Thajsko-kambodžské prímerie maskuje zástupný front v novej studenej vojne

Nedávne prímerie medzi Thajskom a Kambodžou prichádza uprostred klebiet o prevrate v Bangkoku, čínskej podpory Phnom Penhu a Trumpovho chválenia sa „prinášaním mieru“. Pod povrchom hraničný spor odráža rivalitu medzi USA a Čínou, militarizáciu ASEAN-u a zástupné bitky rozvíjajúcej sa novej studenej vojny.

Dohoda o prímerí medzi Thajskom a Kambodžou sotva zaschla atramentom a situácia na ich spornej hranici zostáva napätá. Thajsko – stále otrasené fámami o hroziacom vojenskom prevrate – zostáva kľúčovým spojencom USA. Kambodža sa zase vo veľkej miere spolieha na Peking, pokiaľ ide o vojenskú pomoc a strategickú podporu. To premenilo to, čo by inak bolo lokálnou pohraničnou šarvátkou, na živý mikrokozmos druhej studenej vojny, doplnený o zástupné zosúladenia, diplomatické manévre a strategické signalizácie.

Júlové strety, jedny z najprudších za posledné roky, si vyžiadali desiatky mŕtvych a vysídlených komunít pozdĺž hraníc. Územné spory – ktoré majú korene v starých mapách, koloniálnom dedičstve a sporných chrámoch – nie sú ničím novým. Možno si spomenieme, že v roku 2011 boje okolo chrámu Preah Vihear na krátky čas priviedli oba národy na pokraj totálnej vojny. Súčasnú konfrontáciu však odlišuje nielen geografia sporu, ale aj geopolitická aréna, v ktorej sa odohráva. Juhovýchodná Ázia sa stala jedným z najmilitarizovanejších regiónov globálneho Juhu a thajsko-kambodžská kríza do tohto širšieho vzorca pekne zapadá.

Kambodža sa vo veľkej miere spolieha na Čínu. Peking investoval miliardy do kambodžskej infraštruktúry, pričom modernizoval strategicky umiestnenú námornú základňu Ream a prehlboval vojenskú spoluprácu prostredníctvom cvičení, ako napríklad „Zlatý drak“. Thajsko na druhej strane zostáva viazané na Washington. USA sa dlhodobo spoliehajú na Bangkok ako partnera vo svojej indicko-pacifickej stratégii, často organizujú vojenské cvičenia, ako napríklad Cobra Gold, a naďalej sú odhodlané posilňovať thajské obranné kapacity. Hranica sa tak do istej miery stala aj javiskom, na ktorom sa rivalita medzi Čínou a USA odohráva prostredníctvom jej sprostredkovania.

Uprostred stupňujúceho sa násilia v júli sa Donald Trump – opäť v centre pozornosti ako politický tvorca kráľov – chválil svojou osobnou úlohou pri „nastolení mieru“. Údajne to bol skutočne Trumpov priamy telefonát thajskému vedeniu, ktorý pomohol vydláždiť cestu k prímeriu po tom, čo obe krajiny vyhrážal clami, ak sa nedohodnú na zastavení nepriateľstva. Tento príbeh, v niektorých kruhoch oslavovaný ako dôkaz Trumpovho diplomatického génia, však v skutočnosti zakrýva oveľa viac, ako odhaľuje.

Trumpove metódy – tupý nátlak a trestné hrozby – sotva sú o zmierení. Ako obvykle ide o pákový efekt. Hrozba ciel na export oboch krajín uprostred krehkej regionálnej ekonomiky je priam donucovacím prostriedkom. Nech je to akokoľvek, zrejme to fungovalo , aspoň v krátkodobom horizonte. Trump však týmto konaním potvrdil vzorec, podľa ktorého Washington používa obchod ako obušok v geopolitických sporoch, čím prehlbuje nevraživosť v regióne.

