„Otvorte aj druhú okenicu, nech je tu viac svetla..“

Aby sme našli cestu späť, na jej samý začiatok, do roku 1989. Aby sme mali možnosť lepšej orientácie v dobovom teréne a cez vtedajšie klamlivé súradnice spoznať fundamentálne zárodky dnešnej bolestnej „psychiatrie“. Podvod, klamstvo, pokrytectvo, falošnosť, dvojaký meter, vydávanie bieleho za čierne, nevoľníctvo našej „krajiny“, servilnosť, účelové presadzovanie cudzích záujmov dobre plateným domácim „obslužným personálom“, nie náhodou všetko ľuďmi žijúcimi nad pomery – bez citu a bez elementárnej empatie s tými, ktorí majú každým dňom väčšie obavy ako prežiť. Nieto ešte dôstojne žiť..  

PRETO je tento výrok Goetheho tak naliehavo príznačný aj dnes. Lebo ani dnes, interpretujúc ho síce v inom čase a v inom prostredí, nestratil nič na svojej aktuálnosti. Lebo je to stále o tom istom. O potrebe novej „kultúry“ bytia a žitia, o novej forme a spôsobe prejavu myšlienok, slov a činov doma i na verejnosti, lebo tá terajši škodná,a, udomácnená, sa dnes nadobro odchýlila od svojej pôvodnej úlohy – kultivovať a zveľaďovať Človeka. Jeho ducha. Aby ho dnes, naopak „odľudštila“ do miery, pri ktorej už nemôžu plakať iba múzy..

A koľký to paradox, že v tejto deštrukčnej hre podnecujúcej protivládne vášne, zničujúco polarizujúcej spoločnosť, pokoj a medziľudské vzťahy, základu národnej a štátnej stability, v  neprehliadnuteľnej úlohe najviditeľnejšej súčasti „piatej kolóny“ tvrdí muziku už nebezpečne spolarizovaná kultúrna obec[1].

PRETO treba skoncovať so zamlčiavaním historických faktov. A „otvorenie druhej okenice“ je len prvý krok na ceste k poľudšteniu dnešného človeka, k obnoveniu už načisto vytratenej (spolu) zodpovednosti, rešpektu a úcty k sebe bez rozdielu akejkoľvek príslušnosti – nie náhodou, nie vlastnou vinou odcudzené hodnoty „kradmou rukou“ z vonka..

Aby sme (konečne) pochopili, že náhody neexistujú, tobôž ak sa týkajú v symbióze fungujúcich fetišov dneška, peňazí a moci, presnejšie moci peňazí. Že všetko, čoho sme dnes neželanými svedkami sa (s)tvrdilo v hraničnom čase, ktorý nie náhodou nepoznáme, ako by sme mohli a mali poznať. A dnes, už nielen ako zdroj poučenia z chýb, pri ktorých sa z vaničky, spolu so špinavou vodou vedome vylialo aj dieťa, ale aj ako dôvod pre novú cestu, na ktorej sa dá ešte toho veľa opraviť.

• Lebo sa v našej novodobej histórií ocitáme po roku 1968 na špirále času už na 3. dobovej križovatke, existenčne podobnej tej predchádzajúcej z roku 1989, ktorú sme vtedy prešli na červenú. Bez zastavenia sa, bezhlavo, nechajúc sa opiť rožkom, ópiom zradného konzumu a hodnotového pokrytectva, nevyužijúc ponúkanú historickú príležitosť v duchu myšlienok velikána svojej doby, najprekladanejšieho autora českého pôvodu, žijúceho až do svojej smrti vo Francúzsku,  Milana Kunderu. Autora myšlienok, ktoré vzišli z jeho ľudského a umeleckého vnímania obáv z novo presadzovaných hodnôt doby. Nie náhodou v tomto kontexte nenávideného a očierňovaného[2] najstarším z klanu Šimečkovcov, Milanom, figúrou, s ktorou sa verejne spája perfídna charakterová predloha Kunderovho 1.románu „Žert“ z (brnenského) prostredia, z ktorého obaja vzišli.

