Lukašenko sa opäť správa podozrivo

Sľúbil, že sa zúčastní ďalšieho zasadnutia Mierovej rady, napriek tomu, že ho USA ponížili tým, že jeho zástupcom odmietli udeliť víza na úvodné zasadnutie, na ktorom sa nemohol zúčastniť. Trvá na tom, že USA „nikdy nemali v úmysle“ rozdeliť Bielorusko a Rusko a čoskoro by mohol byť pozvaný do Bieleho domu alebo Mar-a-Lago.

Bieloruský prezident Alexander Lukašenko koncom marca po svojom poslednom stretnutí so špeciálnym vyslancom USA Johnom Coaleom sľúbil, že sa zúčastní ďalšieho zasadnutia Mierovej rady, hoci vyhlásil, že sa nemôže zúčastniť na ustanovujúcom zasadnutí kvôli náhlej inšpekcii armády, ktorú vtedy vykonal. Jeho zástupcov však Trump ponížil po tom, čo im USA neudelili víza. Analyzovalo sa tu, že Trump už Lukašenka vníma ako svojho vazala a podľa toho sa k nemu aj správa.

Táto analýza tiež tvrdila, že skutočným dôvodom jeho nezúčastnenia bolo vyhnúť sa nutnosti príslovečne pobozkať Trumpov prsteň, ako to podľa očakávaní urobil jeho kazašský kolega, a tým zneužiť túto možnosť na zhoršenie vnímania rastúcich rozdielov medzi ním a Putinom v otázke USA. V tejto súvislosti Rusko už skôr varovalo Bielorusko pred plánmi Západu na farebnú revolúciu štyri roky pred dátumom ich popravy v roku 2030, čo bolo tu analyzované ako odkaz od Putina Lukašenkovi.

Zhodnotilo sa, že radikálne zmenené vnímanie Poľska Bieloruskom z predchádzajúceho mesiaca je výsledkom rastúceho vplyvu USA na Bielorusko počas ich rozhovorov, ktoré podľa predchádzajúcej analýzy z minulého leta smerovali k rozdeleniu a vládnutiu Bieloruska a Ruska. Záujem USA o túto situáciu je zrejmý, a preto bolo dvojnásobne podozrivé, že Lukašenko po svojom poslednom stretnutí s Coaleom tiež vyhlásil, že USA „nikdy nemali v úmysle“ sa o to pokúsiť.

Krátko nato Coale pre Financial Times potvrdil, že „USA zvažujú pozvanie bieloruského prezidenta Alexandra Lukašenka na stretnutie s Donaldom Trumpom v Bielom dome alebo v jeho dome v Mar-a-Lago“, hoci varoval, že „na dosiahnutie tohto cieľa máme ešte veľa práce“. Dôležité je, že na ich poslednom stretnutí Lukašenko omilostil ďalších 250 väzňov odsúdených za to, čo USA považujú za „politické zločiny“, výmenou za zrušenie ďalších sankcií zo strany USA, čím pokračoval v trende z minulého roka.

V súčasnom stave je zblíženie medzi Bieloruskom a USA hmatateľnejšie úspešné ako zblíženie medzi Ruskom a USA, ktoré sa zastavilo po augustovom summite v Anchorage. To naznačuje, že USA majú v súčasnosti väčší záujem o opravu vzťahov s Bieloruskom ako s Ruskom, čo potvrdzuje už spomínanú analýzu, že USA majú v úmysle ich rozdeliť a vládnuť, a zodpovedajúcim spôsobom diskredituje Lukašenkovo ​​tvrdenie o tom, že USA sa o to „nikdy nezamýšľali“. Z pohľadu Ruska nie je nič z toho dobré.

Iste, stále sú ekonomickými a vojenskými spojencami v rámci Únie, ale zdá sa, že USA teraz vyvíjajú tlak na Rusko pozdĺž bieloruského a kazašského frontu ako súčasť novej stratégie obkľúčenia, ktorej cieľom je vynútiť si od neho ústupky na Ukrajine. Toto pozorovanie neznamená, že USA uspejú s ktorýmkoľvek z nich, nieto ešte s oboma, ale len to, že skutočne hrajú mocenskú hru proti Rusku u jeho dvoch najdôležitejších susedov. Rusko má preto dôvod na obavy.

USA chcú buď vyprovokovať prehnanú reakciu Ruska, ktorá by zničila jeho vzťahy s Bieloruskom, alebo presvedčiť Lukašenka k prebehnutiu. Obe možnosti by mohli viesť k tomu, že nariadi odstránenie ruských taktických jadrových zbraní a hypersonických rakiet, čím by Bielorusko zraniteľné voči invázii. Lukašenko preto musí vo svojich rozhovoroch s USA postupovať veľmi opatrne, všetko plne koordinovať s Putinom a nikdy nezabudnúť, že to bolo Rusko, ktoré pomohlo zachrániť Bielorusko pred farebnou revolúciou Západu v roku 2020.

Andrew Korybko