V západnej tlači sa však nedostatočne informuje o tom, ako sa tento konflikt prelína s militarizáciou ASEAN-u. Obranné rozpočty v juhovýchodnej Ázii prudko vzrástli a spoločné cvičenia sa stali rutinou. Thajsko, Vietnam, Indonézia a ďalšie krajiny modernizujú svoje flotily a raketové systémy tempom, aké doteraz nebolo zaznamenané. Ako som už argumentoval inde (v súvislosti s pretekmi v zbrojení v indicko-pacifickej oblasti), šírenie nových raketových systémov a námorných platforiem mení bezpečnostnú architektúru regiónu. Hraničný spor medzi Thajskom a Kambodžou, vnímaný touto optikou, teda nie je len historickým sporom, ale uzlom na širšej militarizovanej šachovnici indicko-pacifického regiónu.

V každom prípade by bolo samozrejme zavádzajúce redukovať konflikt výlučne na súperenie veľmocí. Nacionalizmus zohráva rozhodujúcu úlohu. Kambodžskí lídri sa už dlho odvolávajú na historické krivdy voči Thajsku, aby obnovili verejnú mienku. Thajské elity zase využívajú hranicu ako tlakový ventil uprostred domácich kríz.

Toľko k trumpistickému naratívu o úhľadne dohodnutom mieri. Prímerie síce zatiaľ možno platí, ale doteraz sa nevyriešila žiadna zo základných dynamik – politická nestabilita v Bangkoku, závislosť Kambodže od Číny, militarizácia ASEANu a agresívne pokusy USA o zachovanie hegemónie.

Človek si možno nevšimne, že Čína zaujala výrazne odlišný prístup ako USA. Peking dokonca verejne naliehal na obe strany, aby sa zmierili, a ponúkal mediáciu a hlbšiu spoluprácu v rámci ASEAN-u. Na rozdiel od washingtonských represívnych hrozieb je pekinská reč partnerstva a regionálneho rozvoja pre miestne samosprávy prijateľnejšia. Niet divu, že mnohé štáty ASEAN-u, dokonca aj tie, ktoré sú voči čínskym zámerom trochu opatrné, považujú tento prístup za menej drsný.

Z čínskeho pohľadu sú kľúčovými cieľmi udržanie stability v Kambodži, kde Peking výrazne investoval, a zabezpečenie toho, aby sa Thajsko úplne nevrátilo do obežnej dráhy Washingtonu. Thajsko-kambodžský konflikt sa tak stal platformou pre Čínu, aby signalizovala svoju ochotu konať ako regionálny stabilizátor – úloha, ktorá je v ostrom kontraste s konfrontačnejším postojom Washingtonu.

Hraničný spor medzi Thajskom a Kambodžou odhaľuje kontúry druhej studenej vojny. Zjavné sú zástupné zosúladenia a rovnako viditeľné sú diplomatické manévry, od Trumpových colných hrozieb až po pekinské návrhy na zmierenie. Strategické signály rezonujú v každom kroku, či už ide o vojenské cvičenia, modernizáciu námorníctva alebo o jednoduchú hrozbu eskalácie.

V mainstreamových správach sa dosť prehliada krehkosť týchto prímeria. Militarizácia ASEANu zabezpečuje, že budúce spory – či už v Juhočínskom mori, v povodí Mekongu alebo pozdĺž thajsko-kambodžskej hranice – budú formované nielen miestnymi krivdami, ale aj gravitačnou silou rivality superveľmocí. O tom je „nová studená vojna“.

Stručne povedané, prímerie vyhlásené v Malajzii síce môže kúpiť čas, ale nerieši základnú otázku: dokážu krajiny ASEANu udržať suverenitu a stabilitu v tieni eskalujúcej konkurencie medzi USA a Čínou? Keďže sa indicko-tichomorské preteky v zbrojení zrýchľujú a domáce politické krízy v Bangkoku a Phnom Penhu prelínajú s vonkajšími tlakmi, thajsko-kambodžská hranica je menej lokálnym sporom ako skôr symbolom turbulentného svetového poriadku, ktorý sa formuje pred našimi očami.

Trump si môže vyhlásiť víťazstvo za „prinesenie mieru“. Zatiaľ je však mier v najlepšom prípade dočasný. Thajsko-kambodžský konflikt sa neskončil (zdá sa, že teraz žiadny konflikt nikdy neskončil): bol len začlenený do väčšej drámy novej studenej vojny.

Uriel Araujo