„Dnes lituji, že jsem pomohl zničit socialistické systémy. Zvláště se chci omluvit mé šestileté vnučce, která bude v budoucnu platit krutou cenu za mé bývalé chybné kroky. Stačilo opravit předcházející režim. Umožnit cestování, studijní pobyty a drobná řemesla“.

Toto sú jeho záverečné slová z roku 2022, osobné vyznanie prednesené na samom sklonku jeho života ako testament generácie tej doby, adresovaný nám, pozostalým, ako jeho poučné celoživotné duchovné dedičstvo pre všetkých žijúcich v súčasnom PODVOD-nom svete, s forsírovanými (relatívnymi) hodnotami individualistických práv jednotlivcov a minoritných skupín obyvateľstva,  s konštantnou snahou o ich násilné presadenie na úkor práv väčšiny, proti ich vôli. O to viac, že sme slepými a hluchými svedkami toho, že sa to deje premyslene, úmyselne a účelovo..

PRETO nám je dnes treba tak naliehavo a tak úpenlivo zmeniť a nanovo prednastaviť modus politického a spoločenského fungovania v štáte, na všetkých jeho úrovniach. Preto sa nám treba vrátiť na samý začiatok predchádzajúcej križovatky našich dejín, ku vtedajšiemu nesplnenému sľubu, hovoriť PRAVDU len.

A do tohto dejinného rámca patrí právo aj povinnosť ju zámerne (naďalej) nezamlčovať.

V tomto zmysle je dnešný riport  určený všetkým tým, ktorých mal na mysli autor rovnice E=mc², keď vyhlásil menej známu a ešte menej dodržiavanú vetu o tom, že „nebezpečenstvom pre tento svet nie sú len ľudia, ktorí páchajú zlo, ale aj tí, čo sedia doma a dovolia im toto zlo páchať ..“[3]

A logická otázka preto musí znieť, čím je to..?

• Beznádejnou neinformovanosťou alebo je to iba dielo fatálneho dedičstva Feničanov..? Počínajúc zaň aj historicky ešte skorší  (dnes politicky špinavý) barterový obchod..

Lebo inak nejde pochopiť, ako môže bežný človek, homo sapiens, bez výhrad, a bez štipky odporu tolerovať toľkú morálnu špinu, PODVOD, KLAMSTVO a POKRYTECTVO, 3 vyextrahované nosné piliere súčasnej doby, na ktorých je postavený toľko vyzdvihovaný a tak nástojčivo dnes presadzovaný „nový hodnotový svet“. Hmotne i duchovne – nepoctivý, potemkinovsky klamlivý, nechávajúc sa zviesť vábnymi výkladmi v Rakúsku. Nenažraný, vraj „ekonomicky efektívne sa správajúci“ systém, umožňujúci v ňom spoplatniť a zdaniť fyzickými aj právnickými vydriduchmi už pomaly aj vzduch[4]. A v ňom fungujúci, vraj podnikavo sa správajúci obchodníci, neochotní podať dnes zadarmo v reštike už ani pohár(ik) vody.

Hovoriac o zmutovanom, vedome udržovanom protiľudovom systéme, umožňujúcom nehorázne, bezbreho prerozdeliť dnes zúfalo chýbajúce  (majetkové) hodnoty do rúk úzkej vrstvy nenásytných, novodobých zbohatlíkov. Ten spoločný, o ktorý sa pričinili pred rokom 1989 s dešpektom prehliadaní nemajetní ľudia za socíku. A pri systémovej téze – peniaze robia peniaze – ten, ktorý im umožňuje v kalných vodách obohacovať sa  na ich úkor o to viac. Aby tie jednostranné majetkové profity ešte viac roztvárali ekonomické nožnice – a ešte viac prehlbovali rozdiely medzi ľuďmi, ich sociálne statusu. Aby spôsobili ešte viac chudoby a nedôstojného bytia a žitia majoritnej časti obyvateľstva..

