanie na fašizáciu ukrajinskej spoločnosti popierali, spochybňovali a zľahčovali výrokmi spomínaného centra, že je to len kremeľská propaganda, kým kritickí výskumníci boli na Ukrajine šikanovaní, ostrakizovaní a čelili vyhrážkam smrťou. Nikto sa ich nezastal, a tak volili radšej exil. Musíme to zmeniť a jasne odkázať do Kyjeva: Pán Zelenskyj, s týmto dedičstvom do Európskej únie neprejdete!!!

Eduard Chmelár