ODÍĎTE!

Najprv krátka správa. Niektorých z vás zrejme prekvapí, že sa mi ospravedlnili slušne dvaja kultivovaní poslanci strany SMER-SSD za to, čo si dovolil voči mne vtedajší generálny manažér strany Viktor Stromček – v prípade prekladu knihy, o ktorom som tu písal v sobotu. Obaja navyše vedia aj ďalšie šokujúce podrobnosti, za akých absurdných okolností a prečo som sa musel zachrániť na Kysuciach predajom môjho bytu a chatky v roku 2012 a pokračovať aj tu, ďaleko od rodného domova, v podpore strany SMER, aj napriek všetkému. Chápete??? Napriek všetkému….. !

Najmenej po dva roky (2022 a 2023) tu viacerí priatelia a čitatelia na mňa naliehali, aby som vo svojich článkoch ako najstarší komentátor viac písal o svojich skúsenostiach z minulosti a napísal aj knihu mojich novinárskych spomienok. Reagoval som opakovane s tým, že NIE, NECHAJME TO TAK prosím vás, nie je to dobrý nápad, netreba sa vracať do minulosti – to moje písanie by nebolo nič veselé a to čítanie by bolo šokujúce. Našiel som tu chvalabohu na Kysuciach napokon aký-taký modus vivendi a lepšie je nechať minulosť minulosťou, v duchu anglického príslovia „Let sleeping dogs lie“. Ak to príslovie nepoznáte, vygooglujte si jeho obrazný význam. Naliehanie čitateľov však pokračovalo ďalej, preto som po voľbách začiatkom novembra 2023 napísal, že dobre – ak tak chcete, jeden celý týždeň nebudem od pondelka do nedele písať bežné politické komentáre na podporu strany Smer a Roberta Fica, ale spíšem v kocke časť svojich spomienok. Takže nie som to ja, kto sa chcel zaoberať minulosťou, vy arogantní hlupáci – tí, čo ste tu niektorí vypisovali na moju adresu drísty a ponaučenia o nejakej sebaľútosti. Je to presne naopak, čiatelia naliehali, že chcú čiťať spomienky. Chápete to, vo svojej tuposti….?

Ten predposledný z mojich článkov zo začiatku novembra 2023 dnes zopakujem, hoci tupá hlava aj tak nikdy nič nepochopí a zostane tupou a obmedzenou bez ohľadu na čokoľvek. Prosím vás odíďte, tí čo ste mi tu v týchto dňoch vypisovali urážlivé sprostosti na moju adresu. Ja nie som ako Chmelár, že v hneve blokuje ľudí na zozname priateľov vo veľkom. Prosím odíďte sami, zrušte svoje priateľstvo so mnou. Buďte tak láskaví, urobíte dobrú vec.

Ešte raz opakujem – pre tých bezcitných a tupých – že NIE JA som sa chcel vracať do minulosti v mojich článkoch, ale moji čitatelia! Tu je ten môj článok z jedenásteho novembra 2023, s aktuálnou poznámkou na záver:

