ANTON GRASALKOVIČ SPÁJA

Možno ste si všimli, že včerajší summit Vyšehradskej skupiny sa konal v maďarskej obci Gödöllő neďaleko Budapešti v Grasalkovičovom paláci. Nie je to zhoda mien. Zámok nápadne sa ponášajúci na Grasalkovičov palác v Bratislave dal totiž postaviť ten istý muž – uhorský šľachtic chorvátskeho pôvodu gróf Anton I. Grasalkovič, ktorý sa narodil v Mojmírovciach pri Nitre (v kaštieli, ktorý sám osebe stojí za návštevu, vyniká poľovníckou reštauráciou a v jeho areáli sa konali prvé dostihy v Uhorsku).

Anton Grasalkovič je pomerne neznámou, no významnou postavou slovenských a uhorských dejín. Dal postaviť tri kaštiele v barokovom štýle, trinásť kúrií a palácov, z ktorých viaceré sa podobajú ako vajce vajcu. Stál za nimi totiž jediný architekt Andrej Mayerhofer. Maďarský Grasalkovičov palác je o niečo honosnejší ako ten slovenský, čo je spôsobené bezpochyby tým, že sa stal obľúbeným sídlom cisárovnej Sisi. Mimochodom, mali by sme už konečne upustiť od toho hlúpeho a nesprávneho označenia Prezidentský palác a vrátiť sa k jeho pôvodnému názvu. Prezidentský palác je jeho funkcia, nie názov. Stavba sa volá Grasalkovičov palác. Tak ako Elyzejský palác v Paríži nikto nenazýva Prezidentský palác, ani Buckinghamský palác v Londýne Kráľovský palác, ani Pražský hrad nevoláme Prezidentský hrad, tak by sme sa mali vrátiť k názvu sídla našej hlavy štátu Grasalkovičov palác.

Vráťme sa však k Antonovi Grasalkovičovi. Ten stál aj za barokovou prestavbou Bratislavského hradu, aj za výstavbou Holíčskeho zámku pre potreby cisárovnej Márie Terézie. Patril medzi jej najvýznamnejších poradcov. Bol to on, kto na Uhorskom sneme v Bratislave presadil Pragmatickú sankciu, ktorá pripúšťala na čele monarchie aj ženy a ľavobočkov, a tým umožnil nástup mladej Márie Terézie na trón. Významne prispel k vyzbrojeniu armády ohrozeného štátu. Svojimi finančnými reformami zásadne ovplyvnil ekonomiku ríše.

Medzi jeho najdôležitejšie aktivity, ktoré priamo ovplyvnili aj život mojich predkov, bol návrh na kolonizáciu Dolnej zeme, ktorá bola po tureckých vojnách vyľudnená. A tak sa tisíce Slovákov na pokyn Márie Terézie a pod vedením Antona Grasalkoviča usadili na opustenej zemi v okolí Békešskej Čaby, v Báčke a Banáte, kde našli len močariská a roje komárov a oni ju úmornou prácou premenili na najúrodnejšiu zem v celom Uhorsku…

Gróf Grasalkovič si dal svoj palác v Bratislave postaviť v roku 1760 na voľnom priestranstve za mestskými hradbami, kde bol predtým trh s drevom a uhlím. Ako poradca Márie Terézie potreboval sídlo, v ktorom by mal k cisárovnej bližšie. Usporadúval v ňom početné bály, na ktorých sa zúčastňovala elita z celej krajiny. Častým hosťom v paláci bola samotná cisárovná Mária Terézia (zvlášť pamätná návšteva bola tá z roku 1775), koncertoval tu Joseph Haydn (ktorý tu predviedol niekoľko premiér svojich diel) a v jeho salónoch a záhradách sa odohral nejeden príbeh lásky.

Nie však ten, o ktorom sa klebetí najviac. Legenda, že práve na jednom z bálov v Grasalkovičovom paláci vyznal mladý poslanec Uhorského snemu Ľudovít Štúr lásku Adele Ostrolúckej, je mýtus. Napriek tomu sa tu jeden veľký príbeh lásky skutočne odohral. V čase, keď zámok obýval arciknieža Fridrich Habsburský, bola dvornou dámou jeho manželky arcikňažnej Isabely istá Žofia Chotková. Práve do nej sa zaľúbil následník trónu František Ferdinand d’Este. Zachovalo sa množstvo romantických ľúbostných listov, ktoré sem Žofii posielal. Grasalkovičov palác preto aj často navštevoval.

Arcikňažná Isabela si najprv myslela, že sa zaľúbil do jednej z jej dcér. Keď si však po jednom tenisovom zápase zabudol následník trónu na kurte medailónik grófky Chotkovej, pravda vyšla najavo a arcikňažná bola taká zaskočená a rozzúrená, že mladú Žofiu okamžite prepustila a musela odísť z paláca. Ako však ukázali dejiny, svadbe už nedokázal zabrániť nikto…

V každom prípade arciknieža Fridrich bol počas svojho vyše 20-ročného pobytu v Prešporku veľmi obľúbený, prispel aj na vznik a výzdobu jednej z ikonických stavieb Bratislavy, Modrého kostolíka (majestátny luster je jeho osobným darom). Vďaka nemu mal aj Prešporok svoj „Opernball“ a v paláci prijímal najvýznamnejších hostí z celej Európy, vrátane monarchov (jeho hosťami boli aj členovia španielskej kráľovskej rodiny).

Škoda, že predstavitelia štátov V4 nemajú v sebe aj tento historický presah, pripomienka spoločnej histórie a Grasalkovičových panstiev ich mohla symbolicky ešte viac zblížiť. Ale možno, keď o pár týždňov pri preberaní slovenského predsedníctva vo V4 prijme prezident Pellegrini maďarského premiéra, že mu pripomenie toto spoločné dedičstvo.

Eduard Chmelár