GALKO JE KLAMÁR, ALE NAŠA DEMOKRACIA MÁ VÄČŠÍ PROBLÉM AKO UŠATÉHO RAMBA Z WISHU

GALKO JE KLAMÁR, ALE NAŠA DEMOKRACIA MÁ VÄČŠÍ PROBLÉM AKO UŠATÉHO RAMBA Z WISHU

GALKO JE KLAMÁR, ALE NAŠA DEMOKRACIA MÁ VÄČŠÍ PROBLÉM AKO UŠATÉHO RAMBA Z WISHU 620 330 Eduard Chmelár

Priatelia, s odstupom niekoľkých dní sa mi od vás dostalo množstvo upozornení, že nejaký psychicky zrútený člen novovzniknutej koalície PS – Demokrati ma osočoval, urážal a vyhrážal sa mi. Vy viete, že sa zásadne nezaoberám primitívnymi invektívami kadejakých pošukov, ktorí sa na mojom chrbte pokúšajú získať pozornosť verejnosti. A že ich je neúrekom, o tom vás nemusím presviedčať – od tohto tu až po istého generála bez vojska, ktorý je so svojím hulvátskym slovníkom hanbou slovenskej armády. Keby som reagoval na každého z nich, nič iné by som nerobil, a na to nemám ani čas, ani chuť. Dôvod, pre ktorý dnes urobím výnimku, je všeobecnejší, závažnejší a týka sa nás všetkých. Týka sa trendu, ktorý môže byť extrémne nebezpečný.

Poslancovi za naďovcov (predtým za matovičovcov, predtým za sulíkovcov) sa nepáčilo, že som ho nazval „pánom z Kauflandu“. Neviem, čo ho na tom uráža, práca v tomto obchodnom reťazci je poctivé zamestnanie, mohol som ho nazvať aj Ušatým Rambom z Wishu. V každom prípade odmietam vyslovovať meno človeka, ktorý sa na moju adresu vyjadruje dlhodobo jazykom pohoniča ako posledný hulvát. Málokedy si takýto grobian získa moju pozornosť. Naposledy však prekročil všetky mysliteľné čiary nielen človeka v jeho postavení, ale duševne zdravého človeka, keď o mne napísal toto: „Kolaborant Putinovho vražedného režimu Eduard Chmelár si za peniaze agresora pravidelne máča svoje ruky a pero v krvi nevinných ukrajinských žien a detí“…

Viete, ja som si za svoju kariéru zvykol na všakovaké bludy. Už ma platili Židia, Palestínčania, Američania, Rusi, Číňania, a na mojom účte stále nič, neprichádza ani jeden rubeľ, keby aspoň nejaký krvavý petrošekel, ale vôbec nič. Isto si poviete, že ten Chmelár musí byť strašne rafinovaný, keď si na rozdiel od svojich zvrátených kritikov stále žije spokojne vo svojom útulnom dvojizbovom bytíku. Asi má tie milióny niekde zakopané v lese ako maďarskí politici, veď inak by sa na neho nemohla ulakomiť tá „zlatokopka“ Diana…

Tak a dosť, žartov už naozaj stačilo. Keď ma nejaký vyšinutý jedinec pravidelne krivo obviňuje z toho, že ma za moje názory platí cudzia mocnosť, mávnem nad tým rukou, ale keď vo svojej zvrátenosti zájde tak ďaleko, že blúzni niečo o krvi ukrajinských detí, v ktorej si vraj pravidelne máčam ruky (asi si ma pomýlil s Bátoryčkou), keď o mne rozširuje takéto nezmysly a čítajú to aj moji blízki, ktorých to zraňuje, žiada si to ráznu odpoveď. Mám dve možnosti. Jednou je klasická žaloba na ochranu osobnosti, po ktorej si môže byť istý, že za takéto výmysly by za neho peňažný trest splácali ešte jeho deti. Ale to je príliš dlhá a únavná cesta, na konci ktorej by už ľudia zabudli, čo bolo podstatou sporu. Tú druhú mi poradil Ján Čarnogurský, ktorý sa to naučil ešte zo svojich disidentských čias: „Pán poslanec, vyzývam vás, aby ste predložili relevantné dôkazy o tom, že by ma za moje názory alebo moju činnosť platil nejaký agresor alebo akákoľvek zahraničná mocnosť. V prípade, že takéto dôkazy nenájdete a že sa mi za svoje dlhodobé výmysly a urážky neospravedlníte, budem vás vo svojich textoch a vystúpeniach označovať ako Galka Tárajka.“

