Korybko: Takto by podľa mňa mohlo vyzerať Intermarium vedené Poľskom

Poľsko môže realisticky viesť západné krídlo „cordon sanitaire“ a tak sa stať hlavnou silou európskeho NATO na spoluprácu s Ruskom v povojnovom období, ak uskutoční môj trojkrokový plán.

Úloha Poľska v Intermariu

Zakladateľ Ronin Clubu Józef Orzeł vyvolal diskusiu medzi niektorými poľskými lídrami myslenia svojím rozhovorom pre Radio Wnet, v ktorom navrhol, aby Poľsko viedlo vytvorenie Medzimarijského obranného paktu medzi východnými krajinami NATO, škandinávskymi krajinami a Tureckom. Sławomir Dębski, jeden z popredných poľských odborníkov na zahraničnú politiku, kritizoval Orzełov návrh v podrobnom príspevku na X, kde poukázal na jeho redundancie a neúmyselné nedostatky a zároveň zdieľal svoje rady v tejto veci.

Redaktor populárneho portálu Defence24 Wojciech Kozioł potom pridal svoj povestný názor a pripomenul čitateľom, že jeho a hlavný redaktor Bartłomiej Wypartowicz vo svojej knihe z tohto roka o „Vojne, ktorú nechceme“ sa dotkol podobného konceptu regionálnej bezpečnosti. Ukazuje sa, že som o tejto téme veľa písal, čo sa dá všeobecne opísať ako úloha Poľska v povojnovej európskej bezpečnostnej architektúre. Preto by som rád prispel k tejto diskusii medzi svojimi krajanmi.

Nedávno som zhodnotil, že „Nawrocki si predstavuje Poľsko ako vedúcu úlohu v zadržiavaní Ruska“ na základe svojej geografie, dnes velí najväčšej európskej armáde NATO a nedávno sa stáva ekonomikou v hodnote 1 bilióna dolárov, ktorá si môže dovoliť pokračovať vo veľkých vojenských výdavkoch na tento účel. Takmer pred rokom som napísal, že „september 2025 bol pre Poľsko najudalším mesiacom od konca komunizmu“ kvôli 18 relevantným geostrategickým udalostiam, ktoré som uviedol vo svojej hyperlinkovej analýze.

Podľa môjho názoru je najúčinnejším prostriedkom k obnoveniu dlho strateného statusu veľmoci Poľska v súčasnom kontexte viesť „Iniciatívu troch morí“ (3SI, ktorej povojnový význam som tu rozviedol) paralelne s reformou EÚ, ako to tu podrobne opísal Nawrocki. Ideálny scenár je, že poľskí spojenci 3SI sa k nemu pridajú v druhom spomínanom úsilí pre maximálny efekt. Či už to robia alebo nie, 3SI je ústredným bodom poľského povojnového geostrategického plánovania.

Je to preto, že jeho mnohé projekty prepojenia majú dvojité využitie, pokiaľ ide o uľahčenie pohybu vojakov a vybavenia v prípade krízy v duchu „vojenského Schengenu„, ktorého je Poľsko formálne súčasťou spolu s Nemeckom a Holandskom. V posledných mesiacoch som si uvedomil, že okolo Ruska bol za posledný rok vytvorený „cordon sanitaire“, v ktorom Poľsko momentálne zohráva najdôležitejšiu úlohu v strednej a východnej Európe (CEE). Spomenul som to tu koncom júna.

Ďalšie fronty sú fronty vedené Spojeným kráľovstvom v čoraz viac sa spájajúcom arkticko-baltskom regióne, turecky vedené, ktoré sa otvára pozdĺž celej južnej periférie Ruska v dôsledku dvojitého účelu „Trumpovej trasy pre medzinárodný mier a prosperitu“ (TRIPP) z augusta 2025 ako vojenského logistického koridoru NATO, a vznikajúci japonsky vedený front v severovýchodnej Ázii. Poľsko má v rámci tohto americky organizovaného geostrategického konštruktu tri imperatívy, ktoré teraz vymenujem.