PRETO ten bohapustý výkričník chorej doby, keď aj v krízových časoch hŕstka bohatých ešte viac bohatne a drvivá väčšina chudobných ešte viac chudobnie. Keď sme nemými svedkami, ako sa v nej nabaľujú banky, obchodné reťazce, „ctihodní špekulanti“, ako sa zásluhou novodobých predajných držiteľov a užívateľov „vynálezu Feničanov“ a ich straníckych (liberálnych a progresívnych) platforiem vytvára na verejnosti tlak na štát, ako je vraj kontraproduktívne zaviesť novú progresívnu daň. Smutne, presmutne pritom evokujúc scénku Holcmana o tom, ako sa pokrytecky, so stoickým pokojom navonok vysiela „správa o stave spoločnosti“, ako v nej 2 ľudia zjedia priemerne pol kurčaťa, aby ho v skutočnosti „zožral“ len jeden (nenažranec..).

• A všetko začalo v avizovanom roku 1989.

Zrúcaním ekonomicky a potravinovo sebestačného systému, ktorý cieľovo, s ohľadom na presadzovanie záujmov a potrieb väčšinovej vrstvy občanov, predbehol dobu, aj keď chyby, o ktorých sme si naivne mysleli, že nejde už ďalej tolerovať a historicky ani prekonať – nadobudli oveľa obludnejší, neľudskejší rozmer. S deštrukciami, ktoré priniesli do života ľudí nový, likvidačný rozmer. Osobitne v spomínanom materiálnom zmysle, osobitne v duchovnom význame – systémovou likvidáciou podmienok pre možnosť pokojného a dôstojného života bežných ľudí a súbežnou stratou človečenstva, samej podstaty ľudského bytia..

• Už vtedy, s podvodným portfóliom „nežnej revolúcie“

Tej, ktorú na študentskom proteste odštartovala morbídna lož o údajnej smrti (nastrčeného) „študenta“ Šmída, z ktorého, ako sa neskôr ukázalo – pravdaže, až keď bol účel splnený – sa vykľulo, že nešlo ani o smrť, ba ani o študenta..

A tento bezprecedentný podvod na ľuďoch plnohodnotne predurčil ďalší vývoj.

Návod, ako sa z ponúkanej vábnej cesty do „záhrady pozemských rozkoší“ nového, krajšieho, slobodnejšieho, demokratickejšieho sveta sa stala – pre ¾ ľudí na Slovensku cestou do pekla. Pre tých, ktorí sa – na rozdiel od tej, vtedy najviac angažovanej „elity“ – stali novodobými „žobrákmi“ a domácimi „bezdomovcami“, žijúcimi (oficiálne) na hranici biedy.

Návod, ako zbaviť ľudí a s nimi aj celý štát nezávislosti, ľudskej svojprávnosti – verejne demonštrovaný už vtedy (nastrčeným) falošným mesiášom, volajúcim na jednej strane po láske, humanizme a pravde (len..), aby bezprecedentne klamlivým spôsobom – jedným dychom – presviedčal pritom naivné masy nič netušiacich, veriacich a dôverčivých ľudí o tom :

