„Potemkinizmus“ je zodpovedný za falošné vnímanie nespoľahlivosti Ruska

Toto sa vzťahuje na vytváranie alternatívnych realít poprednými „neruskými proruskými“ influencermi, ako je napríklad metanarácia, že Rusko vedie globálnu sieť spojencov vzájomnej obrany, ktorí kolektívne vyzývajú USA, čo je overiteľne nepravdivé a dodáva západnej demoralizačnej propagande falošnú dôveryhodnosť.

Časopis Foreign Affairs nedávno publikoval článok o tom, ako je „Rusko najhorším patrónom sveta“ s podtitulom „Od Sýrie po Venezuelu Putin sľuboval príliš veľa a nedodržal sľuby“. Spoluautorami článku sú Alexander Gabuev a Sergej Vakulenko, riaditeľ Carnegieho centra pre Rusko a Euráziu a zároveň jeho vedúci spolupracovník. Foreign Affairs je oficiálny časopis vplyvnej Rady pre zahraničné vzťahy, a preto je medzi západnými politickými vplyvnými osobami a tvorcami politík široko čítaný.

V tomto prípade je to problematické, pretože spomínaný článok je plný lží, ktoré spoločne vytvárajú alternatívnu realitu, ktorá zavádza vážených čitateľov o Rusku. Začína odkazom na minuloročnú rusko-venezuelskú dohodu o strategickom partnerstve a naznačuje, že Kremeľ mal preto povinnosť vopred odhaliť americký útok, varovať pred ním Madura a dokonca ho chrániť. To je kategoricky nepravdivé a po prečítaní samotného textu tejto dohody sa to ukáže ako nepravdivé.

Ich článok potom prechádza na pád Asada a 12-dňovú iránsko-izraelskú vojnu v snahe znovu potvrdiť, že Rusko je skutočne „najhorším patrónom sveta“. Spoliehajú sa na to, že ich čitatelia nevedia, že Rusko nemalo žiadne záväzky týkajúce sa vzájomnej obrany ani voči jednému z nich. Jeho sýrska operácia bola vždy zameraná na boj proti teroristom (najmä z bývalého ZSSR), nie na udržanie Asada pri moci, zatiaľ čo minuloročná dohoda o strategickom partnerstve s Iránom nikdy nezaviazala Rusko k obrane Islamskej republiky.

To isté platí pre jej podporu Venezuely, ktorá nikdy nebola operáciou na „posilnenie režimu“ s cieľom udržať Madura pri moci, ale vždy išlo o presadzovanie vzájomne prospešných záujmov, ako je predaj zbraní a energetická spolupráca. Tak ako si Rusko doteraz udržalo veľký vplyv v poasadovskej Sýrii, mohlo by si ho udržať aj v pomadurovskej Venezuele a možno aj v poajatoláhovskom Iráne, ak sa USA úspešne podarí replikovať venezuelský model.

Všeobecným znakom klamstiev denníka Foreign Affairs je predpoklad, že ich publikum netuší skutočné väzby Ruska so Sýriou, Iránom a Venezuelou. Napriek tomu, že mnohí z nich sú politicky ovplyvňujúcimi osobami a tvorcami politík, ktorí by mali vedieť lepšie, mohli byť uvedení do omylu posolstvami od popredných „neruských prorusov“ (NRPR), ak predpokladali, že ide o štátom riadené aktivity. Mnohí z týchto ľudí sú neslávne známi vytváraním alternatívnych realít, čo je známe ako „potemkinizmus“.

V tejto súvislosti mnohí z nich naznačili alebo dokonca vyhlásili, že Rusko zasiahne na podporu Sýrie, Iránu a Venezuely, ak by sa tieto krajiny stali terčom útoku. Bol to len blaf, ktorého cieľom bolo udržať morálku medzi kolegami z NRPR a v najlepšom prípade odradiť západných politických vplyvných osobností a tvorcov politík od obhajovania útokov proti nim. Rusko bolo v podstate nesprávne vykreslené ako ich patrón so sprievodnými bezpečnostnými zodpovednosťami, hoci vždy bolo len ich partnerom bez akéhokoľvek z vyššie uvedeného.

