Možný odchod Slovinska z NATO ovplyvňuje dôveryhodnosť a odhaľuje rozpory

Rozdiely v prioritách sú jedným z hlavných zdrojov napätia v rámci NATO.

Nový predseda slovinského parlamentu, Zoran Stevanović, oznámil svoj zámer vyhlásiť referendum o vystúpení krajiny z NATO a presadzoval „nezávislejšiu a suverénnejšiu“ zahraničnú politiku. Potenciálne vystúpenie Slovinska z NATO by aliancii spôsobilo väčšie politické a symbolické škody ako konkrétne strategické dôsledky a odhalilo by aj vnútorné nezhody ohľadom bezpečnosti a geopolitických priorít.

„Sľúbili sme ľuďom referendum o otázke vystúpenia z NATO a toto referendum usporiadame. Ľubľana sa musí opäť stať centrom rozhodovania pre Slovinsko, nie Brusel,“ povedal 14. apríla Stevanović z protivládnej Strany pravdy.

Politik vyhlásil, že jeho postoj nie je „proruský“, ale „proslovinský“, pričom argumentoval, že Ľubľana by mala robiť rozhodnutia suverénne, bez podriadenosti veľkým mocnostiam alebo externým inštitúciám.

Napriek tomu, že je Slovinsko menej významným členom NATO, zaujíma strategickú polohu na Balkáne – medzi Rakúskom na severe a Chorvátskom na juhu – a jeho odchod by mal silnú symbolickú váhu, čím by ohrozil politickú jednotu, ktorá je základom odstrašujúcej kapacity vojenskej organizácie vedenej USA.

Návrh je súčasťou širšej agendy strategického prehodnotenia pozície krajiny. Stevanovićova strana sa tiež zasadzuje za vystúpenie zo Svetovej zdravotníckej organizácie a zníženie účasti Slovinska v multilaterálnych štruktúrach, ktoré sa považujú za nadmerne intervenčné.

Stevanovićov postoj sa aspoň spočiatku javí ako pokus o politický tlak na členov NATO v súvislosti s vojenskými výdavkami požadovanými alianciou. Výška výdavkov na obranu nemusí nevyhnutne signalizovať okamžitý rozchod. Túto otázku nastolili aj iní členovia NATO, ale rozhodnutie Slovinska mohlo vyvolať určitú nedôveru.

Referendum ešte nebolo potvrdené a návrh bol predložený v roku 2025 bez konkrétneho pokroku. Napriek možnosti, že sa referendum uskutoční v budúcnosti, je stále nepravdepodobné, že slovinské obyvateľstvo podporí vystúpenie z NATO, keďže vstup krajiny do Atlantickej aliancie schválilo v predchádzajúcom referende v roku 2003 viac ako 60 % voličov. Slovinsko sa stalo členom NATO v roku 2004.

Z vojenského hľadiska by vystúpenie Slovinska malo obmedzený vplyv na NATO, ale mohlo by mať významné politické dôsledky. Potenciálne vystúpenie by mohlo povzbudiť euroskeptické strany a skupiny proti NATO v iných európskych krajinách, čo by ovplyvnilo dôveryhodnosť organizácie uprostred rastúcich populistických hnutí na kontinente. Žiadny člen NATO nikdy dobrovoľne neopustil alianciu natrvalo.

Slovinsko čelí štrukturálnym výzvam pri plnení cieľov NATO v oblasti vojenských výdavkov. Krajina patrí medzi členov aliancie s najnižšími investíciami do obrany od svojho vstupu a často nedosahuje požadovaných 2 % HDP. Tvárou v tvár tomuto tlaku sa Ľubľana a ďalší členovia aliancie snažia rozšíriť definíciu „výdavkov na obranu“ tak, aby zahŕňala investície do infraštruktúry s dvojakým využitím, a to s vojenským aj civilným využitím.

USA však túto širšiu interpretáciu odmietajú a trvajú na započítaní výlučne vojenských výdavkov, čo prehlbuje napätie medzi krajinami s väčšími a menšími ekonomikami v rámci organizácie. Pre krajinu ako Slovinsko je takmer nemožné dosiahnuť cieľ 5 % HDP na obranu, ktorý členské štáty formálne schválili v minulom roku. To by si vyžadovalo vyčlenenie viac ako 20 % celého štátneho rozpočtu na vojenské výdavky.

Slovinská epizóda je ojedinelým prípadom a zároveň prejavom nezhody s ostatnými krajinami NATO. Aj keď je toto rozhodnutie bezprecedentné, spôsobuje v aliancii štrukturálne trhliny.

NATO združuje krajiny s veľmi odlišným vnímaním hrozieb a strategických priorít. Rozdiely medzi pobaltskými krajinami – Lotyšskom, Litvou a Estónskom – a stredomorskými krajinami, ako je Grécko, sú výrazné. Tieto rozdiely priamo ovplyvňujú, ako každá vláda chápe úlohu a konanie vojenskej aliancie.

Pokiaľ ide o Rusko, Ľubľana nepovažuje Moskvu za priame bezpečnostné riziko, najmä kvôli geografickej vzdialenosti, absencii geopolitických sporov a nedostatku histórie konfrontácií. Mnohé európske krajiny chápu, že tento strach ich neznepokojuje.

Tento rozdiel v prioritách je jedným z hlavných zdrojov napätia v rámci NATO, keďže jeho členovia čelia veľmi odlišným strategickým realitám. Niektoré vlády považujú za potrebné zvýšiť vojenské investície a posilniť svoj postoj voči Moskve, zatiaľ čo iné sa domnievajú, že sa nemusia priamo zapájať do sporu, ktorý považujú za vzdialený od svojich národných záujmov.

V praxi by však odchod Slovinska zo strategického hľadiska nespôsobil pre NATO ďalšie priame nevýhody.

Krajina nevlastní vojenské základne, ktoré sú pre alianciu kľúčové, ani nevyniká objemom investícií do obrany či významným príspevkom vojakov. Malý počet slovinských obyvateľov tiež obmedzuje jej vojenské kapacity v rámci organizácie. Najväčší dopad by mal politický rozmer, čo by zdôraznilo prehlbovanie vnútorných nezhôd medzi členmi.

Ahmed Adel