NATO a zvyšovanie obranných výdavkov

Ak by sme mali brať vážne alarmujúce vyjadrenia lídrov viacerých členských štátov NATO o nevyhnutnosti zvýšiť výdavky na obranu na päť percent hrubého domáceho produktu, museli by sme uveriť, že ešte stále trvá studená vojna. Fakticky netrvá, ale v hlavách poniektorých európskych potentátov nepochybne zúri. Pripomeňme si v krátkosti základné obrysy studenej vojny a potom sa vrátime k podstate aktuálneho problému.

V priebehu studenej vojny boli sovietske vojská permanentne dislokované vo Východnom Nemecku. Sovietska armáda mala rozsiahle vojenské posádky vo všetkých členských štátoch Varšavskej zmluvy v strednej a východnej Európe. Doma, v Sovietskom zväze, mala Moskva k dispozícii desiatky divízií, boli schopné nasadenia ako policajné sily svojho druhu v búriacich sa satelitoch – Maďarsko 1956, Československo 1968. Sovietsky zväz mal na vrchole slávy len o niečo menej obyvateľov ako súčasné Spojené štáty. Medzi USA a európskymi spojencami na jednej strane a Sovietskym zväzom a jeho satelitmi na strane druhej prebiehal okrem geopolitického zápasu aj ostrý ideologický spor. Zjednodušene išlo súperenie kapitalizmu s komunizmom a naopak.

V súčasnosti vyzerá politická aj ideologická mapa Európy úplne inak. Nemecko je zjednotené. EÚ má 27 členských štátov a NATO sa rozprestiera od Baltického, cez Čierne, po Stredozemné more. Sovietsky zväz sa rozpadol v roku 1991. Rusko má 145 miliónov obyvateľov, teda menej ako Francúzsko (68 miliónov) a Nemecko (83 miliónov) dokopy. Kapitalizmus už nie je predmetom sváru, pretože si ho osvojili aj Rusi. Podstatné rozdiely sú síce medzi politickými systémami v Rusku a v západných štátoch, ale to nie je podstatné. Moskva už dávno nemá ambíciu exportovať revolúciu (Stalin zlikvidoval Trockého a druhý už tiež dávno nežije). Takzvané hybridné pôsobenie Ruska, teda klasická propaganda sa s vývozom revolúcie nedá porovnávať. Nehovoriac o tom, že aj západné mocnosti rôznymi formami exportujú do celého sveta vlastnú propagandu. Vrátane farebných revolúcií.

Je síce pravda, že Rusko už viac ako tri roky bojuje na Ukrajine. Napriek tomu nekontroluje viac ako pätinu územia a zatiaľ nevie, ako konflikt ukončiť. Je pravda aj to, že bez masívnej pomoci USA, NATO a EÚ by Ukrajina dávno skolabovala, ale v tom nespočíva pointa. Podstata je taká, že Rusko je z konvenčného hľadiska len tieňom vojenskej sily bývalého Sovietskeho zväzu.

Preto je na mieste otázka: Odôvodňujú a ospravedlňujú vojenské výkony a sila Ruska zvyšovanie výdavkov na obranu členských štátov NATO na päť percent hrubého domáceho produktu? Krátka odpoveď znie, že asi ťažko. Pozrime sa na to, ako vyzerá dlhšia odpoveď.

Štáty majú v závislosti od vývoja hrubého domáceho produktu k dispozícii vždy len obmedzený balík verejných zdrojov. V zásade je to vždy rovnaký objem (ak zohľadníme ekonomický rast a vývoj inflácie), ide len o to, ako existujúci balík prerozdeliť. A tiež ide o to, kto budú víťazi a kto porazené prerozdelenia.

Krátka odbočka: Keď sa zo zelenej myšlienky stala ideológia, špekulanti prišli na to, že sa z nej môže stať aj biznis. Preto tu máme šialený a ekonomicky neudržateľný Green Deal. Dotácie do takzvaného zeleného prechodu sú masívne a na strane prijímateľov finančných stimulov ekonomický zmysel dávajú. Malá hŕstka špekulantov jednoducho rozprávkovo zbohatne, odmenia sa za to hlúpym a skorumpovaným politikom. A to je koniec príbehu.

Za aktuálneho rozloženia geopolitických a vojenských síl v Európe je masívne zvyšovanie výdavkov na obranu rovnakou zhovädilosťou, akou je Green Deal. Jediným rozumným vysvetlením tohto šialenstva je predpoklad, že ide o nový spôsob prerozdelenia stále toho istého balíka peňazí. Tentoraz si na svoje prídu nielen zelení špekulanti, ale aj existujúce i novo vznikajúce projekty so zameraním na vojenské využitie vo všetkých oblastiach – od pozemných, cez vzdušné a námorné sily, až po kybernetickú a vesmírnu doménu.

Okolnosť, že vojna na Ukrajine sa stala realitou, nie je možné ignorovať a je potrebné v jej dôsledku prijímať aj náležité opatrenia. Rovnako je však potrebné kriticky aj sebakriticky uvažovať, aké príčiny mal a má prebiehajúci konflikt. Ani najväčší šialenci dejín ľudstva nešli do vojny len z rozmaru. Vladimir Putin sa zrejme prepočítal, ak si myslel, že Ukrajinu zloží do niekoľkých týždňov či mesiacov. Je však zrejmé, že pre to, čo nazýva špeciálnou vojenskou operáciou, sa rozhodol najmä (aj keď nie výlučne) z preventívnych dôvodov. Na základe tristo rokov trvajúcich skúseností Ruska s inváziami zo západu jednoducho nemohol pripustiť, aby sa Ukrajina stala baštou NATO na jeho západnom krídle.

Zvyšovanie výdavkov na obranu v Európe je nepochopením príčin ukrajinského konfliktu. A je aj detsky naivným ustupovaním tlaku amerického prezidenta Donalda Trumpa. Európski politici majú panické ataky len pri zmienke, že Američania znížia vojenskú prítomnosť na Starom kontinente. Ak by to aj čiastočne urobili, USA nikdy z Európy neodtiahnu, pretože po skúsenostiach v oboch svetových vojnách už jednoducho nikdy nedopustia, kým na to budú mať dostatok ekonomickej a vojenskej sily, aby sa východných brehov Atlantiku zmocnila iná námorná mocnosť.

Je jasné, že Donald Trump do veľkej miery hrá poker. Je očividné, že sa mu páči, ak bude môcť časť vojenských síl a prostriedkov, a teda aj finančných zdrojov, presunúť do indo-pacifického regiónu. Tiež je zrejmé, že zo zvýšených európskych výdavkov na zbrojene bude profitovať aj americký obranný priemysel. Tak prečo by netlačil na Európu?

Za zváženie však stojí aj iná otázka: Prečo európski politici nevedia hrať poker? Možno preto, lebo nechcú. Presúvanie masívnych finančných zdrojov je totiž operácia, na ktorej zbohatnú vyvolení. A oni chcú byť pri tom.

Peter Tóth