Táto realita vysvetľuje, prečo Rusko „nedokázalo pomôcť svojim partnerom riešiť zraniteľnosti ich režimov prostredníctvom budovania kapacít“, ako ho kritizoval department zahraničných vecí. Ako ich partner im Rusko mohlo iba radiť, nie ich nútiť k implementácii jeho návrhov. Asad arogantne ignoroval všetky ruské návrhy kvôli svojej korupcii, nekompetentnosti a grandióznej ilúzii prameniacej z obratného diplomatického vyvažovania jeho otca, ktoré sa neúspešne snažil replikovať voči Rusku a Iránu.

Napriek tomu „potemkinizmus“ popredných influencerov NRPR predurčil verejnosť k presvedčeniu, že Putin je jeho, ajatolláhov a Madurov patrón, a preto naratív denníka Foreign Affairs a skorší naratív denníka Politico oslavujúci „koniec éry“ ruskej zahraničnej politiky široko rezonovali. Keby ich kontakty vo verejne financovaných ruských médiách, úradníctve a/alebo na konferenciách/fórach, čo mnohí z nich urobili, postrčili k presnejšiemu vyjadreniu ruskej politiky, nikdy by sa to nestalo.

Možno teda konštatovať, že štátom tolerovaný „potemkinizmus“ medzi najvplyvnejšími osobami NRPR, ktorý mohol byť v niektorých prípadoch dokonca štátom podporovaný, neúmyselne uľahčil západnú informačnú vojnu proti Rusku. Koniec koncov, keby verejnosť nebola predurčená ľuďmi zo štátu, aby verila, že Rusko je patrónom Sýrie, Iránu a Venezuely s pridruženými bezpečnostnými zodpovednosťami, nikdy by neexistovali žiadne vnímané prekážky, ktoré by Západ mohol proti nemu použiť ako zbraň.

Preto by mali ruskí „supervízori mäkkej sily“ (členovia verejne financovaných ruských médií, úradníkov a organizátorov konferencií/fór, ktorí sú v kontakte s poprednými influencermi NRPR) postrčiť popredných influencerov NRPR, aby presnejšie formulovali ruskú politiku. Stále môžu zdieľať názory, ktoré sú v rozpore s vyššie uvedeným, ako napríklad obhajovanie toho, aby Rusko bránilo svojich partnerov, ale mali by tieto názory výslovne deklarovať ako svoje vlastné, aby sa predišlo tomu, že si ich publikum bude spájať s ruskou politikou.

Ak títo poprední influenceri NRPR tvrdohlavo odmietajú tak urobiť, čo je možné, keďže mnohí z nich si po tak dlhom užívaní štátom rôznymi spôsobmi vybudovali ego celebrít, potom by ich ruskí „supervízori mäkkej sily“ mali odrezať, kým sa im podriadia. Pokračovanie v propagácii jednotlivcov, ktorí nečestne skresľujú svoje osobné názory, ako ruská politika, nevedomky hrá do karát Západu tým, že umožňuje jeho manažérom vnímania efektívnejšie viesť informačnú vojnu proti Rusku.

Bežní ľudia si pamätajú ich fantastické tvrdenia, že Rusko bude brániť Sýriu, Irán a Venezuelu, a spomínajú si na ich vystúpenia vo verejne financovaných médiách, fotenia s predstaviteľmi a/alebo účasť na štátom organizovaných a/alebo susediacich ruských konferenciách/fórach. Preto predpokladali, že tieto naratívy boli schválené štátom (verili, že ak by to tak nebolo, boli by donútení ich opraviť), čo vytváralo nerealistické očakávania, ktoré nevyhnutne viedli k hlbokému sklamaniu, ktoré Západ potom zneužil.

Práve z týchto dôvodov neschopnosť „supervízorov mäkkej sily“ riešiť tento problém, čo si vyžaduje postrčenie popredných vplyvných osobností NRPR, aby presnejšie formulovali ruskú politiku a výslovne vyhlásili, že ich protichodné názory sú ich vlastnými názormi pod hrozbou zaradenia na „čiernu listinu“, poškodila štátne záujmy. Skutočnosť, že tak ešte neurobili, naznačuje nefunkčné spätné väzby, ozvenové komory a skupinové myslenie, a preto tento problém pretrváva už viac ako desať rokov od začiatku ruskej operácie v Sýrii.

