NESMIEME SPOLUPRACOVAŤ S TRUMPOM, ŽENIE NÁS DO SVETOVEJ VOJNY

Analyzujem vojnové konflikty vo svete takmer 30 rokov, ako historik sa zaoberám propagandistickými prejavmi od staroveku do súčasnosti približne rovnako dlhý čas, ale nikdy som nezažil vojnovú propagandu takých obludných a odpudzujúcich rozmerov ako v prípade prebiehajúcej vojny na Blízkom východe. Už nestačí len to, že nám dennodenne cynicky klamú, Biely dom sa otvorene vysmieva obetiam, dehumanizuje ich a produkuje hanebné videá v štýle Hollywoodu, akoby vojna bola vtipná hra na hrdinov. Do toho všetkého titulky novín, ktoré eufemisticky komentujú zbesilé vraždenie v Iráne (vyše 30 percent všetkých obetí tvoria deti) ako „nepokojnú noc“.

Nedá sa s tým zmieriť. Pochopte, že tu už dávno nestačí suché konštatovanie, že bolo porušené medzinárodné právo. Na tom sa už dávno zhodnú aj vojnoví štváči s mierovými aktivistami. Problém je v tom, čo s touto informáciou urobíte. Či ju len pasívne prijmete alebo dokonca skonštatujete ako francúzsky prezident Emmanuel Macron, že útok na Irán síce porušil medzinárodné právo, ale zodpovednosť za to vraj nesie Teherán (sic!!! – len si skúste predstaviť, čo by to spôsobilo, keby toto niekto povedal o Ukrajine) – alebo sa proti tejto barbarskej agresii aktívne postavíte konkrétnymi krokmi tak, ako to urobil španielsky premiér Pedro Sánchez.

Je dôležité, aby sme si uvedomili, že táto vojna je najnebezpečnejšou zo všetkých, že konflikt na Blízkom východe je matkou všetkých konfliktov a má všetky znaky začínajúcej globálnej katastrofy. Blízky východ je najkomplikovanejším regiónom na svete a pochopiť jeho zložité vzťahy nie je jednoduché.

Je to najzraniteľnejší neuralgický bod planéty. Na začiatok vám poradím, že zabudnite na jednoduché a vopred dané čierno-biele vzorce, na aké sme zvyknutí v západnom svete, na dichotomické delenie my a oni, spojenci a nepriatelia, dobrí a zlí. Tu sa spojenectvá veľmi často menia nielen v čase a priestore, ale aj v názoroch na jednotlivé problémy. Z toho vzniká enormné množstvo nedorozumení a skreslených pohľadov na tento región.

V posledných dňoch sa napríklad v našom mediálnom priestore udomácnilo klišé, že cez Hormuzský prieliv prechádza 20 percent obchodovanej ropy a niektorí mudrlanti z toho usúdili, že to nie je až tak veľa a môžeme byť pokojní. Lenže Číne je tadiaľto dodávaných 40 percent, Indii 60 percent a Japonsku až 75 percent všetkej spotrebovanej ropy. Ak sa napríklad Hormuzský prieliv do konca tohto roku neotvorí, Japonsko ekonomicky skolabuje.

Hrá sa aj o vodu. Krajiny Perzského zálivu sú šialene závislé od prísunu pitnej vody a Irán má na to páky. Preto po školách, nemocniciach a pamiatkach začali Američania a Izraelčania ničiť iránsku energetickú infraštruktúru: ropné rafinérie, elektrárne a vodné nádrže. V niektorých častiach Iránu sa už situácia začína ponášať na Gazu.

Napriek veľkohubým propagandistickým rečiam sa pôvodný zámer agresorov nepodaril. Blesková vojna zlyhala, Irán sa nezlomil a napriek obrovskej presile útočníkov sa bráni oveľa efektívnejšie a robí nepriateľovi obrovské škody. Veď len jeden iránsky dron vyrobený za 50 000 dolárov musia Američania zostreľovať raketami za niekoľko miliónov. Okrem toho tak Američania ako aj Izraelčania sú zaskočení schopnosťou iránskych rakiet efektívne prenikať cez ich obranu a ničiť strategické ciele. Dovolím si tvrdiť, že najmä USA uviazli v pasci, že nasadenie pozemných vojsk je čoraz pravdepodobnejšie a že vojna bude čoraz agresívnejšia a bezohľadnejšia. Už to nie je len boj o Irán, už je to rozrastajúci sa regionálny konflikt a situácia je čoraz nebezpečnejšia.

