NA VŠETKÝCH ŽIVOTOCH ZÁLEŽÍ

Odvčera myslím na túto mladú ženu. Nie na jej portrét s étericky krásnou tvárou, ktorý teraz maľujú na steny domov v amerických mestách. Na tento zachytený moment hrôzy, strachu, bezmocnosti a osamelosti. A puká mi z toho srdce. 23-ročná ukrajinská utečenkyňa Iryna Zarutská, ktorá bola brutálne zavraždená 22. augusta večer vo vlaku v americkom meste Charlotte, je pre mňa symbolom všetkých tých strašných násilností za posledné obdobie. Nebola politicky aktívna, nikoho neprovokovala, nikomu nič neurobila, nebola ničím zaujímavá, a predsa sa absurdne stala obeťou strašného zločinu, keď ju bezdôvodne dobodal nožom 14-krát trestne stíhaný bezdomovec. Vo vlaku plnom ľudí ticho vykrvácala na dlážke, nikto jej nepomohol, nikto si ju nevšimol, nikto o nej neinformoval, jej nezmyselná smrť vzbudila rozruch až po troch týždňoch, keď boli zverejnené zábery z priemyselnej kamery.

Iryna mala svoj malý skromný sen – šťastne žiť v slobodnom a bezpečnom svete a stať sa veterinárkou. Jej otcovi ukrajinské úrady ani nedovolili vycestovať na pohreb. Možno, keby zostala na Ukrajine, bola by vo väčšom bezpečí ako v Amerike. Možno. Ale jej smrť sa podobne ako vražda Charlieho Kirka politicky nechutne zneužíva. Okamžite sa začali ozývať hlasy, že keby sa to stalo černochovi, svet by si tento zločin všímal viac. Mohli by sme to však otočiť aj naopak: ako je možné, že toľkokrát súdenému recidivistovi za násilné trestné činy porota „neuverila“, že svoje sklony k násiliu nevie ovládať a nenariadila mu ochrannú liečbu? Nie je práve v tom prvok rasizmu? Ten človek je zjavne duševne chorý a už dávno nemal behať po slobode.

Lenže podstata naozaj nie je v tom, či beloch zabil černocha alebo černoch zabil belošku. Podstata nie je v latentne rasistickej hádke, či záleží viac na bielych alebo čiernych životoch. Podstata je v tej strašnej neúcte voči životu ako takému, ktorá zamorila západnú spoločnosť. Sem by mali byť zacielené úvahy psychológov, filozofov, teológov, sociológov a vôbec všetkých mysliteľov, ktorí sa k problému v týchto dňoch vyjadrujú: aká je hodnota ľudského života v dnešnej spoločnosti?

Ešte pred 48 hodinami Charlieho Kirka nikto nepoznal, nikto netušil kto to je, aká je jeho kariéra, jeho skutočné postoje, jeho metódy. Odrazu je z neho mučeník, anjel na Zemi, prorok slobody, ktorý sa obetoval za vieru, nástroj Ježiša Krista medzi spravodlivými… Davová psychóza, ktorá sa rozpútala, je nielen neprimeraná, ale totálne zvrátená, nezodpovedajúca realite. A hoci pre svoje triezve, pevné a vyargumentované postoje strácam časť nepríčetne rozzúrených priaznivcov, nemôžem a nebudem písať to, čo chcú počuť, ale to, aká je na základe mojich poznatkov realita. A ja predpokladám, že väčšina mojich skalných fanúšikov ma číta preto, lebo u mňa hľadajú pravdu, nie upokojenie v ich predsudkoch. Ako hovoril Martin Luther – Tu stojím, inak nemôžem – alebo ako povedal Aristoteles – Platón je priateľ, ale väčším priateľom je pravda.