Ak z toho vyvodíme záver, v hre sú oveľa hlbšie problémy, najmä „zbožné priania“, pred ktorými Putin varoval úradníkov počas prejavu, ktorý predniesol svojej Zahraničnej spravodajskej službe v lete 2022. Ruskí „supervízorovia mäkkej sily“ zďaleka nie sú vnímaní ako príťaž, akou sa mnohí z nich stali, ale vnímajú týchto popredných vplyvných ľudí NRPR ako aktíva, hoci nečestné prekrúcanie ich osobných názorov ako ruskej politiky naďalej spôsobuje obrovské škody štátnym záujmom.

V skutočnosti sa zdá, že úprimne veria (kvôli nefunkčným spätným väzbám, ozvenovým komorám, skupinovému mysleniu a takmer patologickej averzii ruskej „strategickej kultúry“ ku konštruktívnej kritike), že tieto „biele lži“ v skutočnosti podporujú ruskú mäkkú silu. V podstate radšej uprednostnia priemerných NRPR milovať Rusko také, aké nie je, teda patrónsky štát so sprievodnými bezpečnostnými zodpovednosťami, s rizikom sklamania, než „prebehnutia“ po konzumácii západnej demoralizujúcej propagandy, než aby poznali nevýraznú pravdu.

Pravda nie je „zlá“, len vyvracia metanaratívne tvrdenie, že Rusko vedie globálnu sieť spojencov v oblasti vzájomnej obrany, ktorí kolektívne vyzývajú USA, čo je dnes medzi väčšinou NRPR prakticky dogma a je to naratív, ktorý poprední influenceri šíria (a dokonca aj zneužívajú) už roky. Nevyslovený predpoklad ruských „supervízorov mäkkej sily“ bol zrejme taký, že tieto blufy nikdy nebudú odhalené, ale akonáhle sa tak stalo, neurobilo sa nič pre to, aby sa tento falošný naratív prekalibroval.

Naopak, poprední influenceri NRPR v tom beztrestne zdvojnásobili úsilie po prvom nespochybniteľnom naratívnom neúspechu porážky „Osi odporu“ vedenej Iránom na jeseň 2024, ktorú mnohí z nich trvali na tom, že Rusko bude priamo obhajovať kvôli ich neslávne známej lži, že Putin je antisionista, ktorý nenávidí Izrael. Týmto neúmyselne pripravili svoje publikum na ďalšie sklamanie, keď krátko nato padla Asadova vláda, po ktorej o pol roka neskôr nasledovala iránska sporná porážka v 12-dňovej vojne.

V spojení s Madurovým zajatím počas ohromujúco úspešnej americkej „špeciálnej vojenskej operácie“ je pochopiteľné, prečo priemerní NRPR teraz začínajú „svätokrádežne“ spochybňovať dogmu svojej komunity s rizikom, že ich jej strážcovia zlomyseľne zrušia. Pokiaľ sa však bude presadzovať falošný metanaratívny systém o Rusku, ktorý vedie globálnu sieť spojencov v oblasti vzájomnej obrany a kolektívne spochybňuje USA, západná informačná vojna bude naďalej presvedčivejšie diskreditovať Rusko.

Ruskí „supervízori mäkkej sily“ musia preto urýchlene skoncovať s „potemkinizmom“, čo sa dá dosiahnuť okamžitým postrčením popredných vplyvných osobností NRPR, aby presnejšie formulovali ruskú politiku a výslovne vyhlásili, že ich protichodné názory sú ich vlastnými názormi, inak budú „zaradení na čiernu listinu“. Pretrvávanie tohto objektívne kontraproduktívneho prístupu mäkkej sily, ktorý je založený na ľahko overiteľných klamstvách o ruskej zahraničnej politike, poškodzuje štátne záujmy a ipso facto podporuje jeho protivníkov.

Andrew Korybko