„Michal Zoldy
11. november 2023

Zdieľané s Priatelia
VYNÚTENÝ „ÚTEK“ Z BRATISLAVY

V roku 2012 sa moja situácia stala kritickou. Prišli však parlamentné voľby a s nimi nádej, že sa vďaka tomu vrátim do zamestnania v Parlamentnom inštitúte Národnej rady Slovenskej republiky, z ktorého ma v roku 2010 vyhodil R. Sulík pre moju podporu Smeru. Radičovej koalícia sa rozpadla a voľby vyhrala strana SMER-SSD s takým náskokom (44%), že vládla sama. Mala takú väčšinu kresiel v parlamente, že nepotrebovala vytvoriť koalíciu. Dnes to znie až neuveriteľne.
Voľby sa konali desiateho marca a ja som sa ôsmeho marca s námahou predral do haly NTC, kam prišlo 6500 ľudí podporiť R. Fica na posledný predvolebný míting. Nešiel som tam ako bežný občan volič zaspievať štátnu hymnu a len si posedieť a zatlieskať. Vybral som sa tam, lebo na ten míting prišiel z Bruselu verejne podporiť „ficovcov“ šéf skupiny socialistov v Európskom parlamente, Hannes Swoboda. Chcel som to vidieť a počuť osobne, aby som mu mohol okamžite poslať mail s poďakovaním. Pred nedávnom ste tu čítali ten môj mail a Swobodovu odpoveď naň v angličtine aj s prekladom do slovenčiny. Hannes Swoboda v odpovedi na moje ďakovné posolstvo ocenil obrovskú podporu verejnosti, aj moju osobnú, Robertovi Ficovi a jeho strane. Logicky som v kútiku duše dúfal, že po zdrvujúcom víťazstve Smeru ma jeho predstavitelia vrátia do kancelárie NR SR podporovať ich stranu aj naďalej ako bežný radový zamestnanec úradník, žiadna trafika!!! Mali pod kontrolou všetko a bol som od januára 2011 nezamestnaný.

V nedeľu jedenásteho marca 2012 som bol o štvrtej ráno vonku na ľudoprázdnej Súmračnej pred centrálou strany SMER-SSD, aby som zablahoželal poslancom Smeru k víťazstvu a ak sa bude dať, poprosil o pomoc za seba. Na ulici nebol nikto, ani nohy tam nebolo. Keď začali rozradostení predstavitelia strany vychádzať von, Pavol Paška mi pri podaní ruky povedal „Michal ideme, ideme spolu“. Stihol som zablahoželať Kažimírovi a Tomášovi, ale hlavne som bol rád keď sa vo dverách objavil Juraj Blanár. Kráčal som s ním k jeho autu a poprosil ho jednou jedinou krátkou vetou o pomoc. Jeho odpoveď: „Michal prepáčte, mám za sebou dlhú volebnú noc, ponáhľam sa autom do Žiliny, až niekedy inokedy, dobreeee…?“
Ako som tu v týchto dňoch písal, aj moje mejlové prosby Ľubošovi Blahovi a pani Algayerovej boli v konečnom dôsledku márne. Dostal som síce od nejakej asistentky odkaz, že mám prísť prvého júna do NR SR za kancelárom Stromčekom, ale dopadlo to inak. Prišiel som do Národnej rady a na chodbe na prvom poschodí sme sa so Stromčekom stretli. Bol prekvapený, že idem za ním, vraj „Ja o vás nič neviem a ja nemám na vás vôbec čas, odchádzam preč a ponáhľam sa…“ To bol ten istý Viktor Stromček, ktorý, ako si pamätáte, mi povedal, že ma do hodiny vyhodí zo zamestnania v Kancelárii Národnej rady, ak ešte raz s nejakým poslancom budem hovoriť o vydaní knihy, ktorú som z jeho príkazu preložil do angličtiny. Koniec nádeje, bolo mi to jasné. Vycestoval som síce ešte za Jurajom Blanárom do jeho úradu VUC v Žiline a hovoril s jeho riaditeľkou kancelárie pani Žurekovou, milou a empatickou pani, ale ani po tom, ako som poslal Blanárovi všetky dokumenty o mojej podpore strany SMER doma aj v zahraničí, nezmenilo sa nič. Juraj Blanár nepomohol…..

Pochopil som, že ak sa dá nejako zachrániť, tak jedine tým, že predám svoj byt a odídem preč z rodnej Bratislavy do nejakého lacného kúta v horách. Ak som chcel žiť, musel som si predať strechu nad hlavou. To sme aj s mamou urobili a odišli sme na Kysuce. Mohlo to byť kdekoľvek inde, išli sme na mne absolútne cudzie Kysuce. Mimochodom, za ten byt v Petržalke – môj milovaný domov – som v roku 2012 dostal 80 000….. (!)