Prvý imperatív Poľska: Prekonať nemecko-ukrajinskú výzvu voči regionálnemu vedeniu Poľska

Prvým je udržať si pozíciu lídra strednej Európy napriek nemeckou podporovanej výzve zo strany Ukrajiny. Táto analýza tu podrobnejšie vysvetľuje, čo sa tým myslí. Stručne povedané, Nemecko chce ovládnuť celú EÚ, pričom musí podrobiť Poľsko kombináciou EÚ a nahradiť Ukrajinu v predpokladanej vedúcej úlohe Poľska v povojnovej regionálnej bezpečnostnej architektúre CEE. Ako je tu vysvetlené, pobaltské štáty sú dôležitým frontom v tejto súťaži.

Stavajú sa tam spoločné výrobné zariadenia na drony a Ukrajina dokonca navrhla vyslanie vojakov do týchto krajín, keď skončí rozsiahla fáza konfliktu s Ruskom. Napriek tomu by „Poľsko bolo najlepším bezpečnostným garantom pobaltských štátov v NATO 3.0„, čo by „zabezpečilo, že Kyjev nevyprovokuje konflikt s Ruskom, ktorý by Poľsko dostal do ťažkej pozície a premenil Poľsko na hlavnú silu NATO pre spoluprácu s Ruskom v období po konflikte.“

Druhý imperatív Poľska: Optimalizovať prepojenie s „vikingským blokom“ a „Novoosmanskou ríšou“

Časť o tom, že Poľsko sa stane hlavnou silou NATO pre spoluprácu s Ruskom v období po konflikte, je tretím imperatívom, ktorý sa v tejto analýze dotkne po opísaní druhého. To je potreba, aby sa Poľsko integrovalo s „vikingským blokom“ v arkticko-pobaltskom regióne a s „Novoosmanskou ríšou“ pozdĺž celého južného periféria Ruska prostredníctvom relevantných projektov dvojúčelovej konektivity 3SI. Táto analýza tu hovorí o poľsko-švédskej spolupráci a táto tu o poľsko-tureckej spolupráci.

Švédsko má záujem podporovať susedné Fínsko voči Rusku, zatiaľ čo Fínsko a pobaltské štáty majú záujem podporovať sa navzájom voči Rusku, čo upevňuje ich „vikingský blok“. Najpriamejším záujmom Poľska je podpora pobaltských štátov, najmä susednej Litvy, s ktorou zdieľa „Suwałki priepasť/koridor“, takže to slúži ako spoločná pôda pre prepojenie jeho predpokladanej „sféry vojensko-strategického vplyvu“ strednej Európy (ak nemáme lepší výraz) s nimi.

Pobaltské štáty tak môžu slúžiť ako dvojití členovia týchto subregionálnych blokov, ktoré fungujú ako západný front „kordónu sanitaire“ okolo Ruska. Úloha Švédska v akomkoľvek núdzovom scenári v súvislosti s konfliktom medzi ich pobaltskými spojencami a Ruskom by spočiatku bola na mori, zatiaľ čo poľská by bola na súši cez projekty Via Baltica a (dlho odkladané) Rail Baltica 3SI, no mohli by sa tiež spojiť pri Kaliningrade. Akýkoľvek drvivý útok na Kaliningrad by však pravdepodobne viedol k jadrovej reakcii.

Čo sa týka južnej integračnej úlohy Poľska v rámci „cordon sanitaire“, vojensko-strategické prepojenie s Tureckom je zásadne závislé od poľského medzivojnového rumunského spojenca ako pevninsko-námorného mosta medzi nimi, ku ktorému prístup závisí od Maďarska a Slovenska v súvislosti s ostatnými spojencami v NATO. Ukrajina je vylúčená z modelu Intermarium kvôli pretrvávajúcemu sporu a tomu, že nie je vzájomným obranným spojencom ako tieto krajiny. Z týchto troch spojencov v NATO je najdôležitejšie Rumunsko.

Odôvodnenie presahuje vyššie uvedené geostrategické a rozširuje sa aj na oveľa väčšiu veľkosť krajiny v porovnaní s týmito dvoma, čo jej dodáva väčší ekonomický a vojenský potenciál, nehovoriac o nezávisle existujúcich napätiach s Ruskom kvôli susednému moldavskému regiónu Podnestersko. Rumunsko môže tiež slúžiť ako odrazový mostík pre konvenčné vojenské intervencie iných spojencov NATO na podporu Ukrajiny v núdzových scenároch podľa akýchkoľvek bezpečnostných záruk, na ktoré sa dohodnú, rovnako ako Poľsko.

