Pred a povianočné POSOLSTVO adresované „mestu a svetu“, v ktorom žijeme

Pred a povianočné POSOLSTVO adresované „mestu a svetu“, v ktorom žijeme   

Kapitola druhá, …

Vitajte späť. Aby sme mohli ešte zahorúca dopovedať ponúknutý historický exkurz za poznaním v skratke, ktorá sa po tej krátkej pauze „na kávu“ tlačí na jazyk. Lebo poctivému  človeku sa nedá len otriasť, a prehodiť výhybky bez toho, aby, ak sladíte, nezostalo ešte aj po nej horko  v ústach..

LEBO to všetko vypovedané a nedopovedané z čias, ktorá dnešnej dobe predchádzala – je spätné zrkadlo. Hlboký, pravdivý, faktografický, nespochybniteľný obraz doby. Hoc neúplný v dobrom i zlom. So zámerom nerobiť advokáta ani žalobcu. Iba pomenovať tie základné fakty, holé, nefalšované. A upozorniť zároveň na prehnané mýty. Ako je/boli popri reálne obmedzenom výberu tovaru, celoročne chýbajúce banány, pomaranče, búrske oriešky, či chýbajúci výber zo „150 druhov“ jogurtov. Ale aj prehnane ustálené chýry o prekážkach tej doby, ilustratívne na spôsob existujúcich problémov účasti veriacich na bohoslužbách a pod.

Okrem toho, že to nie úplná pravda, pýta sa zároveň kontra otázka. A koľkože ste dnes nakúpili tých burských orieškov počas roka..? Koľko ľudí nájdete oproti tomu neslobodnému obdobiu v kostoloch dnes..? Nuž pravdou je, že menej ako vtedy, lebo kto vtedy chcel, ten mohol, aj bol. Tak prečo nemôže dnes..? Všetci to vedia, a predsa všetci mlčia..

TOTO sú tie účelové „historické skratky“, ktoré vytvorili naratív o ťažkom-preťažkom živote v tej „neznesiteľnej diktatúre“. Takto si ju aj stihli dnes osvojiť dnešní „osvietení“ revolucionári. Nie ako nájsť cestu k človeku, k pravému zmyslu života, ale rovno nabehnúť do protismeru..

A tá odmietavá cesta má pritom ešte iný, pre život existenčný význam. Ten tabuizovaný, nehodiaci sa dnes „do krámu“ – menej viditeľný a menej merateľný, zato ešte stále pre uveriteľných „dobových historikov“, ľudí žijúcich v tom čase, je dobre hodnotiteľný stav vtedajších medziľudských vzťahov – rodinnej vzájomnosti, výpomoci, spoločného prežívania radosti i bolesti, schopnosti tešiť z maličkostí, citového vnímania a prežívania detstva, jedným slovom – človečiny.

A navrch tejto vzácnej  kopy treba pridať čerešňu, dôveru (vo vzťahoch). V súkromí i na verejnosti. Vo vzťahu k ľuďom i k autoritám. Vrátane, či predovšetkým, tých štátnych. Ušľachtilú, krehkú ľudskú entitu nado všetko. Slovo, ktoré vychádza z úst, rezonuje v duši, a na konci dňa vytvára pokojné, pre život vhodné prostredie. Ďalšia základová doska pre šťastný život. Bez dopingu. Bez „podporných fetišov“, ktoré vás síce vedia jedno rázovo potešiť, či na krátko vynesú do nebies, na chvíľu zbavia starostí, ale majú zároveň opačný efekt „po tvrdom pristátí na zem“. Návratom do reality…

• a nemôže človeka nechať už vôbec chladným, ak nejaké nezrelé nedochôdča z TV obrazovky alebo rovno z pódia povie, že je to iba „spomienková nostalgia“..
• a rovno je už na porazenie, ak to počujete od niekoho, ktorý vtedy ešte nebol ani len v pláne alebo sa len pýtal na svet, prípadne sa ešte len hral v piesku..

Šlak-aby-to-trafil..(alebo ho..?). A vie to (ma) pochopiť len ten, kto vtedy žil. A predstavte si, že aj tvoril. Neškodil. A ak aj, tak nie hanebne, programovo, ako sme toho dnes dožili..

A v tejto súvislosti sa rovno ježia chlpy pri počúvaní ešte aj inej, novodobej rozprávky. Od tej istej straníckej skrumáže. Z autorskej dielne tých „našľaktrafenie“, pochádzajúcich nie náhodou z tej vygenerovanej „stratifikovanej vrstvy“, ktorá je za vodou. Tej, ktorá si žije nad-pomery, a pod úroveň z pódií moralizuje, vediac pritom z akých zdrojov, presnejšie odkiaľ a od koho pochádzajú. Majúc pritom na mysli tú bohapustú, opakovane púšťajúcu do éteru, rozprávku šírenú z mastných a nevymáchaných húb – o tom, ako vládna koalícia „vyháňa“ mladých ľudí do zahraničia. A to sa mi už ozaj chce „neco říct..