• ako budú (komunisti) strašiť ľudí nezamestnanosťou..
• ako budú strašiť ľudí bezdomovcami.
• ako sa skoncuje s papalášstvom pri poskytovaní zdravotníctva..
• ako trhový mechanizmus skvalitní dostupnosť, kvalitu a ceny platených služieb..
• ako sa skoncuje s nedôstojným bývaním v „králikárňach“, aby sa za tie „králikárne“ mladí ľudia (ak nechcú bývať pod mostom) zadlžovali prakticky na celý život; obzvlášť tí horujúci na námestiach, ktorým asi nikto nepovedal, že boli navyše (ako komunálne a podnikové byty) zadarmo alebo (ako družstevné) s dnešnou optikou skoro zadarmo..
• ako sa zrušením vedúcej úlohy KSČ vytvorí priestor pre transparentnú, slobodnú a demokratickú politickú súťaž; iste si pri tejto príležitosti pamätáte na reakciu na nenaplnené predvolebné preferencie spôsobom raneného zvieraťa – s polnočným výkrikom do tmy: „Toto vám nezabudnem..“, alebo neskôr – „a budeme sa naďalej snažiť škodiť“ – výroky, ako vystrihnuté zo „vzorovo demokraticky fungujúcej politickej súťaže..“ Nehovoriac pritom o námestiach plných zloby a nenávisti, nerešpektujúcich výsledky parlamentných volieb..
• ako sa dosiahne zabezpečí informačná a názorová pluralita vo verejnom priestore a odstráni cenzúra, aby sa v skutočnosti – pojmovo a účelovo, s ešte nehoráznejším zámerom – nahradila podvodným spôsobom novými, eufemistickými pomenovaniami, ako je tzv. politická korektnosť, cancel culture, pri ktorej sa nátlakovým spôsobom vytláča z verejného prostredia už nielen názor človeka/fy, ale aj samotná, pre vplyvné záujmové skupiny, „toxická osoba“..

A pripomínať navrch – tvrdenie ako sa zlepší kvalita života ľudí, to je už dnes skôr nechutná, tlak zvyšujúca provokácia, vysmievajúca sa všetkým poctivým ľuďom do ksichtu..

Podobne ako tým, vtedy v Dubnici a Martine, v čase demonštrovania paranoidného pacifistického hesla o potrebe likvidácie zbrojárskej výroby, vediac dobre, že len dubnické ZŤS zamestnávali rádovo 15 tisíc ľudí, vydláždiac tým – politicky mimo realitu cestu – (západnej) konkurencii.

Nehovoriac už o nehoráznom verejnom obhajovaní bombardovania bývalej Juhoslávie, nie mimochodom bombami s ochudobneným uránom a svojvoľne, bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN– hanebným odvolávaním sa na humanitárny počin (!).

A keď k tomu prirátame osobný život tohto falošného hráča, ktorý je ako otvorená kniha, ako čítanie ľudských slabostí, nemravností a nerestí, ktorý v súhrnnej podobe predstavuje personifikovaný symbol dnešnej morálne aj právne podvyživenej doby v skratke, s poukazom na :  

• verejne známe a mainstreamom „politicky korektne“ zamlčiavaný frivolný život, voľné mravy, škandalózny holubník, presnejšie „manželský trojuholník“,
• a (pre)činy súvisiace so zneužívaním postavenia verejného činiteľa, majúc na mysli neodôvodnené a doposiaľ legitímne nezodpovedané reštituovanie obrovského majetku, osobitne po strýkovi Milošovi Havlovi (Lucerna, Barrandov), ktorý časť majetku predal nemeckej správe (za 7 miliónov korún), ostatný jeho majetok bol (ako kolaborantovi) znárodnený na základe Benešových dekrétov – ergo, nemohli sa v prospech tohto navonok bezmocne vyzerajúceho panáčika s krátkymi nohavicami vzťahovať platné zákony o reštitúcií. A pri tomto špekulatívne „podnikavom“ rodinnom spôsobe bytia a žitia treba dať ešte bodku na „i“ – že za ten predaný majetok bol Miloš Havel po vojne navyše ešte (aj) odškodnený západonemeckým rehabilitačným súdom..

A nakoniec si to pýta ešte osobitnú pozornosť, dotvárajúcu jeho dvojakú tvár. Jednu výstavnú, navonok podávanú spriaznenými médiami a starostlivo pestovanú marketérmi – ako „morálnu osobnosť“ a druhú, pravú, nečistú, akú popri vyššie uvedenej falošnej (ne)morálnej integrite, ukázal ešte aj pri voľbe 1.ponovembrového prezidenta v súvislosti s manipulatívnym a dehonestujúcim spôsobom odstavenia A. Dubčeka, nespornej morálnej autority, uznávanej domácou i zahraničnou verejnosťou, pri doposiaľ zamlčiavanom zákulisnom získavaní podpory pre kandidatúru vo svoj prospech.