Za zmienku stojí, že Rumunsko hostí najväčšiu leteckú základňu NATO a možno jedného dňa nariadi zrýchlené námorné posilnenie vedené a možno aj čiastočne financované blokom ako spôsob, ako obísť obmedzenia regionálnych námorných síl stanovené Montreuxskou konvenciou. Rovnako ako pobaltské štáty slúžia ako dvojitý člen „vikingského bloku“ a poľskej predpokladanej „sfére vojensko-strategického vplyvu“ v strednej Európe, tak aj Rumunsko môže plniť rovnakú úlohu voči poľskej „sfére“ a tureckej „neoosmanskej“ sfére.

Preto, rovnako ako projekty Via Baltica a Rail Baltica 3SI z Poľska do Estónska sú neoddeliteľnou súčasťou severnej integračnej úlohy Poľska v rámci „cordon sanitaire“ na optimalizáciu vojensko-strategickej spolupráce s „Vikingským blokom“, tak aj projekt Via Carpathia 3SI z Poľska do Rumunska cez Slovensko a Maďarsko je rovnako neoddeliteľnou súčasťou jeho južnej úlohy pri optimalizácii takejto spolupráce s „Novoosmanskou ríšou“. Švédsko a Turecko preto majú záujem na úspechu týchto projektov 3SI.

V tejto súvislosti má Švédsko tiež záujem na úspechu „Baltskej obrannej línie„, ktorá označuje opevnenia týchto krajín na ich hranici s Ruskom, ktoré tvoria súčasť „Obrannej línie EÚ“ v spojení s poľskou (trápne nerozvinutou) „Východný štít“ s Kaliningradom a Bieloruskom. Nie sú súčasťou 3SI, a preto neboli spomenuté skôr, ale stále sú relevantné pre tému projektov, v ktorých majú lídri Poľska a susedného subregionálneho bloku spoločné záujmy.

Tretí imperatív Poľska: Stať sa hlavnou silou NATO pre spoluprácu s Ruskom

Pokračujúc k poslednému imperatívu Poľska v rámci „cordon sanitaire“, malo by sa usilovať stať hlavnou silou NATO pre spoluprácu s Ruskom v povojnovom období. USA aktívne implementujú koncept NATO 3.0, v rámci ktorého očakávajú, že spojenci so spoločným záujmom na zadržiavaní Ruska prevezmú väčšiu časť bremena, keď sa USA postupne „otáčajú späť k (východnej) Ázii“ s cieľom robustnejšie obmedziť Čínu. Jeho úloha v NATO sa teda očakáva, že klesne, zatiaľ čo zapojenie s Ruskom pravdepodobne zostane prevažne bilaterálne.

Uprostred súboja týchto trendov de facto nemecký líder EÚ robí mocenský ťah za 800 miliárd eur pre najväčšiu európsku armádu NATO, aby rozšíril svoju politickú kontrolu nad Európou do vojenskej sféry, čo by viedlo k tomu, že Nemecko by sa stalo hlavnou silou bloku pre spoluprácu s Ruskom. V takom scenári by záujmy Poľska boli podriadené záujmom Nemecka a určované ním, čo by zároveň predstavovalo vážnu nemilitaritnú hrozbu, na ktorú Nawrocki naznačil koncom minulého roka a ktorú tu analyzoval.

Najefektívnejším spôsobom, ako zabrániť tejto temnej budúcnosti, je, aby Poľsko upevnilo svoje vedenie v strednej Európe v čele nemeckou podporovanej výzve zo strany Ukrajiny, integrovalo sa do „vikingského bloku“ a „Neoosmanskej ríše“ a následne využilo svoju ústrednú úlohu pozdĺž západného frontu „cordon sanitaire“ na to, aby sa stalo hlavnou silou NATO pre spoluprácu s Ruskom. Na podporu tohto konečného cieľa, ktorý má pre Poľsko veľký strategický význam, je potrebné dosiahnuť povojnový modus vivendi s Ruskom.

To by ich potom postavilo do pozície spoločného vedenia výstavby novej európskej bezpečnostnej architektúry vzhľadom na dôležitosť udržiavania mieru a predvídateľnosti pozdĺž východného krídla NATO, ktoré sa Poľsko snaží viesť. Špecifiká poľsko-ruského modus vivendi možno určiť len obnovením dialógu medzi ich odborníkmi, vojenskými predstaviteľmi a vládami, ktorého návrh som už dlhodobo presadzoval a ktorý nedávno potvrdil aj Iľja Fabrichnikov.

