Feminizmus a toxická maskulinita

Mediálny, ale žiaľ aj školský priestor začali okupovať dve nálepky – toxická maskulinita a mizogýnia.

Obe tieto nálepky sú produktom jazykovej diverzie. Dá sa povedať, že sú voľným pokračovaním „izmu“ menom feminizmus. Keď táto technika prerobenia spoločnosti prestala fungovať, zastúpili ju ďalšie nálepky.

Pokúsme sa vniesť poriadok do základných pojmov. V spoločnosti sa začalo používať označenie toxická maskulinita, no vôbec sa nepoužíva toxická ženskosť, pričom táto existuje rovnako, ako tá prvá, len bez pomenovania. Alebo mi chce niekto nahovoriť, že ženy nepoužívajú svoje výstrihy na manipulácie? Nepoužívajú posteľ ako univerzálnu valutu? A nepoužívajú svoju moc nad deťmi ako zbraň?

Podobným spôsobom sa nadužíva slovo mizogýnia. Rovnako tak existuje misandria, čo je chorobná nenávisť k mužom. Kto pracoval v čisto ženskom kolektíve (ako napríklad ja v školstve), vie celkom dobre, o čom je reč.

Problémom nie sú teda ani muži a už vôbec nie ženy. Problémom sú nefunkčné vzorce správania v homogénnych spoločenstvách, bez ohľadu na to, akého sú pohlavia. Tento problém je mimoriadne dobre pozorovateľný v školstve, kde je pomer žien zhruba 90.000 voči 20.000 mužom. Gender equity ako vyšitá, však?

Použijem konkrétny príklad z mojej praxe. Chlapec mal v škôlke a tiež na základnej škole len učiteľky. Ani len učiteľ telesnej výchovy v jeho ZŠ nebol muž. Predstavte si, že tento chlapec pochádza z rozpadnutej rodiny a žije len s matkou. To znamená, že po celých 15 rokov svojho života nemusí mať žiaden relevantný mužský vzor správania.  K tomu trávi denne v spoločnosti žien 5 hodín. Následky sú katastrofálne. Postupne začne brať vzdelávanie ako čisto ženskú vec, ktorá sa ho ako chlapca netýka. Prejavuje sa to následne nezáujmom o školu. Za 15 rokov sa len zriedka stretol s priamym, vecným a menej emocionálnym prístupom. Zato videl veľa emocionálnych reakcií. Tie vecné a mužské sú navyše v spoločnosti dnes považované za neempatické. Niektorí ich dokonca nálepkujú ako otvorene agresívne. Na druhú stranu treba tiež povedať, že ak je na škole aspoň jeden muž – typicky telocvikár alebo farár, deti dostávajú veľmi zúžený vzor mužskosti.

Tento problém sa týka rovnako aj dievčat, ktoré nedostávajú skúsenosť s mužskou autoritou, ktorá je pokojná, férová a predvídateľná. Ich obraz mužov formujú deformované sociálne siete a médiá. Oba popísané scenáre nie sú ojedinelé, pretože počet rozpadnutých rodín v našej spoločnosti je stále veľmi vysoký a počet učiteľov mužov je na školách veľmi malý.

Druhý príklad z mojej praxe, je reakcia niektorých mojich žiakov na hodinách. Niekedy sa ma zvyknú na začiatku hodiny z mosta do prosta opýtať otázku, ktorá nesúvisí s hodinou alebo vyučovaním. Raz sa ma takto jeden druhák opýtal, prečo sa nikdy nerozčuľujem a nikdy nekričím… Rovnako sa ma deti zvyknú pýtať pred začiatkom hodiny, ako sa mám. Testujú, akú mám náladu a či im odo mňa dnes hrozí písomka alebo skúšanie.

Tretí príklad z praxe je prevaha žien v kolektíve, ktorá sa manifestuje cez rôzne drobné udalosti. Deti sa pomerne často pomýlia a oslovia ma slovom pančelka alebo pani učiteľka. Keď sme pred dvoma rokmi dostali od vedenia nové rozvrhy, hore pri mene bolo na všetkých uvedené Učiteľka: (moje meno). V osloveniach sa občas objaví len slovíčko označujúce len ženské kolegyne. Na školeniach, kde som jediný muž, sa okolo tejto situácie robia zbytočné a neprimerané komentáre.