Jedným z jej možných následkov je aj koniec zoskupenia BRICS. Tým, že sa India postavila na stranu Izraela a spolu so Spojenými arabskými emirátmi podporila útok na Irán, rozbila sen o dominantnom globálnom Juhu. Čína v tom oprávnene vidí aj útok na svoje záujmy. Rusko dodáva Iránu zatiaľ aspoň spravodajské informácie. Ukrajina sľúbila Trumpovi vstúpiť do vojny po jeho boku. USA sa snažia vyprovokovať štáty NATO, minimálne Spojené kráľovstvo a Turecko, k zapojeniu sa do vojny. Ešte stále si myslíte (ako štátny tajomník ministerstva obrany Igor Melicher), že sa nás tento kypiaci konflikt netýka?

Ešte nebezpečnejšie je, že vojna začína nadobúdať aj náboženský rozmer. Proti sebe sa postavili náboženskí fanatici. Trumpovo okolie oživilo Bushovu tézu, že na Blízkom východe napĺňajú „boží plán“. Nielen americký veľvyslanec v Izraeli Mike Huckabee, ale aj vrcholoví izraelskí politici (vrátane lídra opozície) sú presvedčení, že Izrael má „biblické právo“ zabrať rozsiahle územia „od Nílu až po Eufrat“, čo znamená oblasť od Egypta až po Irak. Oproti nim stoja iránski ajatolláhovia vedení vidinou mučeníctva a odhodlaní bojovať do poslednej kvapky krvi. Okrem toho sú izraelské územné nároky aj teologicky sporné, lebo moslimovia na ich provokácie s ľahkosťou reagujú, že oni sú potomkami Abraháma a sú tu dlhšie ako izraelské kmene. Samozrejme, v rovine interkultúrneho porozumenia sa dá tento spor vyriešiť tým, že Abrahám mal tak syna Izáka (od ktorého odvodzujú svoj pôvod Židia), ako aj Izmaela (ktorý je v islame uctievaný ako priamy predok proroka Mohameda) a obaja boli bratia – ale vysvetľujte to náboženským fanatikom…

K porozumeniu tejto globálnej krízy neprispievajú ani žalostne nízke znalosti našich politikov o Iráne. Minister obrany Robert Kaliňák povedal, že Irán je jediným štátom, v ktorom majú šiiti väčšinu a spoločne s opozičným Tomášom Valáškom zhodne tvrdia, že Teherán je hlavným sponzorom svetového terorizmu. Obe tvrdenia sú hrubo zavádzajúce. Po prvé, šiitski moslimovia tvoria väčšinu nielen v Iráne (95 %), ale aj v Iraku (65 %), Azerbajdžane (75 %) a Bahrajne (70 %). Neznamená to, že sú vo všetkom spojenci, ale vražda najvyššieho duchovného vodcu Chameneího nimi otriasla (v Iraku až tak, že vyhlásili trojdňový štátny smútok).

Veľmi sporné je zaradenie Iránu medzi teroristické štáty, vlastne je to americká propaganda. Irán sa nikdy nezapájal do teroristických útokov v USA a Európe – tie mali na svedomí sunnitské skupiny. Preukázaný je napríklad podiel Saudskej Arábie, blízkeho spojenca Sponených štátov, na útokoch z 11. septembra 2001. Paradoxne, Američania dosadili na čelo Sýrie hľadaného teroristu a člena Al-Kaidy Ahmada Šaru a Donald Trump ho dokonca prijal v Bielom dome, takže mnohí Američania si začali klásť otázku, načo bola dobrá tá vymyslená „vojna proti terorizmu“, ktorá stála 4,5 milióna ľudských životov.