Teraz preskočím jedenásť rokov. Tento rok, 30. marca, urobila Mimi so mnou v Bratislave hodinový rozhovor. Mal úspech, videlo ho 86 000 ľudí. Divácke reakcie boli pozitívne. Vrátil som sa ešte v ten večer na Kysuce a na druhý deň (31. marca ) mi dopoludnia zazvonil telefón, akési neznáme číslo…. Skoro som onemel, volal ma Juraj Blanár a tykal mi: „Michal, počuj skvelý rozhovor s Mimi. Prosím ťa kde si, kde si celé tie roky, vôbec o tebe nepočuť, prosím ťa žiješ ty vôbec? To je skvelý rozhovor…“ Zostal som v šoku, volal ma ten istý Blanár, ktorý na mňa nemal po volebnej noci v roku 2011 čas. Zrazu na mňa pred voľbami 2023 čas bol….??? Vysvetlil som mu kde som, kam som sa z Bratislavy podel, že som zutekal v núdzi z Bratislavy lebo som musel z niečoho žiť a tak som predal byt a ušiel na Kysuce. Nepustil som ho dvadsať minút k slovu, rozpovedal som mu celý príbeh o nekompromisnej aktívnej pomoci Smeru od roku 2002, aj pred terajšími voľbami, a povedal som mu aj horor o preklade knihy a o tom, ako sa zachoval ku mne generálny manažér Smeru Stromček. Blanár bol zhrozený, vôbec o tom nevedel. Povedal som mu v kocke všetko, bolo toho dosť. Počúval, bol v aute na ceste do Žiliny. Pýtal sa kde bývam, v ktorej kysuckej dedine, že príde za mnou. Z tónu môjho hlasu a z toho, čo som mu povedal, pochopil, že to je zbytočné. Nechcem, netreba, načo? …..Vedel presne kde bývam, lebo v blízkej hasičskej zbrojnici pred rokmi odovzdal nové autá. Škoda, že si na mňa nespomenul a nevolal ma keď som bol v krajnej núdzi na jar 2012…..ale teraz, po jedenástich rokoch. Pre boha, načo?

Priatelia, tu môj príbeh končí. Mám neodrobených 5 rokov lebo zamestnanie som stratil ako 57- ročný a pohnuté životné udalosti s hľadaním zamestnania a s vážnym ochorením umierajúcej mamy sa ukázali rozhodujúce.“

Na záver: Hlupáci, s vašimi tupými poznámkami na moju adresu….. chápete, že aj po tom všetkom som NEZANEVREL a pokračoval aj odtiaľto v nadšenej podpore Smeru? Čítali ste tu roky deň čo deň moje články na podporu Smeru, snažil som sa vytvárať a udržiavať dobrú náladu a príjemnú atmosféru optimizmu, bez ohľadu na seba! Zamyslite sa nad svojou arogantnou hlúposťou a odíďte, odíďte sami!

Každý politický komentátor, vrátane mňa, vie toho viac než iba to, o čom vo svojich článkoch napíše. Uisťujem vás, že toho viem nielen všeobecne ale aj aktuálne oveľa viac – aj šokujúce podrobnosti, o ktorých som nepísal, ktoré ale poznám a viem o nich. Podobne ako niektorí moji ďalší výborní alternatívni kolegovia….

Na samý záver, môj facebookový archív je plný komentárov, v ktorých som sa tu nekompromisne zastával aj Juraja Blanára – áno Blanára, napriek všetkému…. mohli ste ich všetci čítať.

Aspoň som nedopadol ako Danny Kollár. Mimochodom, Danny….. bol to on, kto na mňa tri týždne energicky naliehal, aby som si okamžite otvoril Telegramový kanál, hoci ja o publicitu už dávno nestojím a nepotrebujem ju. Aj moja facebooková stránka je len pre priateľov, je neverejná. Ale to hlupák nepochopí.

Odíďte, tí čo ste mi tu písali povýšenecké mentorské blbosti na moju adresu!

Michal Zoldy