Odvčera je na YouTube znovu uverejnené mimoriadne expresívne a nekompromisne priamočiare vyjadrenie zakladateľa Kubu 500 a majiteľa Podbrezovských železiarní Vladimíra Sotáka na adresu všelijakých darmožráčov, darmoserov, darmoprdov a darmošľapov z médií a neoliberálnych mimovládok. Fajn, že je to opäť reprízované aj v tomto čase.
S odo mňa o rok mladším pánom Sotákom sa plne stotožňujem, ten človek má pravdu. Som rád, že ako novinár a politický komentátor, ktorého nikto neplatí, nevycuciava peniaze zo žiadneho vládneho orgánu a nedostáva ani vindru od nejakých oligarchov, moja finančná a politická nezávislosť mi umožňuje slobodne sa vyjadriť akýmkoľvek spôsobom k čomukoľvek a komukoľvek bez ohľadu na to, či ide o tému aktuálnu alebo nie. V tomto prípade ide o tému s nadčasovou aktuálnosťou.
Pán Soták, mám síce humanitné vzdelanie, ale prv než sa vôbec na univerzite začalo, absolvoval som v septembri 1971, hneď po maturite a prijatí na vysokú školu, tvrdú 5 týždňovú brigádu práve vo vašej Podbrezovej, na výstavbe nového areálu ťahárne rúr. Bývali sme ako študenti v turistických chatkách na Chvatimechu a na stavbu ťahárne rúr sme to mali cez cestu a železničnú trať len na skok. Bolo to tam fajn, robota síce tvrdá, ale večer po šichte kopa srandy a študentskej veselosti s gitarou. Mne sa tam vtedy veľmi páčili dve spolužiačky, jedna bola z Levíc a druhá z Ľubietovej. Bohužiaľ obe brigádnické devy – sexy a kráse ako obrázok – boli už od strednej školy zadané, tak som tam celej našej študentskej partii vyhrával a spieval na gitare piesne o láske. Ono to tak totiž neraz bohužiaľ býva, že trubadúr síce odušu lyricky vyspevuje a vyhráva, a zamilované páriky si ho ruka v ruke radi popočúvajú, ale potom sa vytratia kamsi do tmy a trubadúr zostáva sedieť sám 🙂
Potom nasledovala ročná vojenčina ako veliteľ prvákov, vyučujúci na Vojenskom gymnáziu SNP v Banskej Bystrici, určite sa na tú školu pamätáte. So žiakmi som bol aj na exkurzii v Podbrezovej, práve pri taviacich peciach, a môžem povedať, že som obdivoval upotených hutníkov, že to v obrovskej horúčave tí chlapi zvládajú. Klobúk dolu. Neskôr po vojenčine som pracoval na Doškoľovacom stredisku ministerstva výstavby a techniky pri Urbione, štátnom inštitúte urbanizmu a územného plánovania, čiže medzi architektmi, ktorí plánovali a dizajnovali výstavbu a urbanizáciu celého nášho socialistického Slovenska. Odtiaľ som prešiel na Inžinierske staviteľstvo, generálne riaditeľstvo, pod ktoré patrilo sedem obrovských stavebných podnikov v celej republike – Doprastav a Hydrostav v Bratislave, Váhostav v Žiline a Inžinierske stavby Košice na Slovensku a Stavby silnic a železnic, Ingstav Brno a Pozemní stavby Olomouc v Českej časti federácie. Mal som na starosti cyklické odborné vzdelávanie vedúcich pracovníkov – od námestníkov riaditeľov podnikov, dolu až po riadiace funkcie stavebných závodov podnikov.
Po roku 1989 som sa stal nielen anglickým prekladateľom odbornej medicínskej literatúry na najväčších vedecko-výskumných ústavoch na Slovensku, ale aj novinárom, podpredsedom Združenia slovenských novinárov a neskôr aj riaditeľom Slovenskej informačnej agentúry, ktorá pomáhala vláde klásť náš mladý nezávislý štát na mapu sveta, budovať jeho imidž v zahraničí a snažila sa prilákať k nám zahraničných investorov. To isté som robil aj ako redaktor a predseda redakčnej rady jediného slovenského cudzojazyčného časopisu EUROPA VINCET. Nech svet vie, že sme vzdelaný a kultivovaný národ, ktorý sa po každej stránke nemusí do Európy vracať, lebo z nej nikdy neodišiel a od nepamäti bol jej významnou organickou súčasťou. Prispieva, a vždy obetavo prispieval, viac než len svojím adekvátnym dielom, k jej kultúrnemu a hospodárskemu bohatstvu. Moje tri články v najväčších svetových novinách – v americkom denníku WALL STREET JOURNAL – hovorili o tom istom. Rovnako ako moje prednášky počas môjho postgraduálneho štúdia na univerzite v Leeds v rokoch 1994-1995.
Pán Soták, boli, sú tu a vždy budú aj iní novinári než len všelijakí mimovládni kávičkoví aktivisti, čo Vás na tom videu arogantne provokovali a drzo sa Vám vysmievali ako húf tupcov, čo by nevedel vziať do rúk ani kladivo, pílku alebo lopatu. Nakoniec, premiér tohto štátu, Robert Fico, raz za rok absolvuje aj vo svojom veku nočnú službu v nejakom podniku, lebo sa nikdy neštítil poriadnej fyzickej roboty. Dáva tým morálny signál nielen svojmu okoliu ale aj celej krajine.
Plne s Vami pán Soták súhlasím
Michal Zoldy
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Naše sociálne siete:
facebook.com/ProgresivneCom
t.me/progresivne
instagram.com/nie_progresivne.

Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.