Toľko k tomuto Rambovi z Wishu, za viac pozornosti mi nestojí. On však vo svojich invektívach zašiel ešte ďalej a povedal niečo, pri čom by mali spozornieť všetci slobodomyseľní a demokraticky zmýšľajúci ľudia. Viete, že Galko Tárajko sa dlhodobo vyhráža, že keď sa dostanú k moci, budú nielen zakazovať médiá, ktoré svojvoľne označujú za dezinformačné, ale aj zatvárať ľudí obvinených z dezinformácií. Dnes svoju vyhrážku zopakoval voči mojej osobe: „Z pána Chmelára hovorí strach a tomuto jeho strachu rozumiem. Niekoľkokrát som deklaroval, že v rámci Hlbokej orby bude potrebné sa vysporiadať s takýmto konaním, ktorého je on a jemu podobní predstaviteľmi. Neexistuje, aby tu niekto beztrestne kolaboroval s cudzou vražednou mocou, šíril proruskú agresorskú propagandu, adoroval vraždy Putinovho režimu a rozvracal našu vlasť. Za to sme v novembri 1989 neštrngali.“

Dajme teraz bokom, že z Galka Tárajka mám menší strach ako jeho rodinní príslušníci z toho, čo im nakladá na tanier. Dajme si jeho vyhrážky do širšieho kontextu a uvedomme si, kto sa nám tu derie k moci. Po 37 rokoch od Nežnej revolúcie tu niekto z koalície PS – Demokrati ašprirujúcej na víťazstvo vo voľbách sľubuje zatváranie svojich oponentov – nie súdy, ktoré jediné na to majú v demokratickej spoločnosti oprávnenie, ale politici. Po 37 rokoch od chvíle, čo sme si vybojovali slobodu prejavu, sa politik, ktorý sa preslávil odpočúvaním novinárov, vyhráža zakazovaním slobodných médií a prenasledovaním politických oponentov. Keďže v mojich textoch a vystúpeniach nenájdete nič, čo by akýmkoľvek spôsobom schvaľovalo vojenskú agresiu (nielen tú Putinovu, ale akéhokoľvek štátu), nič, čo by čo i len naznačovalo, že „adorujem vraždy Putinovho režimu“ (čiže Galko Tárajko opäť klame ako nepríčetný), vzniká otázka, či sa pri potenciálnej vláde Progresívneho Slovenska s Demokratmi máme opäť obávať potláčania základných ľudských práv a slobôd.

Jeden komentujúci sa spýtal priamo, ako si má vysvetliť slová tohto politického extrémistu: „Takže by mal Chmelár emigrovať, lebo pri zmene vlády ho čaká prenasledovanie či väzba za jeho názory???“ Mnohí sa Galkovi Tárajkovi vysmievajú, že našťastie ide skôr o karikatúru skutočného extrémistu. Vysvetlím vám, prečo takéto signály už nemožno podceňovať. Pripomínam, že šikanu a prenasledovanie som zažil už za predchádzajúcej vlády. Vtedy ma na príkaz z najvyšších vládnych kruhov vyhodili z práce, znemožňovali mi prístup do médií, objavoval som sa na kadejakých čiernych listinách a dnešní opoziční politici a novinári mi navrhovali doživotné väzenie (sic!) za to, že som navrhoval to, čo sa dnes konečne stalo centrom záujmu svetovej politiky: mierové rokovania a riešenie ukrajinského konfliktu diplomatickou cestou. Tí istí ľudia, ktorí ma šikanovali, sa dnes agresívne derú k moci a sľubujú politické procesy.

