NESPADNIME DO PASCE TROJMORIA

Dnes som vystúpil na medzinárodnej konferencii o strednej Európe, ktorá sa konala pod záštitou podpredsedu NR SR Tibora Gašpara v Bratislave. Hovoril som o nevyhnutnosti hlbšej regionálnej spolupráce malých štátov pre ochranu ich suverenity a v tejto súvislosti som analyzoval tri existujúce formy v tomto priestore, ktoré sa oficiálne dopĺňajú, no v skutočnosti si konkurujú: Iniciatívu Trojmorie, Vyšehradskú skupinu a Slavkovský formát.

Nechcem vás unavovať podrobnosťami, napokon, kto má záujem, moja prednáška bude publikovaná na kanáli Youtube a už teraz sa teším, že o pár dní budem aj o týchto veciach diskutovať s ministrami zahraničných vecí Slovenskej republiky Jurajom Blanárom a Českej republiky Petrom Macinkom (Odpovede s Ankou Žitnou na STVR :24, v stredu o 21.05 hod.). To, na čo sa chcem v tejto chvíli zamerať, je domáce nadšenie z Iniciatívy Trojmorie, ktoré potvrdzuje, že na Slovensku nedokážeme geopoliticky myslieť.

Tento týždeň sa vrátil zo stretnutia šéfov parlamentov Trojmoria v Záhrebe nadšený predseda NR SR Richard Raši a so zápalom propagoval túto iniciatívu, aká je pre nás dôležitá, lebo nám vraj prinesie silné dopravné spojenia. No fajn. Samozrejme, že v takomto projekte nájdete aj pozitívne prvky. Kostra celej cestnej a železničnej siete vznikala v tomto regióne v čase, keď bol rozdelený medzi tri impériá. Preto sa mestá a oblasti prepájali na osi východ – západ. Výsledkom však bolo, že aj blízke periférne provincie zostávali navzájom izolované: napríklad poľsko-slovenské pomedzie nemá doteraz poriadne diaľničné a železničné prepojenie. Malo to však aj iné dôsledky.

Fixácia na imperiálne centrá fungovala v našej mentalite ešte dlho po tom, čo impériá padli. Viete napríklad, prečo prvé železničné spojenie medzi západom a východom Slovenska, resp. medzi Bratislavou a Košicami, viedlo okľukou cez severný oblúk, a nie priamo južnou trasou? Už od čias konskej železnice si to vyžiadalo pretrvávajúce turecké nebezpečenstvo. A tak ďalej. Mohol by som vám o tom veľa rozprávať. Ale to teraz nie je dôležité. My sme totiž pri tých všetkých vláčikoch a autíčkach zabudli na to podstatné: na geopolitiku, energetiku a bezpečnosť.

Keď Iniciatíva Trojmorie (po pristúpení Grécka už vlastne Štvormorie, lebo spája Baltské, Čierne, Jadranské a Egejské more) v roku 2016 vznikla, Sobotkova vláda v Česku a Ficova vláda na Slovensku ju pochopili správne: ako poľskú ambíciu premeniť sa na regionálnu veľmoc (čo narúša stabilitu v strednej Európe) a geopolitický nástroj USA na oslabovanie jednoty Európy. Lenže kým v Prahe zaznievala ostrá kritika najmä z úst exprezidenta Václava Klausa a česká vláda bola na ustanovujúcom samite zastúpená iba veľvyslancom, Slovensko konalo (ako zvyčajne) alibisticky: vláda sa tvárila, že sa jej to netýka a vo Varšave nás zastupoval prezident Andrej Kiska, a ten projekt otvorene podporoval, hoci na to nemal nijaký mandát.

V čom je teda Iniciatíva Trojmorie pre nás neprijateľná až nebezpečná? Zhrniem argumenty, ktoré zazneli odo mňa na konferencii, ale aj od českej ekonómky Ilony Švihlíkovej a renomovaného znalca medzinárodných vzťahov Oskara Krejčího. Trojmorie (hoci nadväzuje na medzivojnový sen maršala Piłsudského Medzimorie, ktorý mal predstavovať federáciu stredoeurópskych štátov pod vedením Poľska) by bez záštity prezidenta USA Donalda Trumpa (či presnejšie bez amerických vojenských základní v Poľsku) ani nevzniklo. Záujem Spojených štátov o Trojmorie ochladol počas Bidenovej vlády, ktorý ho považoval za „Trumpov projekt“, ale v súčasnosti je opäť v hre.

Američania ním sledujú vytvorenie sanitárneho kordónu (nárazníkovej zóny), ktorého cieľom je strategicky a energeticky odstrihnúť Nemecko, najmä však strednú Európu od Ruska. V dôsledku toho sa už vtedy (šesť rokov pred vojnou!) plánoval zvýšený dovoz podstatne drahšieho skvapalneného zemného plynu (LNG) zo Spojených štátov cez terminály v poľskom Świnoujścí a chorvátskom Krku. Nemusím zdôrazňovať, že je to ekonomicky nevýhodná alternatíva k ruským energonosičom. No aj infraštruktúrne projekty Trojmoria ako sú cesty a železnice nemali primárne slúžiť ľuďom, ale na rýchly presun vojenských síl NATO smerom na východ (čo sme aj krátko pred vypuknutím vojny na Ukrajine výrazne pocítili).

Tak si to zhrnňme. Prioritou Ficovho kabinetu je zachovať realistickú diverzifikáciu energetických zdrojov, čo za súčasného stavu bez ruského plynu a ropy jednoducho nepôjde – najmä ak zoberieme do úvahy, že trasy na Blízkom východe sú zablokované a veľvyslanec USA pri EÚ sa vyhráža stopnutím LNG, ak nezrušíme clá pre americké firmy, pričom takéto vydieranie si nedovolil ani Sovietsky zväz. A čo urobí táto vládna koalícia? Podporí projekt, ktorý nás má definitívne odrezať od Ruska. Dáva vám to logiku? Aj zahraničné médiá si na minuloročnom summite Trojmoria všimli, že po rokoch veľmi odmeraného prístupu Prahy a Bratislavy patrili český a slovenský prezident k „najviditeľnejším účastníkom stretnutia“. A predseda NR SR Richard Raši už tohto roku absolútne neskrýval, že je horlivým stúpencom projektu, akoby všetky vyššie spomenuté riziká nevnímal.

Nedajme sa pomýliť: Trojmorie je absolútne nevhodná a v niektorých aspektoch dokonca nebezpečná štruktúra pre slovenské štátne záujmy. Revitalizácia Vyšehradskej skupiny je nereálna pre poľské veľmocenské ambície. Jediným perspektívnym projektom je rozširovanie Slavkovského formátu nielen o všetky krajiny bývalej habsburskej monarchie, ale aj ďalšie malé štáty ako je Srbsko, Čierna Hora a ďalšie. To je recept, ako ochrániť suverenitu malých štátov. Napokon, to, že Srbsko nie je ani len pridruženým členom Trojmoria (na rozdiel od Ukrajiny), napovedá o zámeroch tohto spolku veľmi veľa.

Eduard Chmelár