KEĎ DVAJA ROBIA TO ISTÉ, NIKDY TO NIE JE TO ISTÉ.

V súčasnom progresivistickom umení sa často ako hlavné – a niekedy aj jediné – hodnotiace kritérium javí miera teatrálneho prekračovania morálnych a estetických hraníc.

Popravde však rýdza umelecká tvorba stojí na inom základe: na talente, ktorý nie je univerzálne rozdelený. Je viazaný na individuálne predispozície – či už ich nazveme genetickými, alebo ich vnímame ako súčasť vyššieho poriadku. Z toho prirodzene vyplýva, že nie každý je schopný vytvoriť plnohodnotné umelecké dielo na rovnakej úrovni.

Napríklad klasický balet môže na skutočne umeleckej úrovni vykonávať len pohybovo talentovaný človek so zmyslom pre rytmus, ktorý prešiel dlhoročným, systematickým a mimoriadne náročným tréningom. Podobne je to aj v mnohých ďalších umeleckých disciplínach. Kritérií hodnoty umenia je samozrejme podstatne viac, avšak predispozícia talentu je nevyhnutná.

Naopak, časť moderného pseudoumenia podľa tohto pohľadu nahrádza náročnosť remesla a talentu jediným kritériom – ochotou prekračovať akékoľvek hranice a zbavovať sa civilizačných zábran. Keďže takýto prístup nevyžaduje špecifické talenty, výsledný „akt“ je v zásade dostupný komukoľvek, s adekvatnou mierou exhibicionistického narcizmu.

V tomto kontexte sa v časti súčasného pseudoumenia objavuje ešte jeden charakteristický moment: dôraz na osobnú „psychohygienu“ autora ako legitimizujúci princíp tvorby. Umelecký akt sa tu chápe ako priame vyjadrenie impotencie vnútorných stavov – často bez snahy o ich transformáciu. Autor tak nevstupuje do procesu, v ktorom by svoje pocity spracoval, ale skôr ich v surovej podobe prezentuje, neraz ako prejav vlastných neistôt, pocitov nedostatočnosti či vnútorných konfliktov.

Takýto prístup však zásadne mení povahu umeleckej výpovede. Dielo sa nestáva sprostredkovaním skúsenosti emócie, ale jej bezprostredným a manipulatívnym výlevom, častokrát až výgrcom.
Namiesto tvarovania obsahu vzniká jeho priame vystavenie, ktoré je síce autentické v rovine subjektívnej výpovede, no často rezignuje na univerzálnejšiu zrozumiteľnosť a hodnotovú váhu.
Výsledkom býva rozpačitý pokus o umenie, ktorý oslovuje skôr úzky okruh recipientov zdieľajúcich podobný smutný kontext či prehnanú senzibilitu, čím potvrdzuje svoj ,prepytujem terapeutický zmysel.

Naopak, tradične chápané umenie – aj keď vychádza z hlboko osobných impulzov – prechádza procesom transformácie. Autor svoje vnútorné prežívanie neprezentuje priamo, ale sprostredkúva ho cez metaforu, náznak, štruktúru a formu. Tým dochádza k určitému „odosobneniu“: obsah prestáva byť výlučne egoisticky súkromný a nadobúda všeobecnejšiu platnosť aj rešpektovateľnosť.

Práve tento transformačný moment umožňuje, aby sa dielo stalo zdieľateľným a akceptovania možným v širšom kultúrnom poli. Neoslovuje len úzku sebestrednú skupinu, ale dokáže komunikovať naprieč rôznymi skúsenosťami a kontextmi – nie preto, že by potláčalo osobnosť autora, ale preto, že ju dokáže presiahnuť.

Mr. art. Oskar Rózsa M.D.

——

🔔 WHEN TWO DO THE SAME THING, IT IS NOT THE SAME.

In contemporary progressivist art, the primary—and at times the only—criterion of evaluation often appears to be the degree of theatrical transgression of moral and aesthetic boundaries.

In truth, however, genuine artistic creation rests on a different foundation: talent, which is not distributed universally. It is bound to individual predispositions—whether we call them genetic or perceive them as part of a higher order. From this it naturally follows that not everyone is capable of creating a fully realized work of art at the same level.

For example, classical ballet can be performed at a truly artistic level only by a physically gifted individual with a sense of rhythm who has undergone years of systematic and extraordinarily demanding training. The same applies to many other artistic disciplines. Naturally, there are many more criteria by which art may be judged.

By contrast, a portion of modern pseudo-art, in this view, replaces the demands of craft and talent with a single criterion—the willingness to cross boundaries and shed inhibitions. Since such an approach requires no specific talents, the resulting “act” is, in principle, accessible to anyone, provided there is a sufficient degree of exhibitionistic narcissism.

Within this context, another characteristic feature emerges in part of contemporary pseudo-art: the emphasis on the author’s personal “psychological hygiene” as a legitimizing principle of creation. The artistic act is understood here as a direct expression of inner states—often without any attempt at transformation. The author thus does not enter a process in which these feelings are worked through, but rather presents them in their raw form, frequently as manifestations of personal insecurities, feelings of inadequacy, or inner conflict.

Such an approach fundamentally alters the nature of artistic expression. The work ceases to be a mediation of emotional experience and instead becomes its immediate and often manipulative discharge—at times bordering on an outright outpouring.

Instead of shaping content, what emerges is its direct exposure. While this may be authentic on the level of subjective testimony, it often abandons broader intelligibility and deeper value. The result is frequently an awkward attempt at art that resonates only with a narrow circle of recipients who share a similar, often troubled context or heightened sensitivity—thus confirming, one might say, its quasi-therapeutic function.

By contrast, art in the traditional sense—even when it arises from deeply personal impulses—undergoes a process of transformation. The author does not present inner experience directly, but mediates it through metaphor, structure, and form. In doing so, a certain “depersonalization” occurs: the content ceases to be purely private and acquires a more universal dimension.

It is precisely this transformative moment that allows a work to become shareable and acceptable within a broader cultural field. It does not address only a narrow, self-referential group, but is capable of communicating across different experiences and contexts—not because it suppresses the author’s personality, but because it transcends it.

Mr. art. Oskar Rózsa, M.D.