HVIEZDNA ROTA NOVEMBROVÝCH OSLÁV

HVIEZDNA ROTA NOVEMBROVÝCH OSLÁV

HVIEZDNA ROTA NOVEMBROVÝCH OSLÁV 620 330 Eduard Chmelár

Na tomto mieste sa nechcem posmievať falošnému spevu Kamily Magálovej, ktorý baví internet – každý by mal mať v určitom veku už dosť súdnosti, aby zvážil svoje vlastné možnosti. Zaujal ma ten kontrast medzi láskavým textom nádhernej Modlitby pre Martu a výrazom tváre zatrpknutej herečky, z ktorej „zloba, závist, zášť“ len tak sršali a ktorá na jednej strane spievala „ať mír dál zůstává s touto krajinou“, aby napokon so zaťatou pästičkou a nenávisťou v očiach zrúkla, že „tí, ktorí nemajú naše idey, nech odídu preč, nech tu nie sú a nech odídu do zabudnutia“… Znelo to ako paródia na vľúdnu pieseň Marty Kubišovej, ktorá sa na nikoho nehnevala a všetkým odpustila. Bolo to popretie atmosféry Nežnej revolúcie, v ktorej vládol zmier, láska a jednota, v ktorej nikto nikoho nevyháňal a namiesto pomsty znela nádej…

Celé to bola jedna veľká fraška, vrátane naparovania sa Michala Šimečku a Jaroslava Naďa, ktorí sa pod zahalenou sochou partizána (ktorého nedôstojne zahalili do bielej látky ako Raťafáka Plachtu, akoby chceli zneuctiť Slovenské národné povstanie) tvárili, akoby už vyhrali, hoci davu bolo výrazne menej než minulý rok… Zvláštne, že títo ľudia najprv predstierali, že ich chcú z tejto krajiny vyštvať (hoci ich nikto nevyháňal), aby potom po voľbách vykrikovali, že ich nikto vyháňať nebude (hoci opäť vykopávali otvorené dvere), aby napokon sami vyháňali odtiaľto tých, ktorí nie sú ako oni… Kde v tejto protofašistickej atmosfére cítite november 1989??

Ale vráťme sa k tým nešťastným hercom. Často z týchto frustrovaných duší, ktorých vlastná profesia neuspokojuje, počuť, že herci sa vyjadrujú k politike tak často preto, lebo majú väčšiu citlivosť na to, keď naša spoločnosť skĺzne z cesty. Nemyslím si to a ich správanie naznačuje presný opak. Keby to bolo tak, boli by to práve umelci, ktorí by sa vzopreli morálnemu gýču a neznesiteľnému budovateľskému pátosu súčasného mainstreamu. To najhoršie, čo sa môže hercovi stať, je situácia, keď podľahne hlavnému prúdu a stáva sa tvárou systému. Herci by to predsa mali poznať, keď hrajú Shakespearea, Brechta alebo hoci aj Arthura Millera – ale teraz už chápem, prečo mám pri tých ťažkých inscenáciách často pocit, že nerozumejú textu. Ak pochopili Richarda III., mali by skôr varovať publikum pred nástrahami moci. Ale oni namiesto toho včera zorganizovali v národnom divadle stretnutie so žiakmi stredných škôl (sic!!), ktorým veľmi demagogickým spôsobom a formou partizánskeho spomínania vtláčali do hláv, ako to v tom novembri 1989 bolo…

Ale to už nie je ani osveta, ani vzdelávanie, ale čistá indoktrinácia, ktorej sme si zažili od bývalého režimu viac než dosť a ktorá so slobodou a podporou kritického myslenia nemá nič spoločné. Keby sme žili v slobodnejšej spoločnosti, umelci by sa proti takejto indoktrinácii a všadeprítomnému morálnemu gýču už dávno vzbúrili. Ale oni sú toho súčasťou. Podobne ako v každom temnom období, keď sa nechávali zneužívať na mocenské ciele. V tomto sa nič nezmenilo. Žijeme v časoch, keď sa z umelcov stávajú zabávači, z humoristov trollovia a z tragédov komici.

Eduard Chmelár



Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.

Naše sociálne siete:
facebook.com/ProgresivneCom
t.me/progresivne
instagram.com/nie_progresivne.