Ďalší „strašiak“ na hranici Estónska a Ruska – typická reflexívna taktika?

Rusko kreatívne využilo „reflexívnu kontrolu“ na trolling Estónska tým, že postavilo jeho predstaviteľov do dilemy s nulovým súčtom, pričom akákoľvek reakcia, ku ktorej sa uchýlia, by presadzovala záujmy Ruska v oblasti mäkkej sily.

Dočasné uzavretie cesty cez ruský „Saatse Boot“ Estónskom po tom, čo bolo uprostred nej spozorovaných približne 10 ruských vojakov, vyvolalo ďalšiu vlnu hystérie. Niektorí to spojili s údajným narušením námorného vzdušného priestoru z minulého mesiaca a špekulovali, že „Rusko vstúpilo do „fázy nula“ – fázy vytvárania informačných a psychologických podmienok – svojej kampane na prípravu na možnú vojnu medzi NATO a Ruskom v budúcnosti.“ To pravdepodobne nie je ten prípad, ako bude teraz vysvetlené.

„Saatse Boot“ je dedičstvom sovietskej éry z čias, keď boli Rusko a Estónsko súčasťou ZSSR. Moskva pri vymedzovaní hranice medzi týmito vtedajšími sovietskymi republikami nikdy nepredvídala, že tento kúsok územia jedného dňa spojí dve vidiecke časti nepriateľského vojenského bloku NATO. Cesta, ktorá ňou prechádza a po ktorej sa môžu neruskí občania (vrátane turistov) pohybovať, ale nie zastavovať, nikdy nebola od začiatku významná a v posledných rokoch, po vybudovaní alternatívnej cesty, je ešte menej významná.

Táto geopoliticko-logistická zvláštnosť preto dokáže ľahko prilákať nadmernú pozornosť, a preto je pravdepodobným dôvodom, prečo sa Rusko údajne nedávno rozhodlo nariadiť vyslanie vojakov do jej stredu, nie aby rinčalo zbraňami proti NATO, ale aby trollovalo Estónsko. Táto krajina je jedným z najhlasnejších protiruských hlasov v NATO a EÚ, ktoré sú v súčasnosti komplementárnymi organizáciami kontrolovanými USA, a jej pravidelné výlevy proti Rusku v poslednom čase podnecujú čoraz agresívnejšie konanie oboch blokov.

Keďže sa neočakáva, že by sa ktorýkoľvek z vyššie uvedených trendov zmiernil, čo vedie k predpovedi, že napätie medzi NATO a Ruskom bude pretrvávať s rôznou mierou závažnosti (či už vo všeobecnosti, pokiaľ ide o pobaltský región, alebo konkrétne so zameraním na Estónsko), Rusko by mohlo uvažovať o tom, že to čo najlepšie využije. Symbolické potvrdenie svojej suverenity nad „Saatse Boot“ s „malými zelenými mužíkmi“ mohlo mať za cieľ znepokojiť Estóncov, pretože by im to pripomenulo Krymskú operáciu so všetkým, čo s tým súviselo.

Aby sa to stalo, miestne a medzinárodné médiá by museli neúmyselne zohrať svoju úlohu v šírení paniky medzi obyvateľstvom, čo dáva do kontextu tweet estónskeho ministra zahraničných vecí Margusa Tsahknu, ktorý situáciu bagatelizoval. Jeho reakcia je však stále akýmsi víťazstvom mäkkej sily Ruska, pretože predstavuje úspešný príklad takzvanej „reflexívnej kontroly“, pomocou ktorej ho Moskva dokázala manipulovať, aby urobil niečo, čo presadzuje jej vlastné záujmy, bez toho, aby si to vôbec uvedomoval.

Aby som to bližšie rozviedol, mohol buď súhlasiť s očakávaným mediálnym humbukom za cenu vyvolania paniky, alebo bagatelizovať incident za cenu toho, že ľudia budú spochybňovať jeho nedávne strašenie o údajnom narušení námorného vzdušného priestoru Ruskom, čím by sa dostal do dilemy. Nakoniec vypočítal, že druhá možnosť je najmenej zlá, možno v domnení, že potenciálne výsledný zmätok a prípadne s ním spojená demoralizácia by boli relatívne lepšie zvládnuteľné ako rozsiahla panika, čo dáva zmysel.

V každom prípade objektívne neexistuje žiadna „strachová situácia na hraniciach“, keďže k poslednému incidentu došlo výlučne na ruskom území a týkal sa iba hŕstky vojakov, čo v žiadnom prípade nenaznačuje „prípravy na možnú vojnu medzi NATO a Ruskom v budúcnosti“, ako niektorí špekulovali. Všetko, čo sa pravdepodobne stalo, bolo, že Rusko kreatívne využilo „reflexívnu kontrolu“ na trollovanie Estónska tým, že postavilo jeho predstaviteľov do dilemy s nulovým súčtom, pričom akákoľvek reakcia, ku ktorej sa uchýlia, by presadzovala záujmy Ruska v oblasti mäkkej sily.

Andrew Korybko