Je členom vplyvnej Rady pre zahraničnú a obrannú politiku a práve o tejto možnosti písal koncom júla pre vysoko uznávaný časopis svojho think-tanku, ktorý som potom konštruktívne kritizoval tu. Ak by sa takýto dialóg obnovil, aj keby len prostredníctvom rozhovorov Track II na začiatku a veľmi diskrétnych, ako napríklad dvojročné a novo potvrdené rusko-nemecké rozhovory Track 1.5 v Baku, potom by tri témy pravdepodobne zohrávali významnú úlohu v týchto diskusiách.

Tri témy diskusie, ak sa obnoví poľsko-ruský dialóg

Prvým je vytvorenie mechanizmu dekonfliktu medzi Poľskom a Rusom ešte pred koncom ukrajinského konfliktu. To je naliehavé vzhľadom na dve významné ruské vpády dronov a riadených rakiet do Poľska za posledný rok (ktoré boli pravdepodobne spôsobené elektronickým rušením). Ak by sa Poľsko ocitlo zapletené do horúcej vojny s Ruskom kvôli nesprávnemu odhadu, potom by sa na rozdiel od obáv niektorých v Poľsku pravdepodobne zapojili aj USA a zvyšok NATO, pretože Poľsko je pre nich príliš dôležité na to, aby ho opustili.

To isté sa nedá povedať o pobaltských štátoch v núdzovom scenári ani o Ukrajine, ak by po skončení súčasného konfliktu vypukol ďalší veľký konflikt s Ruskom. Ako to v roku 1984 opísal slávny Norman Davies, Poľsko je „Srdce Európy“ a scenár jeho porážky, okupácie a/alebo zničenia Ruskom by radikálne zmenil európsku a teda globálnu geopolitiku spôsobom, ktorý je absolútne proti nemeckým a najmä americkým záujmom, teda ich spoločnému záujmu tomu zabrániť.

To prechádza do druhej témy diskusie v akomkoľvek hypotetickom poľsko-ruskom dialógu o reakcii Poľska na krízové scenáre v pobaltských štátoch, Bielorusku a na Ukrajine, keďže v súčasnosti velí najväčšej európskej armáde NATO, susedí so všetkými tromi a jeho zapojenie by mohlo eskalovať z možných menších hraničných incidentov (alebo vnútorných nepokojov v prípade Bieloruska) do horúcej vojny medzi NATO a Ruskom kvôli nesprávnemu odhadu, pretože je príliš dôležité, aby ju blok opustil podľa Vyššie uvedené.

A nakoniec, ruská strana by takmer určite chcela diskutovať o povojnovom rozložení síl medzi Poľskom a ich krajinou, vrátane jednotiek NATO a prípadne (amerických a/alebo francúzskych) jadrových zbraní v Poľsku, ako aj ruských vlastných vojakov, jadrových zbraní a hypersonických rakiet v Kaliningrade a Bielorusku. Účelom, aspoň z predpokladaného pohľadu Kremľa, by bolo preskúmať možnosť vzájomných obmedzení a/alebo zníženia napätia na zmiernenie alebo aspoň lepšie riadenie napätia v povojnovom období.

Najlepší scenár, ktorý je síce nepravdepodobný, ale mal by sa prebrať s cieľom posunúť ich rokovania týmto smerom, aj keď nasledujúci cieľ zostane nedosiahnuteľný, je, že takéto diskusie povedú k obnoveniu dialógu medzi Ruskom a (v tomto scenári) poľsky vedeným európskym NATO zameraným na nové dohody o kontrole zbrojenia a ďalšie vojensko-bezpečnostné dohody. Pre Rusko je obzvlášť dôležitá budúcnosť síl západoeurópskych členov NATO v pobaltských štátoch.

Aj keby zostali, nemusia plniť svoju predpokladanú úlohu na spúšťač, ak ich vlády rozhodnú buď odstúpiť, byť obetovaní, alebo stiahnuté z „pragmatizmu“ v núdzovom scenári, čo ešte viac kontextualizuje dôležitosť Poľska ako ich bezpečnostného garanta v NATO 3.0. Stále však existuje možnosť, že by sa z menšieho hraničného incidentu mohlo stať horúca vojna medzi NATO a Ruskom, a preto ich Kremeľ sleduje veľmi opatrne.