A do tohto negatívneho osobnostného rámca zapadá aj ním preferovaný škodný „modus vivendi“ v česko-slovenských vzťahoch, v mnohom podobný A. Novotnému, majúc na mysli opovržlivé politické „faux pas“, keď nešiel na prvú oficiálnu návštevu  na Slovensko, ale do Nemecka, čím nadobro vystavil deštrukčnú vizitku novo sa vyvíjajúcej ponovembrovej politickej kultúre. A v historicky nerovnovážne sa vyvíjajúcich česko-slovenských vzťahoch tým viac..

A to je koniec východiskovej kapitoly našich dejín, dejín, ktoré určili začiatok našej novej pomýlenej ponovembrovej cesty. Východiska, ktoré je vo všetkých uvedených (ne)morálnych parametroch verným predobrazom doby, ktorá prišla napotom, vrátane tej, ktorú práve žijeme. Podvodného sveta klamlivých, falošných alebo už načisto vyprázdnených hodnôt, sveta bez pardonu, bez morálky a bez hraníc, v ktorom už neplatia žiadne pravidlá. A čo je najhoršie, dnes už aj bez viny a akejkoľvek morálnej a právnej zodpovednosti za svoje činy.

PRETO toto poznania môže a má slúžiť nielen ako poučenie pre slepých a hluchých, ale aj, či najmä na akútne prehodenie výhybiek, zmenu kurzu pri riadení a správe štátu,  prostredníctvom tých spiacich očiek, ktorých sa uvedené rezíduá minulosti  najviac týkajú..                                                                           Laco Kopál

PS :

A ako svojho času spievala Gabriela Hermelyová, „svet nemá slzy rád“ a s ohľadom na to, ako sa ostatne vyjadril jeden môj dobrý známy, „pre dnešný uponáhľaný svet je to pridlhé“, tak to skráťme vo viere, že tí, na každej spomínanej pomyselnej stavbe budú mať (už) väčší dôvod sa pristaviť, aby pochopili, že ten dnešný, už bytostný problém spočíva v prvom rade v tom bezhlavom pobehovaní, a prázdnom fúriku (na ktorý nemajú čas nakladať..)

A tiež s nádejou, že ten môj dobrý známy a s ním aj tí, za ktorých hovorí – tak po svätoplukovsky porozumejú, že fakty sú to samé ako prúty. Že s viacerými faktami pokope je to ako s tými názornými (3) prútmi vo zväzku. Lebo jeden samotný, akokoľvek významný ide vo verejnom priestore (uveriteľne) „zlomiť“, zatiaľ čo s každým ďalším navyše sa úspech pri ich „lámaní“ na verejnosti znižuje geometrickým radom.

A o to pre úspech dnešných „potomkov Svätopluka“ ide. Aby novodobí majitelia pravdy a ich servilní prisluhovači na Slovensku nemali pri osve podávaných faktografických prútoch zľahčenú úlohu..

Laco Kopál

• Pre tých zvedavejších je spomínané „duchovné dedičstvo“ M. Kunderu z 2.11.2022 uvedené v ucelenom znení :