Len nedemokraticky a autokraticky zmýšľajúci človek môže dnes prekrúcať zmysel Nežnej revolúcie a fakticky tvrdiť, že v novembri 1989 sme štrngali kľúčmi za obmedzovanie a okliešťovanie slobody prejavu. Významná česká filozofka Tereza Matejčková (ktorú za jej analýzu príčin vojny na Ukrajine taktiež obviňujú z kolaborantstva) trpezlivo vysvetľuje, že v demokratickom zriadení si nemožno nárokovať morálny monopol na demokraciu, že nemožno vylučovať z jeho rámca tých, ktorí nám kladú svetonázorové prekážky a už vôbec nemôže byť cieľom pokoriť či vymazať druhú stranu z verejného priestoru. Nie je zdravé, že každé voľby u nás prestávajú byť súťažou konkurenčných koncepcií, ale fatálnym zápasom fiktívneho dobra so zlom na život a na smrť, pri ktorom spochybňujeme nielen normalitu, ale aj legitimitu protivníka. Demokracia však nie je len pre tých „správnych“ našich ľudí, žije z plurality, nie jednoty politického presvedčenia.

Tí, ktorí v Prahe na Letnej bohorovne vykrikovali „Darebákům a lumpům svobodu nedáme“ a ktorí v Bratislave na Námestí SNP nenávistne ziapali, aby tí, ktorí nezdieľajú ich hodnoty, odišli z našej krajiny preč (prípadne, že sa ich musíme začať báť), majú jednu vec spoločnú: majú pocit, že sú morálne vyvolení, že si môžu dovoliť viac než ostatní, že majú za sebou peniaze, vplyv mocných a hádam i celý zbor anjelov, že sú na tej správnej strane, a preto pravdu nemusia hľadať, lebo oni ju vlastnia. Ale takto demokracia nefunguje. Keď americký konzervatívny novinár Dennis Prager povedal pred rokmi – „Nikto nedokáže nenávidieť tak ako liberál“ – oponoval som mu. Dnes by som si tým nebol taký istý.

Nejaký Karpatský Rambo z Wishu nám môže byť na smiech. Ale nemôžeme podceňovať trendy, ktoré takýmto šialencom hrajú do karát. Európu, z ktorej vzišli tie najzvrátenejšie ideológie modernej doby, opäť pokúša možnosť zavrieť kritikom ústa. Považujem za nehorázne, že bez povšimnutia verejnosti už začala uvaľovať sankcie aj na vlastných občanov. V rokoch 2005 – 2006 pribudlo na sankčný zoznam Európskej únie minimálne osem občanov členských štátov EÚ. Väčšinou ide o novinárov, ktorí spolupracujú s ruskými médiami, a tým vraj „podkopávajú demokraciu v Únii“. Bez súdu im zmrazili majetok, zakázali im cestovanie a dokonca aj návrat do vlasti.

Nejde však len o novinárov. Jeden z najerudovanejších profesorov medzinárodných vzťahov Glenn Diesen z nórskeho Osla bol po sérii osobných útokov, vyhrážok a bezprecedentnej šikany, v rámci ktorej mu boli rušené vystúpenia a granty, doslova vyštvaný z vlasti a odchádza aj s rodinou do emigrácie. Z Ukrajiny boli slobodomyseľní ľudia vyhnaní už dávno, tam sú korene všetkých tých vypínaní webov, cenzúry a okliešťovania slobody prejavu, takže ako som upozornil už dávnejšie – namiesto toho, aby sme europeizovali Ukrajinu, ukrajinizujeme Európu.

Ak tieto signály podceníme, uvaria nás ako žaby v hrnci a jedného dňa sa prebudíme do „prekrásneho nového sveta“, ale v tejto huxleyovskej dystopii sa nebude dať ani dýchať. Takže teraz, práve teraz je dôležité, aby sme sa ozvali a nedopustili návrat takýchto ľudí k moci, ktorí síce orwellovsky zmäteným newspeakom balamutia ľudí, že bojujú za demokraciu, v skutočnosti nám však pripravujú peklo. Preto ďakujem všetkým, ktorí sa či už v minulosti (ako študentská líderka z novembra 1989 Henrieta Hrinková) alebo dnes stavajú na moju obranu. Je to dôležité pre nás a pre vás všetkých. Ubezpečujem vás, že sa zápasu za mier a spravodlivosť nikdy nevzdám, že ma z mojej vlasti nikdy nevyženú a skôr sa zobudia sitnianski rytieri ako ma títo lotri dolapia.

Eduard Chmelár



Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.

Naše sociálne siete:
facebook.com/ProgresivneCom
t.me/progresivne
instagram.com/nie_progresivne.