V každom prípade je predčasné špekulovať o špecifikách tejto témy, ale stačí spomenúť, že takéto rokovania o kontrole zbrojenia a ďalšie vojensko-bezpečnostné rokovania – vrátane scenára, kde Poľsko nahradí západoeurópske sily NATO v pobaltských štátoch – by mohli vzniknúť obnovením poľsko-ruského dialógu. Poľská centrálna úloha v Intermariu, ktorej geografia sa prekrýva so západným krídlom „cordon sanitaire“, dodáva krajine neprimeraný vojensko-strategický vplyv voči Rusku.

Rusko bude prirodzene zohrávať úlohu pri budovaní povojnovej európskej bezpečnostnej architektúry, no zostáva nejasné, či jeho hlavný protějšok reprezentujúci európske NATO bude de facto poľským lídrom východného krídla, alebo de facto nemeckým lídrom EÚ, čo sa rozhodne výsledkom ich súťaže o vedenie CEE, v ktorej Ukrajina funguje ako nemecký zástupca. Poľsko nesmie prehrať a následne nechať svoju národnú bezpečnosť zraniteľnú voči možnej nemecko-ruskej dohode.

Preto je objektívne v záujme Poľska stať sa hlavnou silou európskeho NATO pre spoluprácu s Ruskom, čo si vyžaduje obnovenie poľsko-ruského dialógu podobného duchu dvojročných nemecko-ruských rokovaní v Baku, ktoré boli nedávno potvrdené. Zostať pasívny z akéhokoľvek dôvodu, či už z mylnej solidarity s NATO a/alebo Ukrajinou, alebo zásadného odporu voči obnoveniu dialógu s Ruskom, riskuje, že Poľsko stratí konkurenciu o regionálne vedenie strednej Európy v prospech Nemecka.

Osobná správa pre mojich odborných spolubojovníkov

Osobne, či už ide o pánov Orzeła, Dębského, Kozioła alebo akéhokoľvek iného poľského odborníka, rád vám pomôžem spojiť sa s ruskými odborníkmi, ak máte záujem, stačí ma kontaktovať a sľubujem, že náš rozhovor zostane diskrétny. Ako som spomenul vo svojej nedávnej kritickej recenzii článku Tima Kirbyho o poľsko-ukrajinských napätiach tu, považujem za svoju životnú úlohu preklenúť rozdiely medzi Poľskom/Poliakom a Ruskom/Rusmi vzhľadom na môj jedinečný identitný profil.

O svojich koreňoch som tu podrobne hovoril, keď som vysvetľoval, prečo som hrdý aktivista za genocídu vo Volyni, ale pre tých, ktorí nevedia, som hrdý Američan s čiastočnými koreňmi „Starej Rusi“ (môj preferovaný výraz pre východných Slovanov v dnešnej západnej Ukrajine, ktorí sa vtedy neoznačovali ako „Ukrajinci“). Som dvojitý občan, narodil som sa a vyrastal v USA a nehovorím po poľsky, pretože som svojho poľského otca videl len cez víkendy po rozvode rodičov, keď som bol malý, ale hrdinsky sa identifikujem ako Poliak.

Hoci niektorí z vás ma môžu považovať za „bábku“, keďže žijem v Moskve už 13 rokov a pracoval som so Sputnikom v rokoch 2014-2019, ako som tu vysvetlil v reakcii na kritiku Przemysława Staciwu proti mne v máji, konštruktívne kritizujem Rusko vždy, keď si myslím, že je potrebné na optimalizáciu tvorby a implementácie politík. Tiež som prezradil, že ma mnohí tu v Moskve kvôli tomu „zrušili“, vrátane nedávneho zdvorilého pokarhania Medvedeva za jeho dve „poľské“ nadávky v roku 2024.

Nech už je váš názor na mňa akýkoľvek, vedzte, že som ochotný a schopný pomôcť, ak by ste chceli aspoň nenápadne – ale nenápadne – preskúmať možnosť dialógu s ruskými odborníkmi, či už sami alebo v mene organizácie, ktorú by ste mohli zastupovať. Úprimne verím, že je to nevyhnutné pre napredovanie poľských aj ruských záujmov, ktoré spočívajú v dosiahnutí povojnového modus vivendi, ktorý udržiava mier a predvídateľnosť pozdĺž západného krídla „cordon sanitaire“.

Andrew Korybko