Predovšetkým si treba uvedomiť, že Charlie Kirk nebol vyslancom dobra a hľadačom pravdy, bol to štedro platený propagandista v službách Donalda Trumpa. Rovnako nebol jediný, kto sa zapájal do debát s mladými ľuďmi. Jeho najväčším rivalom bol 21-ročný Dean Withers, liberálny politický komentátor, ktorý od roku 2023 spochybňuje konzervatívne názory na spoločenské otázky prostredníctvom debát zdieľaných na TikToku. Má počet sledovateľov porovnateľný s hviezdou konzervatívcov, v novembri minulého roka debatoval s 20 voličmi Trumpa naraz a stretol sa aj v súboji so samotným Charliem Kirkom. Mnohí si myslia, že v nej obstál oveľa lepšie ako Kirk, ale podľa mňa to bola predovšetkým veľmi vyvážená debata, ktorá ukázala, že predstava, že konzervatívci majú patent na dialóg, je čistý mýtus. Keď zavraždili Kirka, stalo sa virálnym Withersovo video, v ktorom za svojím rivalom usedavo plakal. Neskôr to spresnil: „Nemalo by byť prekvapením, že si myslím, že Charlie Kirk bol zlý človek – to som dal jasne najavo za posledný rok. Ale znamená to, že si myslím, že si zaslúži prísť o život? Nie. Keď ľudia prestanú spolu hovoriť, vtedy vypukne občianska vojna, pretože si začnete myslieť, že druhá strana je taká zlá a strácajú svoju ľudskosť.“

A to je vari ten najdôležitejší odkaz. Všetci musíme kategoricky odmietnuť a vylúčiť násilie z našich životov, ale nemali by sme a nesmieme pod jeho vplyvom meniť skutočný obsah myšlienok. Vždy sa vyjadrujem veľmi presne. Charlie Kirk nebol prostáčik, ktorý veril v Boha a rodinu. Bol platený za sofistikovanú propagandu. A ako taký nebol obyčajným konzervatívcom, ale politickým extrémistom. Ja tieto pojmy nepoužívam ako nadávky, ale ako odborné termíny. Keď niekto hlása, že desaťročné znásilnené dievčatko, ktoré otehotnie, je povinné stať sa matkou, tak to nie je konzervatívec, ale pravicový extrémista. Väčšina konzervatívcov, ktorá vyznáva právo na život od počatia, by s Kirkovou radikálnou interpretáciou jednoducho nesúhlasila.

Navyše, interpretovať Kirkovo úsilie ako nejakú snahu povedať si slobodne svoj názor je zákerná lož. Vysokoškolská profesorka a publicistka Stace Patton zverejnila svedectvo, podľa ktorého Kirk vytváral digitálny zoznam akademikov, ktorí sa odvážili povedať pravdu o súčasnej moci a ktorí spochybňovali bielu nadvládu, kultúru zbraní a kresťanský nacionalizmus. Všetci sa stali obeťou šikany, terorizovania a vyhrážok smrťou – veľmi podobne ako smutne známa ukrajinská stránka Myrotvorec, ktorá zverejňuje priebežný zoznam „nepriateľov Ukrajiny“.

„Toto je kultúra násilia, ktorú vytvoril Charlie Kirk. Normalizoval násilie. On to vykonal, speňažil to a použil to na každého, kto sa odvážil prepichnúť klamstvá jeho hnutia. A teraz, po streľbe na neho, je tu odrazu národný výlev smútku, minúty ticha, modlitby a pocty, ktoré ho vykresľujú ako svätca. Ale pravda je taká, že Kirk a jeho pešiaci strávili roky terorizovaním pedagógov, ktorých sa snažili umlčať. A teraz to isté násilie, ktoré rozpútal voči iným, uzavrelo kruh,” napísala rozhorčená Stace Patton. Charlie Kirk si nezaslúžil zomrieť, ale ani jeho obete si nezaslúžili peklo, ktoré voči nim rozpútal. Ak si chcú Američania vybudovať zdravú spoločnosť a pokojnejšiu budúcnosť, musia nielen odsúdiť politické násilie, ale aj nenávistnú, bigotnú rétoriku, z ktorej Kirk profitoval a ktorá z neho urobila multimilionára.