Irán rozhodne nesponzoroval medzinárodný terorizmus na celom svete, podporoval iba skupiny v regióne, ktoré zaradil do „osi odporu“ a ktoré považoval za národnooslobodzovacie hnutia vo vzťahu k utláčaným Palestínčanom – princípom asymetrickej vojny je, že každý bojuje prostriedkami, aké má k dispozícii. Ak cynický manipulátor Tomáš Valášek pripisuje Iránu aj útok na izraelskú ambasádu v marci 1992 v Argentíne, tak k tomu treba dodať nasledovné. Atentátu predchádzalo zavraždenie generálneho tajomníka a spoluzakladateľa Hizballáhu Abbása al-Músawího 16. februára 1992, kedy izraelské bojové helikoptéry zaútočili na konvoj vozidiel. Pri útoku zahynulo 7 ľudí: Músawí, jeho manželka, jeho päťročný syn a ďalšie štyri osoby. Pomsta Hizballábu bola strašná, ale Izrael nemá morálne právo odsudzovať terorizmus dovtedy, kým sám bude ako štát používať teroristické metódy.

Teherán sa od atentátu v Buenos Aires niekoľkokrát dištancoval a vyhlásil, že s ním nemá nič spoločné. Nemusíme mu veriť, ale mali by sme brať do úvahy fakty, že Irán v boji proti svetovému terorizmu so Spojenými štátmi niekoľkokrát spolupracoval. Po útokoch z 11. septembra 2001 Irán a USA spolupracovali na zvrhnutí Talibanu. Teherán poskytoval Washingtonu spravodajské informácie, logistickú podporu silám Severnej aliancie a po páde režimu zohral kľúčovú úlohu pri formovaní novej afganskej vlády. Je pochopiteľné, že Irán za to očakával aspoň uvoľnenie sankcií. Namiesto toho sa mu George Bush „odvďačil“ tým, že ho zaradil spolu s Irakom a Severnou Kóreou do „osi zla“. Vtedy Teherán pochopil, že Spojené štáty sú vierolomný partner. Napriek tomu v rokoch 2014 – 2017 pomohol Spojeným štátom ešte raz, keď sa podieľal na porážke Islamského štátu.

Nepríčetné výkriky Grigorija Mesežnikova, že s Iránom a Ruskom sa nikdy nedá dohodnúť a aj „preventívna vojna“ proti nim je legitímna, len dokresľujú charakter tohto militantného šovinistu, ktorý lživými argumentmi podporoval všetky americké imperiálne vojny, vrátane tej v Iraku. Nesmieme takéto prejavy tolerovať. Každý by mal pochopiť, že Benjamin Netanjahu je extrémista, ktorý zavraždil 72 000 ľudí v Gaze, ktorý napadol päť štátov a ktorý sa desaťročia usiluje vtiahnuť USA do vojen vyčisťujúcich Blízky východ v prospech izraelskej rozpínavosti. A rovnako, že Donald Trump je najnebezpečnejší muž na tejto planéte, ktorý nerešpektuje žiadne pravidlá a vháňa svet do novej svetovej vojny.

Nesmieme takýchto ľudí nasledovať. Preto sa pripájam k varovaniu a výzve bývalého zástupcu vrchného veliteľa NATO v Európe, britského generála Richarda Shirreffa, ktorý vyhlásil: „V žiadnom prípade sa nesmieme zapájať do spolupráce so Spojenými štátmi, pretože tie sú vedené dvoma fanatickými bláznami Trumpom a Hegsethom (ministrom vojny), ktorí nemajú žiadnu stratégiu, dokonca ani len žiadne seriózne predstavy o tom, ako by sa mala táto vojna skončiť.“

Je preto našou povinnosťou odkázať Trumpovi, Netanjahuovi a podobným: Svet je už unavený z vašich konfliktov. Diplomacia nie je znakom slabosti. Naopak, je to najvyšší prejav ľudskej inteligencie. Dokonca aj nezvyčajne tichý pápež Lev XIV. sa už ozval, konečne jednoznačne odsúdil túto vojnu ako „nemorálnu“, priamo pokáral kresťanských sionistických kazateľov požehnávajúcich ťaženie proti Iránu a na adresu Trumpových vojnových modlitieb v Oválnej pracovni Bieleho domu kategoricky vyhlásil: „Žiadna vojna nie je svätá, iba mier je svätý! Vlády musia počuť krik trpiacich, nie fanatikov posväcujúcich násilie.“ Správne slová v pravý čas!

Eduard Chmelár