Štvrtý príklad je zo školení, kde sa pravidelne stretávam s kolegami a kolegyňami z rôznych typov škôl. Často sa mi sťažujú, ako nemiestne a miestami agresívne sa k nim správajú otcovia detí. Zároveň priznávajú, že problém by nebol taký vypuklí, keby bolo v ich učiteľskom zbore viac mužov.

Ak to mám zrhnúť, potom hlavným dôvodom nedostatku mužov v našom školstve nie je vždy len nízky plat. Je to pracovné prostredie, ktoré je negatívne nastavené voči mužom, či už cez homogénne ženské kolektívy alebo cez mediálny obraz pokrútených nálepiek. Muž v čisto ženskom kolektíve je buď „milý“ a zženštilý alebo je vnímaný ako hrozba či podozrivý. Žena takýmto podozreniam nečelí nikdy. Ak sa nakoniec muž odváži upozorniť na nefunkčné vzorce správania veľkého počtu žien, je okamžite obvinený z mizogýnie.

Na školu, kde je 30 žien, sa muž jednoducho neprihlási, aj keby mal mať dobrý plat. Navyše, niektorým zborom absencia mužov aj vyhovuje. Nikto sa nemusí prispôsobovať, nikto sa nemusí cenzurovať.

Možná náprava?

Náprava je žiaľ vzdialená, pretože prevaha ženských aktérov v školstve sama o sebe bráni vyriešeniu problému menšiny mužov. Takže ľudia, ktorí by mali tento problém pomenovať, sú zároveň súčasťou problému, ktorý vytvárajú.

V tomto roku robila Štátna školská inšpekcia (ŠSI) dotazníkový prieskum, na základe ktorého jej vyšlo, že mizogýnia je na slovenských školách problémom. Túto mylnú interpretáciu následne prebrali médiá a chytili sa jej aj rôzne mimovládky. Mizogýnie sa chytil aj Vlado Šnídl z Denníka N a chodí po školách, kde hovorí deťom o tejto téme.

Spomínaný prieskum vytvorila známa sociologička Zuzana Kusá a obsahuje niekoľko chýb. V prvom rade je orientovaný na konzervatívnosť, nie na mizogýniu. Ak mal byť vyvážený, potom tam mali byť aj otázky z opačného, teda liberálneho spektra. Zo zistení sa nedá povedať, či sú názory obojsmerné alebo nie. Nevieme určiť, či ide o mizogýniu alebo len o prirodzenú spolupatričnosť ku svojmu pohlaviu. Dotazník obsahoval len jednofarebné otázky a jeho výsledkom je tzv. Haló efekt. Ak respondent predtým odpovedal kladne, má vyššiu tendenciu odpovedať kladne aj v nasledujúcej. To je základ sociológie, ktorý by mala pani doktorka z SAV dobre poznať.

Ďalší problém je samotná interpretácia ŠSI, kedy tvrdí, že násilné riešenie problémov podporuje 31% chlapcov, ale zamlčí, že ho podporuje aj 21% dievčat. Takto sa jemne a nenápadne tvorí obraz zlých mužov. Z dotazníka nevyplýva ani kontext použitia násilia, keď naň štát stratí monopol. Nerieši situácie, kedy vznikne skutočne nebezpečná situácia (bezprávie, revolúcia a pod.) a prirodzenou vecou je ochrana svojej rodiny alebo majetku. Prípadne článok našej ústavy, ktorý nám v špecifických prípadoch umožňuje postaviť sa na odpor.

Tu sú dôkazy, že riešenie problému je ešte veľmi vzdialené. Ani inštitúcia, ktorá by mala byť v najvyššej možnej miere vedecká (SAV), nie je imúnna voči šíreniu nálepiek a dezinterpretácií. Pri Štátnej školskej inšpekcii zároveň vzniká podozrenie z aktivizmu a politického vplyvu ministerstva, ktorému podlieha.

Ryba smrdí od hlavy. Tá ryba sa volá Drucker. Predtým sa volala Gröhling. Mala príliš veľa iných mien predtým. Hádam žiaden rezort nemal tak častú výmenu svojho ministra, ako školstvo.

Svetonázor