BRAIN DRAIN, krádež  storočia

Únik mozgov, disponibilných aktív zo Slovenska, nenahraditeľný ľudský potenciál, ktorý nie je z medzinárodno-právneho hľadiska síce dnes neviem prečo nezákonný, zato je to preukazná perfídna krádež nehmotného bohatstva, nelegitímna svojou povahou veci. A prekérnymi dôsledkami. Lebo tie aktíva slovenskej „centrálnej banky“ treba vidieť v kontexte. Ako predchádzajúcu závratnú nákladovú položku štátu, ktorú bolo treba vynaložiť primárne na predškolskú, školskú a vysokoškolskú výchovu, vzdelanie, nehovoriac o celej rade položiek, ktoré štát vynaložil v súvislosti s ich konečnou výbavou do života. Aby sa dosiahol nehorázny, nemorálny a neakceptovateľný stav, keď náklady zostanú doma, na krku štátu, a výnosy skončia v zahraničí. S výnimkou hádam jednou jedinou, pani Mázikovou, ktorej manžel bol grant, ochotný čestne sa so štátom vyrovnať. Sic..

Ale netreba sa čudovať. Keď zlodej raz ukradne, urobí to aj napotom. A história vie o tom svoje.      

Ako „VTEDY na ZÁPADE“, keď sa kradlo vo veľkom. Vediac, že  tie „diabolské many“, ktoré sa pričinili o ich dnešný nadštandardný konzum – sú vygenerovaným  počiatočným „základným imaním“ a následným výnosom pochádzajúcim z (krvavo) vydolovaného (cudzieho) nerastného a ľudského bohatstva, ktoré, cítiac sa dnes bez akejkoľvek viny a bez hany, nakradli a nalúpili ešte včerajší kolonialisti, dnešní slobodní a demokratickí humanisti – v Afrike a v Ázií. Tie, ktoré generovali fakticky stáročia ďalšie a ďalšie many, dnes tie „volavkové“ pre „hladné“,  ambiciózne, aj slovenské krky, túžiace užívať. Tie, ktoré mali byť držiteľkou rána..

A tu je kľúč k pochopeniu zhnitého dneška, poučky, ktorá tú prvú podmieňuje, ktorá každému súdnemu človeku povie, prečo ten únik mozgov nie je maslo na hlave vládnej koalície. Lebo „MANY“. Tie nazbíjané, ktoré robia nové peniaze sú udicou pre naše mladé pušky, ktoré potrebujú k životu „žúžo“. TERAZ. Lebo pokoj stratil na hodnote. A zakrývať plachtou, na akú majú, sa nechcú. A mať deti, dary božie, je iba na oštaru..

A tak sa nedá spýtať – načo bol Oxford tomu oplašenému bruselskému poskokovi, ktorý nemá čo povedať verejnosti, iba brechať na mesiac, keď sa naňho nič nenalepilo, keď nie je schopný pochopiť ani tú najtriviálnejšiu poučku o tom, že peniaze robia peniaze, a tie robia ďalšie a ďalšie.  A že tie bolo treba najmä najskôr mať.

Preto týchto koloniálnych zlodejov nemáme šancu nikdy dobehnúť. Preto bude pre nášho „Reného mládenca“, túžiaceho po svete vždy tá „žírna“ západná neo-koloniálna spoločnosť zemou zasnúbenou. Dnes tak hanebne a už ozaj nechutne sa zaštiťujúcou slobodou, demokraciou, právnym štátom – s humanizmom, hanebnou korunou navrch. Lebo účel svätí prostriedky..

PS :

Akurát, že Jozef Ignác Bajza sa zmýlil, keď si myslel, že je to na prospech „vlastných“. Lebo pre tých dnešných, osvietených je to trajektória, z ktorej už niet návratu na rodnú hrudu. A tak, tentokrát pre zmenu Hviezdoslavovi zostali oči pre plač, opakujúc si smutne-presmutne tam hore svoje niekdajšie optimistické verše :

„Ó, mládež naša, tys‘ držiteľkou rána, vladárkou mája tys‘, jara pokladníkom, šafárom šťastlivým; k tebe obraciam sa zo smutnej zápače, od ďalekých honov..“

Laco Kopál

Malá prestávka

(namiesto kávy na záver, pre citlivé povahy sa tento krát hodí asi skôr vreckovka..)

(ak ste silní kávičkári, tak potom si je lepšie dať írsku..)