„NEŠŤASTNÁ JE KRAJINA, KTORÁ POTREBUJE HRDINOV“

Na premiéru Brechtovej hry Život Galileiho v Slovenskom národnom divadle som šiel s miernymi obavami. Bertolt Brecht patrí spolu s Dürrenmattom a Shawom medzi mojich najobľúbenejších dramatikov, ale nie vždy je uchopený správne. Bol som na premiére jeho hry Malomeštiakova svadba v roku 2013 a bol to prvý a dúfam, že aj poslednýkrát, čo som videl divákov pobúrene odchádzať zo sály počas predstavenia. Richard Stanke, Milan Ondrík, Petra Vajdová a ďalší vtedy predviedli niečo tak extrémme naturalistické, že to takmer polovica obecenstva jednoducho neprijala. Tvorcovia však neprejavili ani štipku sebareflexie, keď sa bránili, že je dobré, že hra divákov vyprovokovala, že to jej autor v čase vzniku diela predpokladal a že tí, ktorí odišli, iba potvrdili, že sú malomeštiaci…

Nemyslím si, že keď ma odpudzuje krv, vracanie, pľutie, samoúčelné vulgarizmy a súlož na javisku, že som malomeštiak. Naopak, Brechta som čítal a myslím si, že slovinský režisér Diego de Brea a dramaturgička Miriam Kičiňová nepochopili pointu tejto hry. Brecht je veľmi jasný autor a nemožno ho interpretovať účelovo, nemožno sa pomýliť pri chápaní toho, na čo narážal…

O to väčším vysoko pozitívnym prekvapením sa stala pre mňa včerajšia premiéra jedného z najvýznamnejších diel svetovej dramatiky, ktorého jednotlivé repliky poznám naspamäť. Režisér Martin Čičvák sa priznal, že hru pripravoval špeciálne pre Ľuboša Kostelného („Keď máme toho Ľuboša, musíme urobiť Galileiho“), a bol to skvelý výber. Kostolného považujem za našu hereckú špičku najmä odvtedy, keď som ho videl excelovať v Hamletovi, no včera zo seba vydrel všetko a myslím, že sa aj fyzicky poriadne namakal. Očakávane vynikajúci bol aj Robert Roth, ktorý ma nesmierne bavil v úlohe dogmatického cirkevného hodnostára, ktorý sa odmietal pozrieť ďalekohľadom na oblohu, aby v ňom videl to, čo vyvracia Aristotelovo učenie. Zaujímavé postavy dostali aj Gregor Hološka, Gabriela Dzuríková a Alexander Bárta. Mňa však najviac prekvapil výkon Juraja Loja v úlohe Andreu. Loja som doteraz nevnímal ako talentovaného herca, jeho emočný rozsah bol takpovediac dosť subštandardný a monotónny. Ale tu sa prekonával, nespoznával som ho.

Celkovo to bolo naozaj výborné, vrátane originálnej scény (Katarína Holková), hudby (Hanns Eisler) a kostýmov (Georges Vafias). Trochu rušivo na mňa pôsobila len zbytočná interaktívna vsuvka hercov medzi divákmi, ktorej muzikálové poňatie vyznelo lacno (a priznávam, keď sa rozsvietili svetlá a umelci priamo oslovili divákov, niektorí z nás sa zľakli, že nasledovať bude ďalšie čítanie politického vyhlásenia). A najmä zo začiatku sa hra nevyhla chronickej chorobe našich divadelných predstavení – ukričanosti až urevanosti. Ale za tie zimomriavky a dojatie, ktoré sa u mňa v divadle už dávno nedostavilo, zo srdca ďakujem.

Hlavným mottom hry Život Galileiho je azda najznámejší výrok Bertolta Brechta „Nešťastná je krajina, ktorá potrebuje hrdinov“. Význam tohto citátu je úplne jednoznačný. Naznačuje, že hrdinstvo je nevyhnutné len vtedy, keď zlyhajú bežné inštitúcie, spoločenský poriadok a morálka. Brecht kritizuje situácie, kedy spoločnosť oslavuje hrdinské činy namiesto toho, aby vytvorila podmienky, v ktorých by takéto hrdinstvá neboli potrebné. Galileo pod hrozbou upálenia odvolal svoje učenie. V očiach svojich sklamaných prívržencov sa zachoval ako zbabelec. Lenže ako neskôr precitá nadšený Andrea, v skutočnosti ukryl a zachránil pravdu pred nepriateľom, aby mohol pokračovať v práci a vydať svoje dielo v zahraničí. Jeho smrť by nič nevyriešila, naopak, práve tak by inkvizičná moc nad ním zvíťazila a navždy ho umlčala. „Ľudia, ktorí trpia, ma nudia,“ hovorí Brechtov Galilei.

A práve tu sa skrýva nadčasová pravda, ktorá by mohla niečo povedať nielen divákom, ale aj samotným hercom. Ich dramatizácia súčasnej politickej situácie, hysterické výkriky typu, že tu prebieha „genocída slobodnej tvorby“ (Zuzana Kronerová) a podobne, sú nielen neúmerným preháňaním ľudí, ktorí nedokážu konštruktívne riešiť problém a s každodennými komplikáciami sa nevyrovnávajú demokraticky, ale revolučne. Toto prvoplánové politizovanie ich predovšetkým profesne nesmierne poškodzuje a oslabuje presvedčivosť ich hereckých výkonov.

Silný umelecký zážitok z včerajšieho predstavenia vo mne iba umocnil presvedčenie, že umelec sa najsilnejšie dokáže vyjadriť práve na javisku, nie na tribúne. A ja po tom, čo som videl, opäť žasnem a pýtam sa: toto vám nestačí? Veď ste v tých dychberúcich replikách povedali o spoločnosti oveľa viac, oveľa hlbšie a oveľa pravdivejšie ako vo vašich primitívnych výkrikoch „Dosť bolo Fica!“. Máte vari komplexy z toho, že sa živíte interpretačným umením a že myšlienky, ktoré prednášate, nie sú vaše? Nemusíte! Práve v takýchto vrcholných hereckých výkonoch ste autentickí, práve takto dokážete pohnúť svetom, práve takto vás máme radi a sme ochotní načúvať vašej výpovedi. Strážte si svoju úroveň a nešaškujte s politikmi, nepotrebujete to!

V každom prípade túto hru odporúčam všetkým, choďte sa na ňu pozrieť. Tvorcovia pripomenuli, že premiéra sa koná práve v čase, keď sa človek dostal vďaka mesačnej misii Artemis II najďalej od Zeme. Ja zasa podotýkam, že dnes si pripomíname aj 65. výročie prvého letu človeka do vesmíru. G ako Galilei, G ako Gagarin. Symbolickejšie sa to hádam načasovať ani nedalo.

Eduard Chmelár