„Myslím, že je to k zamyšlení. Za přicházející globální kolaps životního prostředí bychom měli v prvé řadě vinit bohaté lidi a jimi podporovaný kapitalistický kult bohatství. Bohatí lidé horečnatým a sobeckým hromaděním bohatství vytvářejí největší uhlíkovou stopu způsobující globální oteplování. Dnes lituji, že jsem se jako aktivista v disentu podílel na kolapsu bývalých socialistických hospodářských a politických systémů ve východní Evropě. Za socialistických systémů byly výrobní prostředky a veškeré území celospolečensky vlastněno, což by dnes, pokud by to ještě existovalo, dalo celé společnosti do ruky mocný nástroj a základnu, jak přistupovat udržitelně k naší existenci na zeměkouli a radikálně změnit způsob jakým vyrábíme zboží, používáme přírodní suroviny, energii a všechny veřejné statky. Socialismus (vedle anarcho-socialismu) byl a doposud stále zůstává, nejrealističtější ekonomickou a politickou platformou, která může zbrzdit globální oteplování, které ohrožuje život na celé planetě. Socialistický ekonomický systém je založen na myšlence rovného sdílení všech zdrojů, na společném vlastnictví území a na myšlence produkování k životu pouze nejpotřebnějšího zboží, které je vyráběno tak, aby bylo trvanlivé. Naproti tomu kapitalistický systém (schovávající se za demokracii) je v přesném opaku k této myšlence, neboť je založen na nekonečném ekonomickém růstu, na filozofii plánované krátkodobé životnosti výrobků a neomezeném drancování přírodních zdrojů. Hlavním ekonomickým a politickým cílem kapitalismu je zvýšení soukromých zisků, bez ohledu na skutečné potřeby lidí a udržitelnost životního prostředí. A protože je kapitalistický ekonomický systém vlastněn a diktován různými soukromými, navzájem soutěžícími vlastníky výrobních prostředků, tak se společnost zákonitě nedokáže dohodnout na žádné jednotné akci, která by zpomalila nebo zvrátila katastrofální globální klimatický kolaps.

Proto se chci omluvit, že jsem jako součást československého disentu slepě pomáhal zavést principy takzvaných individualistických lidských práv, která ve svých důsledcích vedou jen k sobectví a atomizaci členů společnosti, tak typické pro kapitalistickou společnost. Taková práva jsou falešnými lidskými právy. Nyní uznávám, že zásady lidských práv by neměly být odděleny od přírodních práv a globální ekologie. Dnes lituji, že jsem pomohl zničit socialistické systémy. Zvláště se chci omluvit mé šestileté vnučce, která bude v budoucnu platit krutou cenu za mé bývalé chybné kroky. Stačilo opravit předcházející režim. Umožnit cestování, studijní pobyty a drobná řemesla. Milan Kundera“

[1] Pre aktívne polarizovanie spoločnosti je nebezpečne škodlivá najmä nepriamo vynucovaná solidarita ľudí z branže pod hrozbou ich vytesnenia z komunity a možnosti uplatnenia sa – pod neo-gottwaldovským heslom : KTO nejde s nami – ide proti nám. A inak nejde vysvetliť to neskutočne trápne verejné sypanie si popola na hlavu K. Brychtovou za účasť na moderovaní sviatku MDŽ, organizovaného Smerom, či hanebné odmietnutie účasti na celo-štátnych oslavách SNP zo strany FS URPÍN; tentokrát vraj, počúvajte dobre, pretože ich organizovalo M. obrany (ktoré vedie nominant Smeru). V oboch ilustratívnych príkladoch skrz morovú chorobu..?  Alebo je to výsledok nákazlivej duchovnej chudoby..?

[2] Milan Kundera, ako je všeobecne známe bol vo svete, v zahraničných intelektuálnych kruhoch uznávanou literárnou osobnosťou, neformálnym kandidátom na Nobelovu cenu za literatúru. Pritom nie náhodou bez podpory (ak nie v samom protiklade s ňou) domácej politickej a umeleckej scény na čele s V. Havlom a jeho dobovými prisluhovačmi..

[3] V tejto súvislosti nejde nepripomenúť na žijúcu dobu príznačne charakteristický vtip o tom, ako prišla TV na stavbu, na ktorej bolo vidieť stavebných robotníkov behať hore dole s prázdnym fúrikom. Aby na otázku redaktora, prečo behajú s prázdnym fúrikom, dostal odpoveď, že nemajú čas nakladať..

[4] Nesmejte sa, (klamlivé) EMISNÉ povolenky čakajú na každého, ktorý využíva plyn – už od roka 2027 s „progresívnym“ zeleným zanietením a rovnako progresívnym rastom (ceny za kúrenie, za varenie, za cestovanie, atď..); a tragédia je v tom, že na konci dňa za toto šialenstvo zaplatia tí, ktorí majú do vrecka najhlbšie..