Ako som už upozornil v predchádzajúcom príspevku, Kirk si vyberal zámerne študentov, ktorí mu vedomostne i komunikačnou zručnosťou neboli vyrovnanými partnermi. Iba raz sa dostal do debaty s profesorom univerzity v Cambridge. A zostal som v šoku. Ten človek ignoroval všetky historické, archeologické, politologické i medzinárodnoprávne poznatky a argumentoval výlučne Bibliou. Je to talentovaný rečník, ale vedomostne úplne vygumovaný (napokon, je nevzdelaný, pred štúdiom uprednostnil kariéru propagandistu). V 5. storočí pred n. l. pôsobila v antickom Grécku skupina učiteľov, ktorá si privyrábala tým, že na objednávku obhajovala a vyvracala akékoľvek názory, a to najmä pomocou rečníckych úskokov a logických klamstiev. Dnes ich poznáme pod názvom sofisti, no v danej dobe ich volali aj „učitelia podvodu“. Sofisti hovorili náročky veľmi rýchlo, a to najmä z toho dôvodu, aby ich oponenti v diskusii nestíhali sledovať, a preto im ani nedokázali výraznejšie protirečiť. Práve túto rečnícku metódu využíval debatách profesionálny propagandista Charlie Kirk.

Nemôže vás prekvapiť, že za Kirkom ako prvé začali smútiť všetky hviezdy krajnej pravice: od Nigela Faragea a Mariny Le Penovej až po Mariána Kotlebu a Milana Mazureka. Preto ma mrzí, že sa tejto vlny chytili aj tí, ktorí sa na Slovensku hlásia k sociálnej demokracii. Spoločne začali šíriť zavádzajúce informácie, že za vlnou nenávisti a násilia v spoločnosti stoja progresívci, liberáli a ľavica. Je smutnou skutočnosťou, že Robert Fico sa stal obeťou progresivistického fanatizmu. No zneužiť túto situáciu na hlásanie vyslovenej lži, že za väčšinou útokov stoja progresívci, ako to robia nielen predstavitelia Smeru, ale napríklad aj novinári z portálu Marker, je vyslovený ideologický blud, ktorý vyvracia štatistika.

Podľa údajov ministerstva spravodlivosti USA spáchali od roku 1990 extrémisti z krajnej ľavice 78 ideologicky motivovaných vrážd, kým extrémisti z krajnej pravice až 520.

https://nij.ojp.gov/…/what-nij-research-tells-us-about…. To je tak neporovnateľné číslo, že od sociálnodemokratického premiéra by som očakával, že namiesto preberania propagandy krajnej pravice sa postaví proti ohováraniu ľavice a na obranu ľavicových hodnôt minimálne tak, ako to urobila spisovateľka Gabriela Rothmayerová: „Ľavica, ku ktorej patrím, odmieta a zásadne odsudzuje každé násilie. Doteraz som Charlieho Kirka, zavraždeného rukou neznámeho teroristu, nesledovala a ani nepoznala. Nebol to môj človek, s väčšinou toho, čomu on veril a čo obhajoval, by som nemohla súhlasiť. Ale nikdy, NIKDY, by som nesúhlasila, aby za to zaplatil životom, hoci on súcit s denne vraždenými deťmi v Gaze, neprejavoval. Viem, že rovnako rozmýšľajú ľudia, ku ktorým patrím. Preto ma rozhorčuje, že sa po tom šialenom, odsúdenia hodnom čine, ktorý ukončil jeho život, šíri vo verejnom priestore mienka, že je to čin šialenej ĽAVICE. Nie, násilie nikdy nebolo, nie je a nesmie byť nástrojom ľavice, násilie je charakteristický znak fašistov. Dúfam, že sa nerozšíri, lebo i tak ho je už cez mieru.“

Démonizácia oponenta, ostrakizácia nepohodlných ľudí, nedostatok vzájomného rešpektu, úcty a porozumenia, nie je doménou jedného ideologického prúdu, ako sa nám to snažia nahovoriť propagandisti na oboch stranách politickej barikády. Fanatici, extrémisti a agresori sa nájdu tak medzi konzervatívcami, liberálmi, pravičiarmi i ľavičiarmi. Pretože naším spoločným nepriateľom je dehumanizácia protivníka a naším spoločným záujmom úcta k ľudskému životu. Všetko ostatné je dnes nepodstatné.

Eduard Chmelár