Cintula je učebnicový terorista

Predslov: TERORIZMUS MÁ AJ PROGRESÍVNE ODTIENE

Teroristom sa môže stať každý fanatik a extrémista. Dokonca aj pod bannerom ušľachtilých ideálov. Teroristami boli anarchisti v Rusku, islamskí extrémisti po celom svete a ľavicoví či pravicoví zúfalci na západe. Na Slovensku sa stal teroristom progresívny aktivista Cintula.

Terorizmus nepozná ideologické hranice. Teroristov všetkých politických odtieňov spája fanatizmus a extrémizmus. A na to je potrebné vždy pamätať.

—-

Záverečná reč zločinca Cintulu vyvolala množstvo reakcií, podnietila analýzy, polemiky, komentáre a hodnotenia. Orgány progresívnej propagandy Miškovej strany, ako aj zvyšok deštruktívnej a nihilistickej, opozície vzdorujúcej zdravému rozumu, slová útočníka zľahčovali alebo s ľahkosťou ignorovali. Napriek tomu, že pozornosť príčetnej verejnosti venovaná zločincovým odporne šialeným a šialene odporným výlevom je absolútne opodstatnená, záujem je potrebné upriamiť na niektoré širšie súvislosti kauzy atentát.

Zblúdená duša

Isteže, žiaden komentár venovaný tejto téme nemôže obísť záverečnú reč zločinca Cintulu. Pod povrchom zdanlivej sčítanosti, mierne nadpriemernej štylistickej zručnosti a sklonu k prvoplánovej poetickosti sa ukrýva množstvo vnútorných protirečení mozgu a duše aj po takmer polstoročí stále blúdiacich v temných štôlňach handlovských baní, kde Cintula začínal profesionálnu kariéru. Ak však dáme nabok všetok slovný, kvázi literárny, pseudo (akože) filozofický, ideologický, propagandistický a obhajobný balast, záverečnú reč atentátnika možno bez zaváhania zhrnúť jednou vetou: Strieľal, pretože chcel prinútiť Roberta Fica a jeho vládu, aby zmenili politický kurz.

David Lindtner usvedčil Cintulu

Oveľa menej pozornosti bola venovaná záverečnej reči Davida Lindtnera, právneho zástupcu poškodeného Roberta Fica. Z hľadiska výkonu orgánov progresívnej propagandy ide o obzvlášť závažný zločin teroristického útoku na právo verejnosti na pravdu. Miškovi žoldnieri okradli širokú verejnosť o možnosť vypočuť si podstatné právne argumenty, presvedčivo dokazujúce, že Cintulov čin nie je z pohľadu skutkových zistení možné právne kvalifikovať inak ako obzvlášť závažný zločin teroristického útoku (podľa § 419 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona). Ak by neboli žoldnieri propagandy nájomnými agitátormi, ale novinármi, za ktorých sa lživo vydávajú, prinajmenšom by aspoň sucho konštatovali, že podstatná časť záverečnej reči doktora Davida Lindtnera by smelo mohla tvoriť rozhodnú časť odôvodnenia blížiaceho sa rozsudku. Nie preto, lebo advokát je právnym zástupcom Roberta Fica, ale preto, lebo jeho závery sú presné z právneho aj skutkového hľadiska.Bez zachádzania do právnych detailov a komplikovaného slovníka zákonov je potrebné zvýrazniť, že David Lindtner presvedčivo usvedčil Citnulu zo spáchania teroristického útoku. Nie z útoku na verejného činiteľa, nie z vraždy alebo úkladnej vraždy (v štádiu pokusu), ale z obzvlášť závažného zločinu teroristického útoku. Je možné v plnom rozsahu stotožniť sa s jeho argumentáciou, že je úplne bez významu, či zločinec Cintula ukončil alebo neukončil život Roberta Fica a tiež je úplne bez významu, či narušil alebo nenarušil ústavné zriadenie. Na spáchanie teroristického útoku úplne postačuje, ak páchateľ použije násilie v úmysle prinútiť (napríklad) vládu, aby konala/nekonala určitým spôsobom, niečo strpela alebo opomenula. Cintula vo výpovediach, ako aj v rozhovoroch s policajným agentom sám a jednoznačne vyhlásil, že na predsedu vlády strieľal preto, aby Roberta Fica a celú výkonnú moc prinútil zmeniť kurz v zahraničnej politike, v oblastiach kultúry, médií, trestnej politiky štátu a podobne. Takže Cintulova záverečná reč bola len posledným klincom do rakve, čo sám sebe zhlobil páchateľ.V deväťdesiatych rokoch, keď žurnalistika mala ešte aký-taký zmysel, záverečná reč Davida Lindtnera by bola publikovaná v plnom znení ako významný dokument. Nielen právny, ale aj historický, pretože ak vstúpi do dejín slovenskej justície a histórie nejaký trestný prípad, nepochybne ním bude atentát na Roberta Fica. Na konci tohto textu pripájam niekoľko úvah Davida Lindtnera mimo rámca právneho hodnotenia konania zločinca Cinulu. Ide o slová, ktoré musia odznieť a mali by sa šíriť, pretože presne popisujú spoločenské a politické udalosti, ústiace do zločinného konania teroristu v Handlovej.

