NA MARGO DVOCH AKTUÁLNYCH TLAČOVIEK

Tou prvou bola tlačovka predsedu vlády Slovenskej republiky Roberta Fica v Gabčíkovskej vodnej elektrárni, tou druhou bola tlačová konferencia ministra zdravotníctva Kamila Šaška vo Fakultnej nemocnici v Trnave. S obomi miestami som mal v minulosti niečo spoločné po pracovnej stránke.

Nie, nebolo to vôbec tak jednoduché a ľahké, ako sa to niektorí, najmä súčasní alebo bývalí, ľavicoví politici snažili v Deň Ústavy SR tohto roku komentovať v elektronických médiách takmer dojemne selankovo. To prijímanie Ústavy v roku 1992 a samotný vznik samostatnej zvrchovanej Slovenskej republiky prvého januára 1993 bolo dramatické obdobie, ktorého priami aktéri narážali na mimoriadne cynický odpor a neraz aj povýšenecký výsmech a pohŕdanie Slovenskom nielen v zahraničí ale bohužiaľ aj doma. Ako novinár si to veľmi dobre pamätám, okrem iného aj v súvislosti s dianím okolo výstavby, dostavby a spustenia do prevádzky Gabčíkovského vodného diela. Nie, Česi nám v prípade sporu s maďarskou nacionalistickou vládou vôbec nefandili a vo svete nedotknuteľný prezident Václav Havel napríklad nechcel mať s Gabčíkovskou elektrárňou nič spoločné. Česká strana sa vyslovene tešila, a nakoniec im doslova odľahlo, že zánikom federácie im chvalabohu odpadnú starosti so slovensko-maďarským sporom okolo vodného diela na Dunaji.

Prečo sa zlomyseľná Praha vtedy nepostavila na stranu Slovákov? Lebo to vodné dielo sa začalo stavať, a ešte predtým samozrejme aj dlho plánovať, za vlády komunistickej strany. Pre ponovembrovú Prahu to bolo neprípustné lebo čokoľvek, čo im len trochu „smrdelo“ komunizmom a komunistami, večne užvanení českí politickí intelektuáli považovali priam za dielo samotného diabla. Dokonca nás naši „bratia“, zámerne som tu použil úvodzovky, tlačili do zbúrania celej mimoriadne náročnej, potrebnej a užitočnej elektrárne tesne pred jej dostavbou. Samozrejme, veď ich Labe alebo Vltava nezatopili stredné Čechy a celý ten „Domov můj a zemský ráj to na pohled“ ako vzdutý Dunaj zalial Žitný ostrov v roku 1965. Im to v Prahe bolo šum a fuk. No a Rakúšania, ďalší naši „podarení“ susedia, zas bojovali ako zmyslov zbavení bývalí panovníci Rakúsko-Uhorska proti našej atómovej elektrárni v Jaslovských Bohuniciach a zároveň aj proti pripravovanej atómke v Mochovcich. Jasné, čo tam po Slovensku, nech si tam svietia hoci aj petrolejkami! Ani Gabčíkovo, ani atómové elektrárne! Mali sme z pekla šťastie, že sme to vtedy ustáli a dnes sme vo výrobe elektriny sebestační a môžeme ju dokonca vyvážať aj do zahraničia.

Ako pracovník a neskôr ako riaditeľ Slovenskej informačnej agentúry (SIA) som viac razy sprevádzal zahraničných novinárov z najmienkotvornejších amerických, britský a francúzskych médií keď nás písomne požiadali o možnosť osobne navštíviť a prezrieť si vodné dielo Gabčíkovo. Tak som tam s nimi išiel, zabezpečil pre nich odborný výklad od Binderových kolegov a celé som to tlmočil v angličtine. Rovnako ako aj ich spontánne vyžiadané a absolútne neplánované stretnutie s riaditeľkou maďarskej základnej školy v Gabčíkove. Lebo aj tam sa chceli ísť pozrieť ako tí „nedemokratickí“ Slováci diskriminujú a utláčajú maďarskú národnostnú menšinu na juhu …. V Gabčíkove ale nepochodili s protislovenskou propagandou – ani na vodnom diele, ani v maďarskej základnej škole. Dokonca riaditeľka maďarskej základnej školy dôrazne požiadala prítomných západných novinárov, aby zahraničné médiá nešírili o južnom Slovensku nezmysly, že sú etnickí Maďari utláčaní Slovákmi, práve naopak. Slováci a Maďari si tam žijú v harmónii. Nemám spomienkový optimizmus našich ľavičiarov a veľmi dobre sa pamätám ako sa k Slovensku a k Slovákom správala oficiálna aj neoficiálna česká strana, ako sa k nám správali nadutí českí novinári, rovnako ako sa chovala aj maďarská a rakúska strana a napokon aj vtedajšia zahraničná tlač a elektronické médiá. A ako sme s tým niektorí z nás ako novinári bojovali.

Na toto všetko, a na všeličo iné, som si spomenul počas tlačovej besedy Roberta Fica a Tomáša Tarabu v Gabčíkovskej elektrárni keď tam oznámili projekt postupnej desaťročnej rekonštrukcie alebo výmeny ôsmich opotrebovaných turbín gabčíkovskej vodnej elektrárne, vždy jednej každý nasledujúci rok. Aby mala aj vzkriesená hlinikáreň v Žiari nad Hronom dosť prúdu pre náročnú elektrolýzu.

Pokiaľ ide tohtotýždňovú tlačovku ministra zdravotníctva Kamila Šaška pri príležitosti slávnostného otvorenia Urgentného príjmu druhého typu vo fakultnej nemocnici v Trnave, aj k tej nemocnici ma viažu konkrétne osobné spomienky. V rokoch 1994 a 1995 som mal zriedkavú možnosť, aká sa nielen Bratislavčanovi ale ani hocikomu inému len tak ľahko nenaskytne: navštíviť komplet všetky nemocničné oddelenia, ambulancie, ošetrovne, všetky primariáty, operačné sály, vrátane pôrodnej sály, skrátka všetko – od kotolne, cez kuchyňu a práčovňu, až po strechu nemocnice. Ako je to možné?

V roku 1994 si ma Národné centrum podpory zdravia v Bratislave (riaditeľom bol MUDr. M. Rusnák) a Trnavská okresná nemocnica (riaditeľom bol vtedy MUDr. B. Chmelík) vyžiadali ako v tom čase jediného špecializovaného prekladateľa odbornej medicínskej problematiky na expertnej úrovni, aby som tlmočil dva roky trvajúci medzištátny projekt spolupráce medzi Trnavskou nemocnicou a expertmi na efektívne riadenie amerických nemocníc z Washingtonu. Preto som bol v tej nemocnici potom doslova všade, vrátane úvodu podujatia a záverečného vyhodnotenia zistení a odporúčaní.

Snáď neprezradím po toľkých rokoch nejaké extra vážne tlmočnícke tajomstvo ak poviem, že americkí experti okrem svojich záverov a odporúčaní otvorene priznali, že hoci prišli vysvetľovať a poučiť našich medicínskych odborníkov v praxi ako treba efektívne riadiť činnosť a chod okresnej nemocnice, napokon boli sami prekvapení a v mnohom aj poučení, akú vysoko odbornú a kvalitnú lekársku starostlivosť dokážu aj v nepomerne skromnejších podmienkach poskytovať slovenské nemocnice.

Klobúk dolu Slovensko, za všetko!

Michal Zoldy