Špekuluje sa o budúcnosti tureckých systémov S-400

Pódium je pripravené na veľkú dohodu medzi USA, Tureckom, Ruskom a Indiou, aspoň teoreticky a len mlčky v prípade USA-Ruska, USA-Indie a Turecka-Indie, ale zostáva otázne, či sa zhmotní, keďže americkí a ruskí zástancovia tvrdej línie by mohli akúkoľvek takúto dohodu torpédovať.

Turecké médiá nedávno tvrdili, že Rusko ponúklo spätný odkúpenie systémov S-400, ktoré dostalo v roku 2019, aby ich potom predalo iným klientom, čo je Turecko údajne ochotné akceptovať, keďže chce ukončiť spor s USA ohľadom tejto záležitosti a vyvíja aj domáci analóg, ktorý ich môže nahradiť. Poľské médiá dodali, že „Ankara ich stále aktívne nepoužíva. Nikdy neboli integrované do NATO, ich rakety sú už v polovici životnosti a náklady na údržbu predstavujú záťaž“.

Indické médiá medzitým naznačili, že táto dohoda by mohla viesť k tomu, že ich krajina konečne dostane odložené systémy S-400, ktoré by najprv muselo Rusko modernizovať. Hoci ani Rusko, ani Turecko túto správu nepotvrdili, je dostatočne rozumná na to, aby sa brala vážne. Rusko nemôže poskytnúť žiadne systémy S-400 z frontu na export, Turecko sa odvtedy do značnej miery zmierilo s USA a už S-400 nepotrebuje, zatiaľ čo India túži po čo najväčšom množstve týchto systémov.

Záujmy každej zodpovedajúcej strany sú naliehavejšie ako kedykoľvek predtým, pretože: Rusko potrebuje znovu získať svoju rýchlo klesajúcu úlohu na globálnom trhu so zbraňami po tom, čo väčšina jeho produkcie bola od roku 2022 presmerovaná z exportu na front; nový koridor TRIPP vytvára základ pre americko-turecké vojensko-strategické partnerstvo pozdĺž celej južnej periférie Ruska, pokiaľ budú najskôr zrušené sankcie USA súvisiace so systémom S-400; a jarné indicko-pakistanské strety opäť urobili z protivzdušnej obrany prioritu pre Dillí.

Pôvodný cieľ dovozu systémov S-400 do Turecka už tiež nie je relevantný. V tom čase prezident Recep Tayyip Erdogan hlboko nedôveroval USA kvôli ich (minimálne nepriamej) úlohe v neúspešnom pokuse o prevrat v lete 2016, a preto o rok neskôr súhlasil s touto dohodou o protivzdušnej obrane. Turecko bolo tiež veľmi nespokojné s priamou vojenskou podporou USA pre kurdských teroristov v Sýrii, ktorých Ankara označila. Po dohode o trestnom stíhaní a po nástupe Džolaniho/Šará k moci sa však vyššie uvedené imperatívy z väčšej časti stali zastaranými.

Pódium je teda pripravené na veľkú dohodu medzi USA, Tureckom, Ruskom a Indiou, aspoň teoreticky a len mlčky v prípade USA-Ruska, USA-Indie a Turecka-Indie, ale zostáva otázne, či sa zhmotní. Existujú však sily, ktoré by ju mohli torpédovať, najmä zástancovia tvrdej línie v USA a Rusku, ktorí by mohli namietať proti princípu, že spojenec NATO predáva vojenské vybavenie späť Moskve a Rusko odkupuje zbraňový systém, ktorý predalo spojencovi NATO, ktorý teraz financuje Ukrajinu.

Zástancovia tvrdej línie na oboch stranách by preto museli byť odsunutí na vedľajšiu koľaj, aby sa táto dohoda uskutočnila, a nemožno predpokladať, že Trump aj Putin sú schopní tak urobiť v súčasných politických podmienkach uprostred eskalujúceho napätia medzi USA a Ruskom. Okrem toho USA zaujímajú tvrdý postoj aj voči Indii, v súčasnosti pod osobným vedením Trumpa, čo znižuje pravdepodobnosť, že by súhlasili s tým, aby Turecko nepriamo dodávalo Indii ruské systémy S-400 po tom, čo Trump práve uvalil na Indiu trestné clá za pokračujúci nákup ruských zbraní.

Preto, hoci detaily tohto navrhovaného usporiadania dávajú dokonalý zmysel vzhľadom na záujmy oboch strán, ako bolo vysvetlené, politické faktory vo vzťahu k kalkuláciám amerických a ruských zástancov tvrdej línie by mohli v konečnom dôsledku zničiť akúkoľvek možnosť takejto dohody. Ak však na najvyšších úrovniach týchto dvoch strán existuje politická vôľa, odporúča sa, aby povzbudili svojich mediálnych zástupcov k artikulácii inherentných strategických výhod s cieľom presvedčiť zástancov tvrdej línie, aby prehodnotili svoj odpor.

Andrew Korybko