Čo je teroristický útok

Kým sa dostanem k citovaniu advokátových vyjadrení, považujem za nevyhnutné urobiť ešte záverečnú autorskú poznámku. Cintulov zločin by bolo možné teoreticky právne kvalifikovať štyrmi spôsobmi: (i) útok na verejného činiteľa; (ii) vražda v štádiu pokusu; (iii) úkladná vražda v štádiu pokusu; (iv) teroristický útok. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti považujem za jediné správne a prakticky možné kvalifikovať tento čin len ako teroristický útok, pretože konanie Cintulu napĺňa všetky obligatórne znaky uvedenej skutkovej podstaty.Podľa nej sa teroristického útoku dopúšťa ten/tá „kto v úmysle poškodiť ústavné zriadenie alebo obranyschopnosť štátu, narušiť alebo zničiť základnú politickú, hospodársku alebo spoločenskú štruktúru štátu alebo medzinárodnej organizácie, závažným spôsobom zastrašiť obyvateľstvo alebo donútiť vládu štátu alebo iný orgán verejnej moci alebo medzinárodnej organizácie, aby niečo konala, opomenula alebo strpela“ a zároveň pri tom „spácha útok ohrozujúci život, zdravie človeka alebo jeho osobnú slobodu“. Citované slová hovoria samé za seba a nie je potrebné k nim nič dodávať. Azda len to, že Cintula sa atentátu dopustil na chránenej osobe, čo núti použiť ešte prísnejšiu právnu kvalifikáciu z hľadiska uloženia trestu. Cintula je proste učebnicový terorista.A tým sa dostávame k otázke, prečo progresívna propaganda a opozícia zľahčujú atentátnikove konanie. Jednoznačne to robia s pohnútkou vylepšiť si pozíciu pri politickej interpretácii blížiaceho sa rozsudku. Akákoľvek zmienka o terorizme v prípade človeka, ktorý používa naratívne formy progresívnych nihilistických síl v médiách a politike, by bola z hľadiska politických záujmov týchto skupín devastujúca. Niežeby boli útok na verejného činiteľa, vražda či úkladná vražda s progresívnymi heslami na perách menej zavrhnutiahodné. Terorizmus je však iná káva, a preto progresívne sily zubami nechtami bojujú za vytvorenie obrazu pomýleného a frustrovaného deduška Cintulu, čo si osvojil ich videnie sveta a propagandistickú agendu.

