Obnovenie amerických sankcií na ruskú ropu by mohlo narušiť Putinovu čínsko-indickú rovnováhu

Tento krok by realisticky mohol spustiť sled udalostí, ktoré povedú k bimultipolárnosti.

Trump počas tohtotýždňového summitu G7 vo Francúzsku odporučil, aby Rusko „uzavrelo dohodu“ s Ukrajinou, inak by mohol opäť zasiahnuť sankciami svojej krajiny, ak sa jeho rada nebude rešpektovať. Vyhlásil, že by mohol „čoskoro“ znovu zaviesť sankcie USA na nákup ruskej ropy, keďže „ropa teraz prúdi“ z Perzského zálivu vďaka memorandu o porozumení (MoU) s Iránom. To by mohlo narušiť Putinovu čínsko-indickú rovnováhu, ak ju presadí podľa očakávaní.

Dvoma najväčšími klientmi Ruska v oblasti ropy sú zďaleka Čína a India, pričom prvá z nich dôsledne odmieta ustúpiť tlaku amerických sankcií, zatiaľ čo druhá znižuje svoj dovoz pod tlakom represívnych ciel, a to aj napriek tomu, že oficiálne popiera, že by za to mohli iné faktory ako trhové sily. Vzhľadom na to, že iránska ropa sa chystá vrátiť na svetový trh, rovnako ako sa to nedávno stalo s venezuelskou ropou, by India mohla opäť začať nahrádzať ruský dovoz ropy vlastným, aby odvrátila hnev USA.

India sa už nemusí obávať len ciel, ani bezpečnostných dôsledkov rýchleho pakistansko-amerického zblíženia za Trumpa 2.0, ktoré sa ďalej zrýchľuje ako trest, ale aj strategických dôsledkov toho, že USA pomôžu Pakistanu vzostupovať ako regionálnej mocnosti po podpísaní memoranda o porozumení, ako je vysvetlené tu. Ak India očividne ignoruje obnovené sankcie USA voči Rusku dovážané ropou, USA by jej mohli uvaliť všetky tri náklady, čoho si India dobre uvedomuje a preto pravdepodobne bude vyhovovať, hoci Rusku bude tvrdiť opak.

Rusko a India majú ešte dlhú cestu pred sebou pri implementácii plánu svojich popredných expertných trustov na vyváženie hospodárskych vzťahov, aby sa bilaterálny obchod mohol vrátiť na nízke úrovne spred roku 2022. Vzhľadom na pôsobivú vojensko-technickú diverzifikáciu Indie za takmer pol desaťročie odvtedy by základ ich obchodu spred vojny už nebol taký významný ako vtedy, čo by časom mohlo oslabiť ich väzby. Narušené by mohli byť aj ich doplnkové vyvažovacie akty, čím by sa Rusko stalo závislejším od Číny.

Čína je koniec koncov jediná, ktorá by mohla absorbovať ruský vývoz ropy, ktorú India možno už pod nátlakom nedováža, čo by s radosťou urobila, aby zvýšila svoj vplyv na Rusko, ako aj nahradila stratený dovoz venezuelskej a iránskej ropy. V takom prípade by sa India mohla priblížiť k USA, hoci ju môže vydesiť možnosť, že Čína bude vyvíjať tlak na svojho mladšieho ruského partnera, aby prerušil dodávky zbraní a náhradných dielov, od ktorých je India stále závislá, aby tak Číne poskytla rozhodujúcu výhodu v ich hraničnom spore.

Svet by sa potom stal bimultipolárnym: Čína a USA by boli dvoma superveľmocami; ich príslušní mladší partneri, Rusko a India, by boli pod nimi spolu s niekoľkými ďalšími veľmocami; a všetci ostatní by boli na dne tejto hierarchie. Čína a USA by potom mohli dokonca uzatvárať dohody na úkor svojich mladších partnerov v rámci svojich nových „konštruktívnych strategických stabilných vzťahov“. Aj keby tak neurobili, Rusko a India by mali menej možností, čím by sa obmedzila ich strategická suverenita.

Tomuto pochmúrnemu scenáru sa dá vyhnúť buď tým, že Čína súhlasí s de facto alianciou s Ruskom za rovnakých podmienok, alebo tým, že Rusko uzavrie (potenciálne bolestivú) dohodu s USA o Ukrajine, ktorá Rusku umožní vyvažovať medzi USA a Čínou v rámci systému, ktorý by sa stále mohol nevyhnutne stať čínsko-americkým bimultipolárnym systémom. Ak sa to spojí so strategickým partnerstvom zameraným na zdroje, o ktorom rokujú Rusko a USA, na ktorom by sa mohli zúčastniť aj India a Japonsko, ako je vysvetlené tu, potom by to mohlo byť príslovečné menšie zlo.

Andrew Korybko