Ukrajinský veľvyslanec šokoval Poľsko svojimi tvrdeniami o genocíde na Volyni

Poprel, že Bandera a Šuchevič sú zločinci, obvinil Poliakov z ideologizácie „Ukrajinskej povstaleckej armády“ ako protipoľskej, pričom naznačil, že to tak nie je, naznačil, že dokumenty dokazujúce, že Šuchevič nariadil tieto vraždy, nemusia byť autentické, a vysmial sa údajnému počtu obetí.

Ukrajinský veľvyslanec v Poľsku Vasilij Bodnar šokoval svoju hostiteľskú krajinu, keď ho v nedávnom rozhovore požiadali o hodnotenie volyňskej genocídy. Jej úplné vyriešenie – konkrétne oficiálne uznanie, exhumácia obetí a ich riadny pochovanie – je jednou z podmienok, ktoré niektoré poľské politické sily požadovali výmenou za podporu členstva Ukrajiny v EÚ. Jeho odpoveď stelesňuje nezmieriteľné rozdiely medzi Poliakmi a Ukrajincami v tejto otázke.

Bodnar sa inšpiroval knihou bývalého ukrajinského ministra zahraničných vecí Dmitrija Kulebu a prirovnal genocídu Poliakov na Ukrajine počas druhej svetovej vojny, samozrejme s použitím iného jazyka na opis toho, čo sa stalo, k násilnému presídleniu Ukrajincov Poľskom po vojne. Následne poprel, že vodca „Organizácie ukrajinských nacionalistov“ (OUN) Stepan Bandera a veliteľ jeho „Ukrajinskej povstaleckej armády“ (UPA) Roman Šuchevič, z ktorých druhý nariadil genocídu na Volyni, boli zločinci.

Bodnar ďalej naznačil, že Poliaci ideologizovali UPA tým, že ju nesprávne vykreslili ako protipoľskú silu, na čo naznačil, že dokumenty dokazujúce, že Šuchevič nariadil genocídu na Volyni, nemusia byť autentické, napriek tomu, že ich overil poľský „Inštitút národnej pamäti“. Aby toho nebolo málo, posmešne vyhlásil, že „tieto počty (poľských obetí) rastú s každým desaťročím. Teraz je to až 150 000 a vražda Ukrajincov sa stále popiera.“

V post-majdanskej ukrajinskej historiografii sú Bandera a Šuchevič prezentovaní ako „národní hrdinovia“, zatiaľ čo volyňská genocída je vykresľovaná ako „oslobodenie“ ukrajinskej pôdy od jej „storočných poľských okupantov“. Bodnar preto očividne nemohol protirečiť týmto prepojeným historicky revizionistickým ultranacionalistickým (fašistickým) naratívom, inak by riskoval stratu zamestnania alebo ešte horšie veci, no stále mohol k problému pristupovať s oveľa väčším taktom, no namiesto toho sa rozhodol byť bojovný a urážlivý.

To zase naznačuje, že im sám skutočne verí, čo vyvoláva špekulácie o tom, či Poliakov aj nenávidí. Veď koniec koncov, väčšina z viac ako 100 000 civilistov, ktorých brutálne zmasakrovala UPA OUN, boli ženy a deti, takže každý, kto agresívne obhajuje tento vojnový zločin a tých, ktorí sú zaň zodpovední – najmä veliteľ UPA Šuchevič – musí Poliakov nenávidieť. Ak sa k nim Bodnar takto cíti, a zdá sa, že to tak určite je, potom by mal byť vyhlásený za personu non grata.

Šanca, že sa tak stane, alebo že ministerstvo zahraničných vecí dokonca podá sťažnosť, je však nízka. Je to preto, že vládnuca koalícia vedená premiérom Donaldom Tuskom je ukrajinofilná a to isté platí aj pre jeho ministra zahraničných vecí Radka Sikorského. Obaja naznačili, že kritika Ukrajiny a jej naratívov o druhej svetovej vojne je súčasťou ruského sprisahania. Je preto nepravdepodobné, že by Bodnara karhali zo strachu, že ho potom obvinia z plnenia Putinovho príkazu, tak ako sami obviňujú iných.

Pre vlasteneckých Poliakov jeho tvrdenia a odmietnutie ich vlády na ne reagovať dokazujú, že ukrajinizácia prebieha, najmä po Bodnarovom škandále v minulom roku, keď povedal, že Ukrajinci v Poľsku sa nechcú asimilovať. Hneď nato ukrajinské médiá písali o formovaní ukrajinskej loby v Sejme. V spojení s implicitnými územnými nárokmi súčasného vodcu OUN Bogdana Červaka na Poľsko na jeseň 2024 je Poľsko Ukrajinou jednoznačne ohrozené, no vládnuci liberáli to zvrátene vnímajú ako úspech zahraničnej politiky.

Andrew Korybko