Memento advokáta

Na záver sľúbená časť záverečnej reči JUDr. Davida Lindtnera:„Záverom si ako obiter dictum dovoľujem uviesť, že z hľadiska dopadu tejto trestnej kauzy na spoločnosť a na mimoriadne napätú atmosféru, v ktorej sa aktuálne nachádza, je na konci dňa úplne irelevantné, ako bude skutok obžalovaného súd kvalifikovať (či už ako terorizmus alebo úkladnú vraždu v štádiu pokusu), pretože ustálenie tejto okolnosti súdom neprispeje ani k individuálnej ani generálnej prevencii. Trestné právo totiž preukázateľne neplní funkciu regulácie spoločenských vzťahov dostatočne v tom smere, že by akýkoľvek hroziaci trest odradil páchateľov od protiprávneho konania. Zásadne dôležitejšie je, ako sa s touto udalosťou do budúcnosti vysporiada spoločnosť. Ustálenie právnej kvalifikácie má tak význam nepochybne predovšetkým pre všadeprítomnú protivládnu mediálnu propagandu a politickú opozíciu, ktorá má záujem verejnosť naďalej indoktrinovať falošným naratívom, že príčinou vedúcou k radikalizácii obžalovaného, ktorá vyústila do útoku na život poškodeného ako predsedu vlády s cieľom zmeniť politiku vlády, neboli systematické štvavé mediálne kampane a nenávistné prejavy opozičných politických predstaviteľov podnecujúcich verejnosť k násiliu proti vláde na čele s poškodeným, ale len akási obyčajná frustrácia dôchodcu z osoby poškodeného, ktorá ho primäla k pokusu zavraždiť osobu Roberta Fica.Z hľadiska ďalšieho formovania spoločnosti má preto skúmanie príčin, ktoré viedli k útoku na poškodeného, ďaleko väčší význam, ako samotný výsledok tohto procesu. To však nie je samozrejme téma právna, ale úloha pre sociológov, psychológov či psychiatrov. Táto rovina sa však (čo je z hľadiska dodržania litery zákona pochopiteľné a správne) redukovala iba na konštatovanie duševnej príčetnosti obžalovaného ako podmienky jeho trestnosti, a preto zrejme, ku škode celej spoločnosti, zanikne rovnako, ako hľadanie príčin takýchto hraničných udalostí v minulosti, ktoré sme ako spoločnosť‘ jednoducho ʼvyriešiliʼ potrestaním páchateľa a prekvapuje nás, prečo sa podobné udalosti naďalej opakujú. Obžalovaný svojím činom vytvoril hraničnú situáciu, ktorá je paradoxne darom, pretože má (z povrchnej perspektívy síce ťažko pochopiteľný, ale z hľadiska podstaty života zrejmý) mimoriadny transformačný potenciál nielen pre obžalovaného, poškodeného, ale predovšetkým pre celú spoločnosť. Obžalovaný počas celého obmedzenia jeho osobnej slobody väzbou tento potenciál zjavne nevyužil, čo manifestuje aj počas hlavného pojednávania svojou aroganciou a zjavnou neúctou k najvyššej hodnote, ktorou je život človeka. Ak totiž niečo obžalovanému preukázateľne chýba, tak je to práve pokora pred fenoménom života. A pokora je jediným kľúčom k pochopeniu tohto sveta. Životný príbeh obžalovaného je smutným obrazom jeho úbohosti, ako aj biedy ducha všetkých tých, ktorí ho ku skutku svojimi postojmi motivovali a nepochopenia zázraku života, ktorého esenciálnym predpokladom je láska k blížnemu. Otázkou ostáva, či ʼpochopímeʼ aspoň my ako spoločnosť. Z toho, ako sa vo verejnosti komunikuje táto téma, je totiž zrejmé, že minimálne časť‘ spoločnosti sa z tejto udalosti nepoučila a naďalej eskaluje medzispoločenský konflikt a napätie, ktoré sú spôsobilé viesť k situáciám, kedy prostriedkom na presadenie vlastných predstáv o fungovaní spoločnosti nebude súťaž myšlienok, ale brachiálne násilie. Každý z nás by sa mal preto zamyslieť nad tým, či svojím správaním a životnými postojmi prispieva k zmierneniu tohto napätia alebo skôr k ďalšej polarizácii spoločnosti. Obžalovaný je iba symptómom rozpadu spoločnosti, ktorého príčinou sme, každý svojím dielom, my všetci. Jedni preto, lebo spoločenský konflikt vytvárajú a živia, druhí preto, lebo sú voči nemu ľahostajní a tak zlu, ktorý tento konflikt plodí, ustupujú.“